Žijeme v západnej civilizácii a v dobe, kedy je naprieč spoločnosťou prijímaný svetonázor, že vesmír a život vznikli samovoľne, prírodnými procesmi. Tento názor sa zvykne označovať ako materialistický. Materialistický svetonázor je založený na presvedčení, že Boh neexistuje, existuje len hmota, energia a prírodné zákony. Podľa tohto svetonázoru hmota sama má schopnosť sama sa organizovať z jednoduchých štruktúr na zložité, komplexné, z neživej hmoty na živé tvory a bytosti, a že dokonca je sama schopná vytvoriť myseľ, inteligenciu, dušu, vrátane vlastností akými sú svedomie, láska, city, morálka, rozlišovanie dobra a zla, spravodlivosti a nespravodlivosti, túžby a očakávania, sklamania, plánovanie, abstraktné myslenie, atď.

Materialistický svetonázor sa prezentuje verejnosti ako vedecky dokázaný. Nie je to však tak. Tento svetonázor, chrbtovou kosťou ktorého je evolučná „teória“ (v skutočnosti len nepotvrdená hypotéza), vedecky dokázaný nie je. V princípe ani nemôže byť vedecky dokázaný, pretože jeho tvrdenia nie sú overiteľné (dokázateľné či vyvrátiteľné) metódami a prostriedkami exaktnej či empirickej vedy. Tento svetonázor má metafyzický charakter. Je to skôr filozofická či ideologická predstava. Materialistický svetonázor sa v konečnej miere prijíma vierou.

Aj v súčasnosti však existuje aj iný svetonázor. V tomto svetonázore existuje večný nestvorený všemocný Boh. Nie je nikým a ničím zapríčinený. Bytie a život má sám v sebe. Tento Boh stvoril časopriestor, celý vesmír, a všetok život. Stvoril celú rastlinnú a živočíšnu ríšu, aj človeka, na planéte Zem. Všetko potrebné o tomto svete, o človeku, a o svojom pláne s ľudstvom oznámil (zjavil) vo svojom slove, ktoré dal človeku cez prorocké zjavenia svojich služobníkov, Božích mužov, a je zapísané v písomnej podobe, známej ako sväté písma či Biblia. Aj tento svetonázor, nazvime ho biblický svetonázor, sa prijíma vierou.

Dejiny sveta (vesmíru) a dejiny ľudstva (národov) sú v týchto dvoch svetonázoroch zásadne odlišné. V materialistickom svetonázore sa človek rodí na tento svet ako „tabula rasa“ (nepopísaná tabuľa), teda ako v zásade dobrý či čistý. Výchova, zážitky a životné okolnosti či skúsenosti človeka formujú, zapisujú na túto „tabulu“. Človek je najvyššia forma života vo vesmíre a nikomu sa nezodpovedá. Bez ohľadu na to, ako človek prežije svoj život, nakoniec zomiera. Po smrti už neexistuje v žiadnej podobe svojho bytia, úplne zaniká jeho existencia. V materialistickom svetonázore je smrť nerozlučnou súčasťou života. Smrť je dokonca nevyhnutná a dobrá, pretože je hnacím motorom evolučného vývoja druhov od prvého primitívneho viacbunkového pra-predka všetkého živého až po človeka.

V biblickom svetonázore sa človek rodí na svet porušený hriechom a pod mocou hriechu, navyše odlúčený od svojho Stvoriteľa a jeho lásky a pravdy. Ak prežije celý svoj život v tomto stave, tak nakoniec zomiera. Zomrie však len jeho telo. Duša zaniknúť nemôže. Človeka (jeho dušu) po smrti čaká spravodlivý súd, pretože Boh berie človeka na zodpovednosť za to, ako žil. Odsúdením, trestom je večné zatratenie, strávenie večnosti vo večnom trápení mimo Božej prítomnosti, čo Božie slovo nazýva druhý smrť. Boh je spravodlivý sudca. Jeho odsúdenie je spravodlivé, pretože Božia odplata za ľudský hriech je smrť vo všetkých jej rozmeroch, vrátane druhej smrti.

V biblickom svetonázore smrť nie je nerozlučnou súčasťou života. Smrť prišla na svet a vošla do života človeka ako Boží trest za vzburu stvoreného človeka. Človek bol stvorený ako nesmrteľný a mal osobný vzťah so svojim Stvoriteľom. Všetko to pokazil ľudských hriech, neposlušnosť prvého človeka, Adama. Takto sa stali všetci ľudia hriešnymi a smrteľnými. Existuje však aj Božia milosť a spása, vykúpenie z hriechov, vzkriesenie z mŕtvych a večný život v Božej prítomnosti, v jeho láske a pravde. Smrť je v biblickom svetonázore porazená a spasení ľudia sú od smrti oprostení.

Už sme spomenuli, že oba svetonázory, ako materialistický, tak aj biblický, sa prijímajú vierou. Ani jeden z nich nie je možné vedecky dokázať či vyvrátiť. Rovnako tak nie je možné vedecky dokázať či vyvrátiť existenciu Boha. To však neznamená, že neexistujú silné indície či prostriedky, ako sa môže človek presvedčiť a uistiť o tom, ktorý z týchto dvoch svetonázorov je pravdivý. Tieto mocné indície spomenieme nižšie. Najprv sa zamyslime nad tým, čo to vlastne je viera.

Keďže oba svetonázory sa prijímajú vierou, je dôležité porozumieť tomu, čo viera vlastne je a čo znamená v živote človeka. Viera je presvedčením o veciach (udalostiach a skutočnostiach), ktoré sa nevidia, a je podstatou toho, na čo sa človek nadeje. Veci, ktoré sa vidia, dokážeme spoznávať (a nadobudnúť o nich presvedčenie) pozorovaním, skúsenosťou a prostriedkami empirickej vedy. Veci, ktoré sa nevidia, takýmto spôsobom spoznávať nedokážeme.

O veciach, ktoré sa nevidia, nadobúdame nejaké presvedčenie, ktoré sa nedá overiť viditeľne či hmatateľne. Toto presvedčenie sa prijíma vierou (uverením, verením) a nie videním. Viera však má väčší rozmer než len samotné presvedčenie. Od presvedčenia sa odvíja aj podstata toho, na čo sa človek nadeje. Viera preto je nielen presvedčením, ale aj podstatou ľudskej nádeje.

Napriek tomu, že ako materialistický, tak aj biblický svetonázor sa prijíma vierou, neznamená to, že človek sa nemá ako presvedčiť o tom, ktorý z týchto svetonázorov je pravdivý. Máme svedectvo prírody a máme svedectvo Božieho slova.

Ako rastie vedecké poznanie o vesmíre a o živých bytostiach, rastie aj svedectvo prírody. Sama príroda mocne svedčí o stvorení a Stvoriteľovi, a vzpiera sa evolučnému vysvetleniu. Mocnými indíciami poukazujúcimi na stvorenie a Stvoriteľa sú nesmierne presné jemné vyladenie prírodných zákonov a usporiadania vesmíru, existencia genetických informácií v živých organizmoch, ktoré kódujú stavbu a fungovanie týchto organizmov (vrátane človeka) a preukázateľné prvky inteligentného projektovania (dizajnu) v bunke a v živých organizmoch ako celkoch.

Toto vedecké poznanie je dôvodom, prečo mnoho vedcov (ale i oboznámených laikov) dnes odmieta evolučné vysvetlenie pôvodu vesmíru a života a pripúšťa existenciu inteligentného „Dizajnéra“ (Stvoriteľa). Identitu, vlastnosti, a plán Stvoriteľa však nie je možné spoznať samotným vedeckým poznaním. Identita, vlastnosti a plán Stvoriteľa sú ľuďom zjavené v Božom slove (v Písme/Biblii).

To, že i vedecké poznávanie samo o sebe vedie človeka k poznaniu o existencii Boha Stvoriteľa, vysvetľuje i samo Písmo:

„pretože to, čo sa môže vedieť o Bohu, je im (ľuďom) zjavné, pretože im to Boh zjavil. Lebo jeho, len zmyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a jeho božstvo, aby boli (ľudia) bez výhovorky“

Biblia, list Rímskym 1:19–20

Ľudia teda nemajú výhovorku, že nemajú ako vedieť o existencii Boha. Ak však dobrovoľne ľudia ignorujú indície, ktoré im Stvoriteľ zanechal v svojom tvorstve, ak ignorujú jeho seba-zjavenie sa v prírode, má to závažné dôsledky:

Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho ako Boha ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami a zamenili slávu neporušiteľného Boha za podobnosť obrazu porušiteľného človeka i vtákov i štvornohých tvorov i zemeplazov. Preto ich tiež aj Boh ta vydal v žiadostiach ich srdca do nečistoty, aby prznili svoje telá medzi sebou, ako takí, ktorí premenili pravdu Božiu na lož a radšej sťa Boha ctili a bohoslúžili stvoreniu než Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný na veky. Ameň.
Preto ich Boh vydal do hanebných náruživostí, lebo aj ich ženského pohlavia osoby premenili prirodzené používanie seba na také, ktoré je proti prírode, podobne aj mužského pohlavia osoby opustiac prirodzené používanie ženy rozpálili sa vo svojej hriešnej žiadosti navzájom naproti sebe,
mužovia s mužmi páchajúc hanebnosť a odplatu, aká bola treba za ich šialený blud, dostávajúc sami na sebe. A ako neuznávali za hodné a potrebné mať Boha v pravej známosti, tak ich aj Boh vydal v neosvedčenú myseľ prevrátenú, aby robili to, čo sa nepatrí, naplnených každou neprávosťou, smilstvom, podlosťou, lakomstvom, zlosťou, plných závisti, vraždy, sváru, lesti, zlých obyčají, pletichárov, ohováračov, nenávidiacich Boha, trýzniteľov, pyšných, vystatovačných, vynálezcov zlého, rodičom neposlušných, nezmyselných, vierolomných, nemajúcich lásky, nezmierlivých a nemilosrdných, ktorí, hoci dobre poznali právo Božie, že tí, ktorí robia také veci, sú hodni smrti, nie len že to robia, ale to ešte aj schvaľujú tým, ktorí to tiež robia.

Rímskym 1:21-32

Rôzne náboženstvá

Ako je staré ľudstvo tak je staré i náboženstvo. Materialistický svetonázor pripisuje existenciu náboženstva či rôznych náboženstiev nevedomosti predchádzajúcich ľudských civilizácií a nedostatku vedeckého poznania. Prisudzuje ľuďom, že keď nedokázali rozumieť niektorým prírodným javom či udalostiam v živote ich spoločenstva, pripisovali tieto nadprirodzenu, alebo rôznym bohom či božstvám. Oveľa lepší zmysel pre pochopenie existencie náboženstva v živote človeka ponúka biblický svetonázor. Pri stvorení sveta človek poznal Boha tvárou v tvár a mal s ním osobný vzťah. Pri páde do hriechu sa toto poznanie a tento vzťah porušili. Od pádu ľudia podvedome vedia, že Boh existuje. Ich poznanie Boha je však porušené.

Takto vzniklo množstvo všelijako pokrivených náboženstiev, uctievanie falošných bohov a božstiev, modloslužba, prinášanie nepravých a dokonca i ľudských obetí. Náboženstvo v rôznych civilizáciách a v živote človeka naprieč dejinami ľudstva nie je prejavom nedostatku poznania. Je prejavom pretrvávajúceho, i keď vplyvom hriechu a porušenia zmrzačeného povedomia o existencii najvyššieho Boha. Samotná existencia náboženstva v dejinách celého ľudstva je svedectvom o existencii Boha. Pravé náboženstvo je založené na zjavení samotného Boha, na zapísanom Božom slove – Biblii.

Vezieme sa v tomto vlaku, zdržiavame sa v mnohých jeho vagónoch. V niektorých je radosť, láska, vernosť, priateľstvo, porozumenie, pohoda, rozkoš, vášeň, rozptýlenie. V iných je bolesť, strata, choroba, sklamanie, nevera, zrada, nenávisť, nespokojnosť, námaha, veľa práce. Neustále sa snažíme budovať a skrášľovať vagóny, v ktorých sa najviac zdržiavame, aby nám poskytli útulok, bezpečie, pohodu a oddych, zázemie. Snažíme sa budovať dobré vzťahy so spolucestujúcimi v našom vlaku, ale nie vždy sa to darí. Celý život sa zamestnávame našimi vagónmi a ich zveľadením, spolunažívaním vo vlaku, ale vôbec sa nestaráme o to, po akej koľaji ide náš vlak a kde tá koľaj končí. Božie slovo nás ale volá ku ďaleko radikálnejšiemu rozhodnutiu a konaniu. Volá nás vystúpiť z tohto vlaku a prestúpiť na iný vlak, ktorý cestuje po koľaji, ktorá nekončí v priepasti, ale v nádhernej a úžasnej stanici plnej lásky, pravdy a Božej prítomnosti, zvanej večný život.

A ako je uložené ľuďom raz zomrieť, a potom súd

Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej

Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti
je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi

Lebo to je vôľa môjho Otca, ktorý ma poslal,
aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život,
a ja ho vzkriesim v posledný deň

leták vytlačiť obojstranne a prehnúť napolovicu

Snáď na ničom nám ľuďom nezáleží tak veľmi ako na spravodlivosti a dobre. Aby sme to upresnili, na spravodlivosti voči nám a na dobre, ktoré sa má diať naproti nám. Sme ale oveľa povoľnejší a menej starostliví v tom, akú spravodlivosť a súd činíme naproti iným ľuďom, a aké dobro konáme voči druhým.

Nikoho netreba presviedčať o tom, že medzi ľuďmi, v spoločnosti, ako dnes, tak aj v dejinách ľudstva, sa dialo a deje množstvo nespravodlivosti a zla. Veľmi ľahko vieme rozpoznať nespravodlivosť a zlo, a sme na to citliví. Jedna z právoplatných otázok znie: Prečo existuje zlo a neprávosť? Odpoveď ponúka Božie slovo, Biblia. Neprávosť a zlo úzko súvisia s hriechom. Hriech ako taký je porušením Božej vôle zjavenej ľuďom na to, aby ju poslúchali a riadili sa podľa nej. Okolo hriechu a spravodlivosti sa točia celé dejiny ľudstva. Boh požaduje od človeka dokonalú spravodlivosť.

Aj ľudia od seba navzájom očakávajú férové jednanie. Človek to ale nezvláda, činí neprávosť a zlo naproti druhým ľuďom, hreší voči Bohu. Mnohí ľudia si o sebe myslia, že sú dobrí alebo spravodliví. Je to preto, lebo seba merajú iným metrom než druhých ľudí, ktorých často považujú vo svojom srdci za zlých alebo nespravodlivých. Aj keby dokázali seba merať takým istým metrom ako druhých, stále ten meter nie je Boží meter, ale ľudský. Ľudský meter spravodlivosti a dobra je relatívny a je subjektívny. Mení sa od štátu k štátu, od kultúry ku kultúre, od človeka k človeku, a dokonca sa mení aj v čase. Boží meter je absolútny a objektívny, nemení sa.

Spravodlivosť človeka

Otázka hriechu a spravodlivosti je otázkou života a smrti. Boh od človeka požaduje dokonalú spravodlivosť. Dokonalá spravodlivosť dostáva za odmenu požehnanie a večný život, život v Božej prítomnosti, sláve a láske, pravde a svetle. Naopak nedokonalá spravodlivosť na strane človeka, čo je pred Bohom nespravodlivosťou, dostáva ako mzdu prekliatie (zlorečenstvo) a smrť, večné odlúčenie od Boha, večné zatratenie. Preto je pre človeka životne dôležité stať sa spravodlivým.

Každý človek v hĺbke srdca vie, že nie je úplne nevinný, že sa dopustil pokleskov, nečestného jednania, závisti, nenávisti, klamstva, … jednoducho hriechu. Mnoho ľudí sa domnieva, že Božie odpustenie a milosť spočíva v tom, že Boh zľaví zo svojich absolútnych požiadaviek na spravodlivosť človeka, aby človek mohol obstáť. Podvedome si človek predstavuje nejakú latku, ktorú niektorí prekročia a iní nie, že niektorí vstúpia, a iní nevstúpia do večnosti. Takto to ale nie je, o čom sa môžeme sami presvedčiť v Písme.

Iní si myslia, že je potrebné mať viacej dobrých než zlých skutkov, čím sú tie zlé vyvážené, a že takto človek pred Bohom obstojí. Ani takto veci nestoja pred Bohom. Oba tieto bežné názory ľudí majú pôvod v úprimnom poznaní, že nikto z nás nie je bezhriešne dokonalý. Z toho sa rodí falošné presvedčenie (viera), že Boh, pretože je milostivý, a pretože my nie sme bezhriešne dokonalí, zľaví zo svojich požiadaviek, lebo ináč by nikto neobstál. Toto nie je viera, ku ktorej nás vedie Písmo. Preskúmajme to z Písma sami.

Boh sám je spravodlivý a je aj spravodlivým sudcom. Božia dokonalá spravodlivosť spočíva v tom, že Boh potrestá každý, aj ten najnepatrnejší hriech, pričom Boží súdny výrok znie:

„Odplata za hriech je smrť!“

Rímskym 6:23

Pritom nás Písmo nenecháva na pochybách, a oznamuje nám, že každý jeden človek v celej histórii ľudstva zhrešil, a teda „všetci zhrešili“ (Rimanom 3:23, 5:12). A nenechajme sa pomýliť stavom našej krajiny či spoločnosti – u Boha je vymožiteľnosť práva sto percent. Ak by Boh nepotrestal každý hriech, nebol by spravodlivý. Boh však nemôže zaprieť sám seba, je pravdivý a je aj dokonale spravodlivý. Ako potom môže byť milostivý a odpúšťať? Jedine tak, že hriech človeka potrestá zástupne na niekom, kto je bez hriechu, ale z lásky k ľuďom sa dobrovoľne podujme zobrať na seba naše hriechy, a strpieť trest smrti za hriech, stať sa zástupnou obeťou, obeťou za hriech.

Tento zástupca musí byť človek, pretože Boží trest „odplata za hriech je smrť“ je určený ľuďom. Tento zástupca však nemôže byť potomkom Adama, prvého človeka, pretože by niesol Adamovu vinu a bol by sám porušený hriechom. Mohol by zomrieť len za svoje hriechy, nemohol by niesť hriechy mnohých. Tento zástupca síce musí byť človek, ale musí byť bez vlastného hriechu. Týmto zástupcom môže byť jedine večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom, ako my, avšak bez hriechu. Bol počatý Svätým Božím Duchom a narodil sa z panny menom Mária. Týmto niekým je Bohom poslaný Boží Syn, Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus, Baránok Boží.

Ako sa človek môže stať spravodlivým?

Vlastná spravodlivosť – spravodlivosť zo zákona

Obsah ľudskej spravodlivosti deklaruje Boží zákon. Boží zákon je dobrý, svätý a spravodlivý a dokonale vyjadruje Božie požiadavky na náš spravodlivý život. Každý, kto by naplnil celý Boží zákon, stal by sa spravodlivým, a síce spravodlivým zo skutkov zákona, čiže spravodlivým z vlastných skutkov, spravodlivým zo zákona. Takýto človek by sa mohol postaviť pred Boha a obhájiť sa vlastnou spravodlivosťou. Boh by mu musel ako mzdu vyplatiť večný život.

Lebo Mojžiš píše o spravodlivosti zo zákona, že človek, ktorý by to učinil, bude tým žiť.

Rímskym 10:5

A zákon nie je z viery, ale vraj: Človek, ktorý to všetko učinil, bude tým žiť.

Galatským 3:12

Problém teda nie je na strane zákona, ale na strane človeka (Rímskym 7:7–14). Človek sa rodí porušený a pod mocou hriechu. Preto nedokáže naplniť celý Boží zákon, aj keby chcel a akokoľvek sa o to snažil. Hriešnym je už od narodenia (Žalm 51:7). Aj spravodlivosť „spravodlivého“ je pred Bohom neprávosťou (Izaiáš 64:6). Človek má neobrezané srdce. Všetko zlo vychádza zvnútra ľudského srdca (Marek 7:18–23). Nie je to tak, že človek je v podstate dobrý, len občas pácha zlo. Človek koná zlo, lebo je zvnútra porušený hriechom.

Písmo nás jasne a jednoducho učí, že zákon nemôže dať milosť a život. Zákon nám iba poukazuje na našu neposlušnosť a odkrýva náš hriech, naše neprávosti. Tým pádom nás rukolapne usviedča z toho, že potrebujeme spasenie (záchranu, vyslobodenie) od viny hriechu a z moci hriechu.

Pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo,
lebo skrze zákon poznanie hriechu.

Rímskym 3:20

Osteň smrti je hriech, a moc hriechu je zákon.

1. Korintským 15:56

Lebo všetci, koľko ich len je zo skutkov zákona, sú pod zlorečenstvom. Lebo je napísané,
že zlorečený je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona, aby to činil.

Galatským 3:10

Zákon nám predkladá dve cesty a dve mzdy:
(1) dokonalú poslušnosť, ktorá obdrží požehnanie a život,
(2) neposlušnosť, ktorá obdrží zlorečenstvo a smrť
– a káže nám vyvoliť si život. Aj keď sa s radosťou rozhodneme pre poslúchanie a napĺňanie zákona, nebudeme ho môcť naplniť celý. Aj tá najnepatrnejšia neposlušnosť znamená úplnú neposlušnosť. V tom spočíva zlorečenstvo zákona.

Lebo ten, kto by zachoval celý zákon a klesol by v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým.

Jakub 2:10

A vieme, že všetko, čo hovorí zákon, vraví tým, ktorí sú pod zákonom,
aby boli zapchaté každé ústa, a celý svet aby bol vinný Bohu.

Rímskym 3:19

Šťastný je každý, kto spoznal svoju neschopnosť naplniť Boží zákon a neschopnosť postaviť sa pred Boha s vlastnou spravodlivosťou, a tak padol pred Bohom v pokání na svoje kolená vyznávajúc Bohu svoje hriechy a svoju nehodnosť, a potom sa vierou spoľahol na Ježiša Krista a Božiu milosť, prijmúc odpustenie hriechov a večný život zdarma, skrze Kristovu obeť na kríži.

Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon,
potom Kristus nadarmo zomrel.

Galatským 2:21

Spravodlivosť z viery – započítaná spravodlivosť

Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom,
lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve.

Galatským 3:13

Kristus je jediný človek (v osobe Ježiša Krista prebýva plnosť božstva a od jeho vtelenia aj plnosť človečenstva súčasne), ktorý naplnil celý Boží zákon. To je dôvod, pre ktorý večný Boží Syn prišiel z večnosti do časnosti v ľudskom tele. Zákon naplnil v dvoch rovinách. V prvej rovine ho naplnil tým, že žil dokonale spravodlivý život bez hriechu, mal dokonalú vlastnú spravodlivosť, spravodlivosť zo skutkov, spravodlivosť zo zákona. Len Ježiš sám bol bez hriechu. O žiadnom inom človeku to neplatí. Len on sám mohol povedať „Neprišiel som zákon zrušiť, ale naplniť“ (Matúš 5:17). V naplnení zákona vlastným životom nikto z nás nedokáže Krista nasledovať.

My musíme zákonu zomrieť (Rímskym 7). V druhej rovine Ježiš naplnil zákon tým, že naplnil celú požiadavku zákona v zmysle trestu smrti za hriech. Stal sa hriechom za nás (niesol naše hriechy, boli mu započítané, prisúdené), vytrpel náš trest, aj keď si to on Spravodlivý nezaslúžil. Urobil to dobrovoľne, z lásky k nám a z poslušnosti svojmu Otcovi. Bol poslušný až po smrť na kríži (Filipským 2:8).

Tým naplnil celý Boží zákon. Ježiš však nielen zomrel na kríži, ale aj vstal z mŕtvych. Smrť nad ním nepanuje. Je Božím Spasiteľom, Vykupiteľom. Na kríži sa udiala dvojitá zámena. Kristus mal za svoj spravodlivý život obdržať (zaslúžene, zo skutkov) život, ale vzal a strpel smrť. Hriešnik (ako ja a ty) má vziať za svoje hriechy (za svoje skutky) smrť, ale ak sa stane účastným tejto zámeny, obdrží (nezaslúžene, z milosti) život. Stať sa účastným tejto zámeny znamená uveriť tomu, kto je Ježiš Kristus a čo na kríži vykonal a vydobyl. Uveriť tomu, že nás svojou preliatou krvou, smrťou a vzkriesením vykúpil. Posolstvo o tom, kto je Ježiš Kristus a čo sa na kríži udialo, sa nazýva evanjelium.

Boh počíta každého, kto verí evanjeliu ukrižovaného a vzkrieseného Krista, za spravodlivého. Boh počíta spravodlivosť z viery. Je to nezaslúžená, nevlastná, započítaná (počítaná) spravodlivosť. Je to spravodlivosť z viery. Je to započítaná Kristova spravodlivosť. Ak skutočne veríš evanjeliu a spoliehaš sa len na Božiu milosť, potom Boh počíta všetky tvoje hriechy Kristovi, Keď trpel a zomieral na kríži (Kristus vzal tvoj trest za hriech), a Kristovu spravodlivosť počíta tebe. To je akt ospravedlnenia. V evanjeliu je odkryté, že Boh počíta hriešnikovi (človeku) spravodlivosť z viery:

… spravodlivý bude žiť z viery.

Rímskym 1:17

čítaj prosím aj Rímskym 3:21–22, 3:25, 3:26, celú 4. kapitolu, Rímskym 10:3–4, 10:8 a Židom 11. kapitolu.

Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného,
počíta sa jeho viera za spravodlivosť.

Rímskym 4:5

No, že zákonom nebol a nebude nikto ospravedlnený u Boha, je zrejmé,
pretože spravodlivý bude žiť z viery.

Galatským 3:11

A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje,
presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.

Židom 1:11

Lebo toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil za nás hriechom,
aby sme my boli spravodlivosťou Božou v ňom

2. Korintským 5:21

Preto je Kristova obeť na kríži zástupnou obeťou (čoho predobrazom boli starozmluvné obete zvierat) a Kristus je Baránok Boží. Kristus uskutočnil na kríži zasľúbenie, ktoré Boh zasľúbil. Kristovo spasiteľné dielo je dokončené, stačí mu uveriť. Boh už aj v období pred Kristom počítal ľuďom vieru v toto zasľúbenie za spravodlivosť (čítaj prosím Rímskym 4. kapitolu, Galatským 3. kapitolu, Židom 11. kapitolu).

Spasenie v celých dejinách ľudstva bolo vždy z viery, pretože spravodlivosť je z viery v Božie zasľúbenie o Spasiteľovi. O spasení sa dozvedáme z Božieho slova, z Biblie, a sme volaní učiniť pokánie, uveriť, a vo viere zotrvať až do konca. Odporúčam začať spoznávať Božie slovo od evanjelia Jána, potom čítať list Rímskym. List Rímskym podrobne vykladá cestu spasenia. Vysvetľuje prečo sa potrebujeme odiať Kristovou spravodlivosťou.

Lebo neznajúc spravodlivosti Božej a hľadajúc postaviť svoju vlastnú spravodlivosť,
nepodriadili sa spravodlivosti Božej.

Rímskym 10:3

a bol nájdený v ňom nemajúci svojej vlastnej spravodlivosti, spravodlivosti zo zákona,
ale majúci spravodlivosť skrze vieru v Krista, spravodlivosť z Boha, založenú na viere

Filipským 3:9

Nech Pán dá, aby ste mohli povedať spolu s apoštolom Pavlom:

Ale pravda aj pokladám všetko za stratu pre zvrchovanosť známosti Krista Ježiša, svojho Pána,
pre ktorého som to všetko stratil a pokladám to za smeti, aby som získal Krista

Filipským 3:8

Lebo sa nehanbím za evanjelium Kristovo,
lebo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu, …

Rímskym 1:16

Jakub nevyvracia Pavlovo učenie o ospravedlnení a spasení zo samotnej viery. Jakub napráva prekrúcanie Pavlovho učenia a varuje pred mŕtvou vierou, ktorá nemôže spasiť, varuje pred falošným uistením o spasení. Ospravedlnení a spasení sme samotnou vierou bez skutkov. Ospravedlňujúca spasiteľná viera však nikdy nezostáva sama, ale plodí skutky, ktoré napĺňajú Boží zákon, pôsobí nádej, pokoj, lásku a spravodlivosť. Jakub učí o tom, že ospravedlnenie človeka na základe viery samotnej sa potvrdzuje skutkami viery a lásky a poslušnosťou viery, teda ovocím spasenia.

„Ospravedlnenie zo skutkov“

Text v liste Jakuba 2:14–26 som dlho nevedel pochopiť a dať dokopy s tým, čo som z novozákonných spisov vedel o spasení zo samotnej viery bez skutkov. Z tohto miesta som jednoducho mal dojem, že na spasenie je potrebná ako viera, tak aj skutky. Je apoštol Jakub v rozpore s apoštolom Pavlom v tej najzásadnejšej otázke týkajúcej sa toho, ako sme pred Bohom ospravedlnení? Vedel som pritom, že v Božom slove nie sú žiadne rozpory.

Jakub nastoľuje otázku: „Môže viera bez skutkov spasiť?“ a dáva odpoveď: „Človek sa ospravedlňuje zo skutkov a nie zo samotnej viery“. A ešte dodáva: „Tak teda vidíte, že sa človek ospravedlňuje zo skutkov a nie samo z viery“, pričom tento výrok ilustruje príkladom Abraháma a smilnice Rachab. Keď by sme vzali Jakubove slová doslovne a mimo kontext, dostali by sme rozpor s učením evanjelia o ospravedlnení zo samotnej viery – výsledkom by bolo „iné evanjelium“. Aký je význam Jakubových slov v kontexte biblického zjavenia ospravedlnenia zo samotnej viery bez skutkov?

Evanjelium a ospravedlnenie zo samotnej viery bez skutkov

Evanjelium je dobrá správa o tom, že človek-hriešnik sa nemôže stať spravodlivým zo skutkov zákona. Nemôže sa stať spravodlivým svojou vlastnou spravodlivosťou (svojimi skutkami, svojím životom), ale sa ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona. Boh nepočíta skutky, ale vieru za spravodlivosť (Rímskym 3:20–22, 3:27–4:5; Galatským 3:11; Filipským 3:9; 2. Korintským 5:21). Kto verí evanjeliu ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, má večný život a nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života (Ján 3:36, 5:24).

Pavlova výpoveď znie:
„Človek sa ospravedlňuje zo samotnej viery bez skutkov“.

Jakubova výpoveď znie:
„Človek sa ospravedlňuje zo skutkov a nie zo samotnej viery“.

Čo s týmto zdanlivým protirečením, ako sa s ním vysporiadame?

1. Vzdáme sa neomylnosti Biblie? Môže sa Písmo občas mýliť? – NIE.
2. Vzdáme sa doslovnej inšpirácie Biblie? Je Písmo zmes neomylnej Božej pravdy a ľudských omylných myšlienok? – NIE.
3. Upustíme od kánonu Biblie? Mali by sme Jakubov list vypustiť z Biblie? – NIE.

Božie slovo si samo sebe neprotirečí. Veríme, že Biblia je Bohom inšpirovaná (2.Timotejovi 3:16). Aj keď pisateľmi boli ľudia, zapísané slovo je pravé Božie slovo, neomylné, doslovne inšpirované. Preto veríme, že Biblia je pravdivá, zrozumiteľná a neodporuje sama sebe. V zapísanom Božom slove musíme vždy hľadať zmysel, ktorý do neho vložil jeho autor, Svätý Duch, pričom tento zmysel musíme vždy hľadať v kontexte danej pasáže a v kontexte celého Písma (celého biblického zjavenia).

Ospravedlnenie a spasenie je zo samotnej viery bez skutkov. Aká je však táto spasiteľná viera?

• je živá, čiže prejavuje sa, pôsobí, koná, pracuje;
• prináša ovocie, ktorým sú skutky spravodlivosti a lásky, ovocie Ducha
  (Matúš 12:33; Rímskym 7:4; Galatským 5:22);
• poslúcha Boha, čiže riadi sa podľa Božej vôle zjavenej v Božom slove (Ján 3:36);
• pôsobí skrze lásku (Galatským 5:6, 13; 1. Korintským 13:13);
•  je verná, vytrvá do konca

Vierou v evanjelium Ježiša Krista získavame:

• ospravedlnenie, započítanie Kristovej spravodlivosti
• znovuzrodenie (vnútorné obnovenie, nové stvorenie), obriezku srdca, dar Ducha, darovanie nového ducha, premenené srdce poslušné Božiemu zákonu.

Ospravedlnení a spasení sme samotnou vierou bez skutkov.
Ospravedlňujúca spasiteľná viera však nikdy nezostáva sama,
ale plodí skutky, ktoré napĺňajú Boží zákon, pôsobí nádej, pokoj, lásku a spravodlivosť

Rozriešenie zdanlivého rozporu o charaktere ospravedlnenia

Keď o „ospravedlnení zo skutkov“ hovorí Pavol (Rímskym 10:5, Galatským 3:12), tak hovorí o naplnení Božieho zákona pod zmluvou skutkov. Pod zmluvou skutkov by človek musel dosiahnuť úplnú a dokonalú (bezhriešnu) vlastnú spravodlivosť. Počas celého života by nesmel ani raz zhrešiť. Ak by sa to niekomu podarilo, bol by spravodlivý zo skutkov zákona – na základe svojej vlastnej spravodlivosti. Večný život by tento „spravodlivý“ obdržal ako mzdu, nie ako dar milosti. Z Písma vieme, že toto sa nikomu nepodarí, lebo všetci zhrešili (Rímskym 3:10, 23; 5:12).

Preto ak sa chceme stať spravodlivými a obdržať večný život, sme odkázaní na dar milosti. Aby sme sa stali spravodlivými, potrebujeme vierou prijať Kristovu spravodlivosť a odpustenie hriechov. Kristova spravodlivosť je nám skrze samotnú vieru v Krista a jeho obeť započítaná (Rímskym 4:3–8; 1. Korintským 1:30; 2. Korintským 5:21). Boh nás na základe samotnej viery vyhlasuje za spravodlivých (Rímskym 5:1).

Kristova spravodlivosť, ktorú skrze vieru získavame, je však celá, dokonalá a úplná. Počas našej zemskej púte z nej neubúda. Keďže je úplná, nemôžeme k nej pridať ani jeden náš vlastný skutok, ani nič iné (obrad, sviatosť, odpustky, odpykávanie, charitu, …). Pravá spasiteľná viera plodí skutky lásky, ovocie Ducha, poslušnosť Božej vôli a napĺňanie Božieho zákona. Ale ani takéto skutky, ktoré sú skutkami viery (ovocím spasenia), Boh nepočíta spoločne s vierou na naše ospravedlnenie a spasenie. Počíta len samotnú vieru – od začiatku (uverenie v evanjelium) až do konca (smrť alebo druhý príchod Pána). Skutky viery sú však potvrdením a dôkazom toho, že človek má spasiteľnú vieru. Zviditeľňujú vieru, ktorá je sama osebe pre svet a ľudí neviditeľná.

Skutky viery, ako ovocie spasenia, MAJÚ funkciu dôkazu a potvrdenia živej spasiteľnej viery, ale NEMAJÚ záslužnú funkciu. Samotné skutky (alebo skutky spolu s vierou) Boh nikdy nepočíta na ospravedlnenie a spasenie – ospravedlnenie a spasenie je len zo samotnej viery (Rímskym 3:28, 4:6).

Ospravedlnenie zo skutkov podľa Jakuba

Keď o „ospravedlnení zo skutkov“ hovorí Jakub, odvoláva sa na potvrdzujúcu a dôkaznú funkciu skutkov napriek tomu, že jeho slová samé o sebe vyznievajú, ako keby učil úplný opak toho, čo učí Pavol o viere v evanjelium Ježiša Krista. To, že to Jakub takto myslí, je zrejmé z kontextu Jakubovho listu 2:14–26. Jakub tu neučí ospravedlnenie a spasenie zo skutkov. Neučí ani ospravedlnenie a spasenie na základe viery spolu so skutkami. Cituje 1. Mojžišovu 15:6 „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“. Jakub týmito slovami cituje Písmo. Nevyvracia tento výrok, ale sa s ním stotožňuje.

Ale dodáva, že toto slovo sa naplnilo vtedy, keď Abrahám poslušne šiel obetovať svojho syna Izáka (a vierou ho skutočne aj obetoval – Židom 11:17–19). Jakub učí, že viera nemôže byť bez skutkov viery, a že skutky viery nemôžu byť bez viery. Oboje existuje spolu a spolu účinkuje (spoluúčinkuje, spolupracuje, spolupôsobí). Jakub učí, že viera sa dokonáva zo skutkov viery (dokonáva sa v skutkoch viery). Ale neučí, že skutky viery tvoria základ pre ospravedlnenie či spasenie. Neučí, že majú záslužnú funkciu. Keď Jakub píše o „ospravedlnení zo skutkov“, celý čas má na mysli ukázanie a potvrdenie spasenia prostredníctvom skutkov viery: „Ukáž mi svoju vieru bez skutkov, a ja ti ukážem svoju vieru zo svojich skutkov“.

To isté učí aj Pavol, keď hovorí: „Lebo ak bol Abrahám ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie u Boha“ (Rímskym 4:2). Slovami „má sa čím chváliť“ potvrdzuje prítomnosť skutkov viery u Abraháma, ktoré ukázali jeho vieru. Slovami „ale nie u Boha“ potvrdzuje, že Boh skutky nepočíta ani samé, ani spolu s vierou na ospravedlnenie (na vyhlásenie niekoho za spravodlivého).

Jakub nevyvracia Pavlovo učenie o ospravedlnení a spasení zo samotnej viery.
Jakub napráva prekrúcanie Pavlovho učenia a varuje pred mŕtvou vierou,
ktorá nemôže spasiť, varuje pred falošným uistením o spasení.

Učenie o ospravedlnení samotnou vierou je tak radikálne a úžasné, že je často buď odmietnuté, lebo je vylúčená chvála a zásluha človeka, alebo je prekrúcané a zneužívané nasledovne: „Ak je spasenie zo samotnej viery, potom na skutkoch nezáleží a môžeme hrešiť“. Alebo: „Nuž, ak sme ospravedlnení samotnou vierou, potom len hrešme, pretože sme aj tak už v bezpečí a Božia milosť bude takto viac oslávená a rozhojnená“. Písmo a evanjelium reagujú na takéto zmýšľanie nasledovne: „A či potom nemáme radšej robiť zlé, ako sa nám rúhajú, a ako niektorí vravia o nás, že hovoríme: robme vraj zlé, aby prišlo dobré? Ktorých odsúdenie je spravodlivé“ (Rímskym 3:8).

Prekrúcaný býva aj text Rímskym 5:20: „A k tomu vošiel do toho i zákon, aby sa rozmnožilo prehrešenie; ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“. Pavol vie, čo niektorí hovoria: „Nuž čo teda povieme? Či zostaneme v hriechu, aby sa rozmnožila milosť?“ (Rímskym 6:1). T

o je to, čo niektorí tvrdili: „Zostávajme v hriechu, aby sa rozmnožila milosť“. Ale Pavol hovorí: „Nech sa tak nestane“. Pavol odmieta takéto povrchné prekrúcanie a zneužívanie jeho učenia. Odpovede prináša takmer vo všetkých svojich listoch, v ktorých ukazuje, ako zo skutočnej ospravedlňujúcej viery nevyhnutne pramenia dobré skutky a láska. Napríklad v Galatským 5:13: „Lebo vy ste nato povolaní, bratia, aby ste boli slobodní, len nedávať tej slobody za príčinu telu, ale skrze lásku slúžte navzájom jedni druhým“.

Živá a mŕtva viera

Až potiaľto sme kládli dôraz na to, čo Jakub nemieni svojimi slovami. Teraz položme dôraz na to, čo Jakub svojimi slovami mieni a ako sa to týka nás. Vieme, že spasení sme samotnou vierou (Rímskym 10:3–8), a že viera je z počutia Božieho slova (Rímskym 10:13–14). A vieme aj to, že z počutia Božieho slova (a skrze vieru) sme dostali Božieho Ducha (Galatským 3:2, 5).

Ak niekto nemá Svätého Ducha, nie je spasený (Rímskym 8:9). Kto má Ducha, je v Kristovi (je znovuzrodený, má obrezané srdce), je v Duchu a chodí podľa Ducha (Rímskym 8). Kto chodí podľa Ducha, prináša ovocie Ducha (Galatským 5:22; Efezským 5:9). Duchom mŕtvi skutky tela, posväcuje sa a slúži spravodlivosti (Rímskym kapitoly 6 a 8).

Najväčším a vše-obsahujúcim prikázaním zákona je láska: láska k Bohu a blížnemu. Ak sme ospravedlnení a spasení, potom o nás platí, že „láska Božia je vyliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, ktorý nám je daný (Rímskym 5:5). Láska je plnosťou zákona (Rímskym 13:10; 1. Korintským 13:4; 1. Timoteovi 1:5). Ak v nás takejto lásky niet (1. Jána 2:5), potom nepatríme Kristovi a nemáme spasenie. Ale je to len viera, ktorá nás činí spravodlivými pred Bohom. Láska, ktorá z nej pramení, ukazuje, že tá viera je skutočne pravá, živá, ospravedlňujúca.

Celý náš text z Jakuba sa zameriava práve na prítomnosť a ukázanie spasiteľnej viery. Jakub tu odkrýva falošnú prázdnu pokryteckú vieru, ktorá nepôsobí lásku. Takáto viera nemôže nikoho ospravedlniť a spasiť. Verš 14: „Čo to prospeje, moji bratia, keď niekto hovorí, že má vieru, a nemá skutkov? Či ho azda tá viera môže spasiť?“ Jakub opisuje nepravú pokryteckú vieru takto: Najprv vo verši 17 hovorí, že taká viera je mŕtva: „Tak aj viera, keď nemá skutkov, je mŕtva sama v sebe“.

Ak viera „nepôsobí skrze lásku“ (slovami Pavla, Galatským 5:6), je (slovami Jakuba) „mŕtva“. Verš 20: „Ale či chceš zvedieť, ó, prázdny človeče, že viera bez skutkov je mŕtva?“ Verš 26: „Lebo ako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva“.

Potom vo verši 19 Jakub hovorí: „Ty že veríš, že je jeden Boh? Dobre robíš. Aj démoni veria a trasú sa“. Na príklade viery démonov ukazuje Jakub, že existuje aj takáto viera, ktorá ale nedokáže spasiť. Vysvetlenie nachádzame v liste Židom 11:1 „Viera je presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia, a podstatou toho, na čo sa človek nadeje“. Viera má obsahovú zložku (doktrinálnu) a zložku spoľahnutia sa (dôvery). Keď prvá zložka (doktrinálna) je v poriadku, ale chýba druhá zložka (dôvera, spoľahnutie sa), nie je to spasiteľná viera. Viera, ktorá zostáva sama (nenadeje sa, nepracuje, neslúži, neplodí lásku) – je neužitočná, prázdna, jalová, zbytočná, nečinná, neúčinná, márna viera.

Nevyhýbajme sa listu Jakuba a berme vážne výstrahy o mŕtvej viere.

Ak by sme teda verili alebo učili:
„Na ospravedlnenie a spasenie je potrebná viera spolu so skutkami (dohromady)“,
vyrobili by sme iné, nepravé, falošné evanjelium, ktoré nemá moc spasiť hriešnika.

Ak by sme naopak verili alebo učili:
„Viera môže zostať sama bez ovocia a bez skutkov lásky, a aj tak nás ospravedlní a spasí“,
opäť by sme zvestovali falošné učenie, že mŕtva viera môže spasiť hriešnika.

Ospravedlnení sme len zo samotnej viery, ktorá je však živá, pôsobí skrze lásku a prináša ovocie, a takáto vytrvá až do samého konca.

Vierou nezahynula smilnica Rachab
s tými, ktorí neposlúchali vo viere, prijmúc vyzvedačov s pokojom,

V knihe Jozuovej (2:1–24) čítame poučný príbeh o Božom súde nad bezbožníkmi a o Božom spasení z milosti pre tých, ktorí Bohu veria a Boha vo viere poslúchajú. Tento príbeh je súčasťou historického rámca udalostí dejín Božej spásy. Boh vyviedol svoj ľud, izraelský národ, z Egypta. Izrael putoval po púšti 40 rokov. Bohu neposlušná generácia pomrela. Na púšti zomrel aj Boží služobník Mojžiš. Hospodin nad izraelským národom namiesto neho ustanovil Jozuu. Dva a pol kmeňa už dostalo zasľúbenú zem na východ od Jordánu, zvyšné kmene idú zaujať zasľúbenú zem, ktorú im dal Hospodin. Jozua posiela do Jericha vyzvedačov.

Tí sa ubytujú u neviestky (smilnice) Rachab. Rachab ich skryje a zatají ich pred kráľom a mužmi Jericha. Jej konanie vysvetľuje jej vyznanie (v. 9): „Viem, že vám Hospodin dal túto zem, a že váš strach padol na nás, a že zmalátneli pred vami všetci obyvatelia zeme, ani čo by sa boli rozplynuli ako voda“. Odkiaľ Rachab vedela, že Boh dal svojmu národu túto zem?

A odkiaľ vedela o Bohu? Veď národ, v ktorom žila, uctieval pohanské božstvá. Rachab počula svedectvo, ktoré sa šírilo o Izraelcoch, a o tom, ako ich Boh vyviedol z otroctva a ako im dáva víťaziť nad národmi. Toto svedectvo sa šírilo medzi národmi zeme. Počuli ho aj v Jerichu: „Lebo sme počuli o tom, že Hospodin vysušil vody Rudého mora pred vami, keď ste vyšli z Egypta, ako aj o tom, čo ste učinili dvom amorejským kráľom, ktorí boli za Jordánom, Síchonovi a Ógovi, ktorých ste zariekli na úplnú záhubu a zničili“.

Tú istú zvesť počula ako Rachab, tak aj celé Jericho. Ako reagovali na počutú zvesť obyvatelia Jericha? „Keď sme to počuli, ochablo naše srdce, ani čo by sa bolo rozlialo, ani nezostalo viacej v nikom ducha odvahy pred vami“ (v. 11). Ako reagovala na počutú zvesť Rachab? Rachab uverila v Hospodina, v jediného pravého živého Boha, Boha Abraháma, Izáka a Jakoba (v. 11): „lebo len Hospodin, váš Boh, je Bohom na nebesiach hore i na zemi dole“. V čase prichádzajúceho Božieho súdu (vyplienenie bezbožných modlárskych národov rukou Izraelcov) Rachab uverila v Božiu milosť, pretože vo viere prísahou zaviazala vyzvedačov, že učinia milosť (záchranu) s ňou a domom jej otca.

Rozhodla sa pridať sa na stranu Hospodina a jeho ľudu, očakávajúc vo viere záchranu v čase zarieknutia na úplné vyhladenie Jericha. Rachab uverila počutej zvesti, uverila v pravého Boha a uverila v Božiu milosť a spasenie. Rachab bola vierou zachránená: „Vierou nezahynula smilnica Rachab …“ (Židom 11:31). Ak Rachab bola vierou spasená, potom čo to znamená uveriť? Charakter spasiteľnej viery vysvetľuje Božie slovo: „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia“ (Židom 11:1). Čomu uverila Rachab? Zvesti o tom, ako Boh vyviedol Izraelských z Egypta, že im dal zem, a že národy v tejto zemi sú zarieknuté na záhubu.

Všimnime si, ako Boh vyviedol Izraelských z otroctva. Mohol ich vyviesť aj tak, že by obmäkčil faraónovo srdce a faraón by ich priateľsky v mieri prepustil? Áno, mohol: „Srdce kráľovo v ruke Hospodinovej ako potôčky vody: kamkoľvek chce, ta ho nakloní“ (Príslovia 21:1). Máme nejaký príklad aj takéhoto vyvedenia božieho ľudu zo zajatia? Áno, máme: Prepustenie izraelského ľudu z babylonského zajatia.

Z Egypta sa však išlo inak. „A Hospodin zatvrdil srdce faraona, kráľa Egypťanov, a honil synov Izraelových. Ale synovia Izraelovi tiahli von súc vedení vysokou rukou“ (2. Mojžišova 14:8). Prečo to Boh urobil s veľkou mocou a zázrakmi (palica-had, malomocná ruka, 10 rán, Červené more)? Na svedectvo národom (a samozrejme aj samotnému Božiemu ľudu). Aby sa oslávil, a aby národy uverili, že On je jediný pravý živý Boh. Preto aj zatvrdil srdce faraóna: „A zatvrdím srdce faraónovo a bude ich honiť, a vtedy sa oslávim na faraónovi a na všetkom jeho vojsku, a tak poznajú Egypťania, že ja som Hospodin…“ (2. Mojžišova 14:4).

Presvedčenie o veciach, ktoré sa nevidia

Rachab nevidela a nezažila tieto udalosti. Prišla k nej len zvesť. Rachab prijala túto zvesť za hodnovernú a pravdivú. Ako to môžeme vedieť? Podľa jej konania: Ukryla vyzvedačov a zaviazala ich prísahou ohľadom svojej záchrany a záchrany domu svojho otca.

Pokladali aj obyvatelia Jericha túto zvesť za hodnovernú a pravdivú? Áno, pokladali. Ako to môžeme vedieť? Podľa ich konania: Ochablo ich srdce, zmalátneli, zabarikádovali sa v Jerichu a očakávali boj. Ako Rachab, tak aj obyvatelia Jericha, mali rovnaké a správne presvedčenie o veciach, ktoré nevideli. Ich konanie, vyplývajúce z ich presvedčenia, však bolo rozdielne. Rachab sa pridala na stranu Hospodina. Obyvatelia Jericha zostali Božími nepriateľmi.

V čom bol rozdiel, ak presvedčenie o veciach, ktoré sa nevidia, mali rovnaké? Rozdiel bol v konaní, ktoré vyplýva z viery. Rachab sa spolu s presvedčením o pravde aj spoľahla na Hospodina (na jeho záchranu), aj vložila do toho svoju nádej. Obyvatelia Jericha však neverili v Božiu milosť, nespoľahli sa vierou na Božiu záchranu. Preto nás 11. kapitola listu Židom vyučuje, že Rachab vierou nezahynula, že záchrana je z viery.

Podstata nádeje

Jedným dychom nás pritom ale Božie slovo učí, že viera je vždy sprevádzaná konaním, ktoré z nej vyplýva – poslušnosťou viery. Obyvatelia Jericha „rozumovo uverili“ počutej zvesti, ale nekajali sa, nevložili svoju nádej na Hospodina, ktorý je milostivý a odpúšťa hriechy. Konali opačne ako obyvatelia Ninive, ku ktorým prišiel prorok Jonáš s posolstvom od Boha o Božom súde. Rachab uverila a konala. Obyvatelia Jericha neposlúchali vo viere, rovná sa neverili (Ján 3:36). Zachraňujúca (spasiteľná) viera má okrem presvedčenia o veciach, ktoré sa nevidia, aj zložku spoľahnutia sa na pravého Boha, ktorý odpúšťa hriechy a kriesi z mŕtvych.

Kto verí v Syna, má večný život;
ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.

Ján 3:36

Slovo „neveriť“ v Ján 3:36 sa prekladá aj ako „neposlúchať vo viere“ (nebyť vo viere poslušný). Z viery pramení poslušnosť viery a koreňom neposlušnosti je nevera („neviera“ ako opak viery). Poslušnosť viery a viera sú nerozlučné družky, sú siamske dvojčatá. Je to preto, lebo viera nie je len presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia (ktoré poznáme zo zvesti, z Božieho slova), ale aj podstatou toho, na čo sa nadejeme. Viera v zmysle presvedčenia a spoľahnutia sa, dôverovania a nadejania sa – sa vždy premietne do nášho konania.

Boli by Rachab a dom jej otca zachránení, keby Rachab povedala: Dobre, áno, verím, že je to pravda, že Boh Izraelských je pravý Boh, verím, že ich vyviedol z otroctva, verím, že Boh ide súdiť Jericho a dať túto zem Izraelským, ale nič by nekonala? Toto presvedčenie by sa nijako nepremietlo do jej konania, neukryla by vyzvedačov, nezaviazala by ich prísahou ohľadom jej záchrany? NIE! Vidíme, že viera je viac než len správne doktrinálne presvedčenie. Má zložku dôvery a nádeje, spoľahnutia sa, ktorá sa vždy premietne do konania, do skutku.

Teraz nás už neprekvapuje, keď apoštol Jakub hovorí o mŕtvej viere, o démonickej viere, a o spasení zo skutkov tak, ako hovorí (Jakub 2:17–18): „Tak aj viera, keď nemá skutkov, je mŕtva sama v sebe. Ale niekto povie: Ty máš vieru a ja mám skutky. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov, a ja ti ukážem svoju vieru zo svojich skutkov“. Vieru poznať podľa skutkov viery. Svojimi skutkami Rachab ukázala svoju vieru. Svojimi skutkami obyvatelia Jericha ukázali svoju neveru. Existuje mŕtva viera. Mŕtva viera má správne doktrinálne presvedčenie, ale chýba jej podstata a zložka nadejania sa. Chýba jej premietnutie do konania a skutkov, čo však odkrýva to, že nenastalo obrátenie a vnútorné obnovenie od Boha.

Viera spoluúčinkuje, spolupracuje so skutkami (Jakub 2:22). Jedno od druhého sa nedá oddeliť. Nedá sa oddeliť viera od poslušnosti viery. Ak chýba poslušnosť viery, chýba živá (spasiteľná) viera. Spasení (ospravedlnení) sme iba vierou. Boh nám za spravodlivosť počíta vieru samotnú bez skutku (Rimanom 4:5). Ale vieru nemožno oddeliť od skutkov viery, ktoré sú jej ovocím. Z milosti, vierou v evanjelium, získavame od Boha nielen ospravedlnenie, ale aj znovuzrodenie a nový život. Nový život, život poslušnosti viery, je dôkazom znovuzrodenia a obriezky srdca od Boha.

Na toto kladie obrovský dôraz apoštol Jakub (Jakubov 2:21–26), keď nás vyučuje (možno nám ťažko zrozumiteľnými slovami) „Či nebol Abrahám, náš otec, ospravedlnený zo skutkov donesúc obeťou svojho syna Izáka na oltár? Teda vidíš, že viera spoluúčinkovala s jeho skutkami, a že viera bola dokonaná zo skutkov. A naplnilo sa písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť, a bol nazvaný priateľom Božím. Tak teda vidíte, že sa človek ospravedlňuje zo skutkov a nie samo z viery. Tak podobne aj smilnica Rachab, či nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a súrne ich vyslala inou cestou? Lebo ako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva“.

Oboje je pravda: Rachab bola spasená vierou (Židom 11:31) a Rachab bola spasená zo skutkov (Jakub 2:25). Musíme však chápať tieto výroky tak, ako ich Božie slovo mieni. Keď Jakub hovorí o spasení zo skutkov, tak nehovorí o tom, a ani nepopiera, že nás Boh vyhlasuje za spravodlivých skrze vieru samotnú (pozri napr. list Rímskym), na základe čoho sme spasení, ale hovorí o tom, že spasiteľná viera nemôže existovať bez premeny života, bez konania, ktoré vyplýva z podstaty toho, na čo sa človek nadeje, a ktoré sa prejavuje tomu odpovedajúcimi skutkami.

Rachab: počula zvesť, uverila, správne sa rozhodla, podľa svojej viery konala a bola zachránená.

Obyvatelia Jericha: počuli tú istú zvesť, boli presvedčení, že je to pravda, nerozhodli sa správne, nekonali správne (konali ako Bohu neposlušní Boží nepriatelia) a zahynuli.

A čo my dnes?

Koľkokrát sme už počuli evanjelium? Koľkokrát nám už bola podrobne vykladaná cesta spasenia? Uverili sme? Rozhodli sme sa správne? Premietlo sa to do nášho konania? Alebo sme malátni a ochabnutého srdca, čo do vecí evanjelia a budúceho súdu, keď bude Boh súdiť živých aj mŕtvych? Som spasený vierou v Božieho Syna, Pána Ježiša Krista, alebo som ten, kto neverí a neposlúcha Syna, neuzrie života, hnev Boží zostáva na ňom a čaká ma zahynutie? Chcem aj naďalej žiť život pod Božím hnevom a čakať na večné zahynutie?

Božia záchrana a Boží súd

Rachab uverila a poslúchla (konala). Ona a domácnosť jej otca sa zhromaždili u nej doma a označili toto miesto povrázkom z dvakrát farbeného červca. Tam boli v bezpečí. Celý zvyšok Jericha bol zahladený, oni boli zachránení. Keby ale neposlúchla a neboli by sa tam zhromaždili (na určené miesto), aj oni by boli zahynuli. Noe uveril a poslúchol. Uveril Božej zvesti o súde a záchrane.

Postavil koráb a vošli do korábu. Keby ale neposlúchol, nepostavil koráb, alebo by postavil, ale on a jeho rodina by do korábu nevošli, aj oni by boli zahynuli. Izraelskí uverili a poslúchli. Natreli zárubne dverí krvou paschálneho baránka, aby nezahynuli prvorodení, keď anjel zhubca hubil všetko prvorodené v Egypte. Keby len počuli a uverili, ale neposlúchli by (nenatreli by zárubne krvou baránka), aj ich prvorodení by boli zahynuli.

Rachabin dom, Noeho koráb, dom so zárubňou potretou krvou baránka, to všetko sú miesta bezpečia a spásy – rovnako tak Kristus je „tým miestom“ záchrany od budúceho spravodlivého Božieho súdu. Kto je v Kristovi, je spasený. „Byť v Kristovi“ môžeš byť iba skrze samotnú vieru v evanjelium ukrižovaného a vzkrieseného Božieho Syna, Pána Ježiša Krista: Uver!, a budeš spasený.

A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu.
Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je,
a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom

Židom 11:6

A Ježiš odpovedal a riekol mu: Amen, amen ti hovorím.
Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie.
Ježiš mu odpovedal: Amen, amen ti hovorím,
že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.

Ján 3:3,5

… znova splodení súc nie z porušiteľného semena,
ale z neporušiteľného živým slovom Boha a zostávajúcim na veky.

1. Petrov 1:23

Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími,
tým, ktorí veria v jeho meno;
ktorí nie z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha sú splodení.

Ján 1:12–13

Stať sa Božím dieťaťom

Každý, kto prijal Ježiša Krista – kto uveril (a v tejto viere aj vytrvá) v Ježiša Krista, v jeho identitu a v jeho obeť na kríži – sa stal Božím dieťaťom (Ján 1:12–13). Božím dieťaťom sa stal skrze vieru. Božím dieťaťom sa stal vďaka tomu, že Boh mu dal právo aj moc stať sa Božím dieťaťom (Ján 1:12–13). Toto sa udialo splodením z Boha (Ján 1:12–13).

Prečo je znovu-narodenie nevyhnutne potrebné pre spásu?

Kvôli ľudskej vzbure, pádom Adama do hriechu, vošla smrť do života človeka. Smrť je Božím trestom za hriech. Táto smrť má tri roviny či tri rozmery:

• duchovná smrť
• fyzická smrť (smrť tela)
• druhá smrť (večné zatratenie)

Duchovná smrť znamená, že človek stratil to spoločenstvo so svojim Bohom, do ktorého bol pôvodne stvorený. Spolu s tým stratil aj pravé poznanie Boha a rozlišovanie duchovných skutočností. Človek sa stal svojou prirodzenosťou telesný (duchovne mŕtvy). Písmo to opisuje výrazmi, že človek je „mŕtvy vo svojich hriechoch a previneniach“ (Efezským 2:1, Kolosenským 2:13). Telesný človek nerozumie duchovným veciam: „Ale telesný človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať“ (1. Korintským 2:14).

Medzi veci Ducha Božieho, ktoré je treba duchovne posudzovať, patrí aj cesta spásy a evanjelium. Telesný človek preto ani nedokáže uveriť v Krista, uveriť evanjeliu (Matúš 16:17, 1. Korintským 2:14). Aby mohol uveriť evanjeliu a byť spasený vierou, musí ho Boh splodiť. Telesný človek je „telo a krv“ (1. Korintským 15:50, Matúš 16:17). Telesný človek nemôže vojsť do Božieho kráľovstva (Ján 3:3, 3:5), nemôže získať večný život, lebo: „… telo a krv nemôžu zdediť kráľovstvo Božie…“ (1. Korintským 15:50). Aby bol človek spasený a získal večný život, musí sa stať Božím dieťaťom, musí duchovne ožiť, byť Bohom duchovne vzkriesený, musí sa narodiť znova (narodiť sa zhora).

Telesný človek nemôže vojsť do večného života, pretože je hriešny a porušený: „… telo a krv nemôžu zdediť kráľovstvo Božie, ani porušenosť nezdedí neporušiteľnosti“ (1. Korintským 15:50). Preto musí byť človek splodený z Ducha: „… znova splodení súc nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného živým slovom Boha a zostávajúcim na veky“ (1. Petrov 1:23, Ján 1:12–13).

Pán vyučuje o znovuzrodení

Udalosť, pri ktorej Pán Ježiš vyučuje Nikodéma, farizeja, o znovuzrodení (Ján 3:1-22), je veľmi dobre známa. Nikodém prichádza k Ježišovi potajme a s vyznaním: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nikto nemôže činiť divy, ktoré ty činíš, keby nebol s ním Boh.“ Označuje Ježiša za veľkého učiteľa a divotvorcu, s ktorým je Boh. V tomto vyznaní však chýba vyznanie o Kristovej pravej identite.

Nie je to také vyznanie, aké verejne urobil učeník Peter: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (Matúš 16:16). Pán Ježiš preto Nikodéma nepochválil, nepovedal mu to, čo povedal Petrovi: „Blahoslavený si, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“, ale využil túto príležitosť, aby Nikodéma vyučoval o znovuzrodení.

Nové narodenie ako nutná podmienka spasenia

„A Ježiš odpovedal a riekol mu: Amen, amen ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie“ (Ján 3:3). Pán Ježiš výslovne povedal, že „vidieť Božie kráľovstvo“ – čo v skutočnosti znamená: byť spasený a vzkriesený do večného života – môže len ten, kto sa „narodil znova“. Pán Ježiš priamo a výslovne kladie nové narodenie ako nutnú podmienku pre spásu a večný život.

Z iných výpovedí Pána Ježiša a z iných miest novozákonného zjavenia je však zrejmé a zjavné, že nutnou podmienkou pre spásu a večný život je iba samotná viera (sola fide) v Ježiša Krista. Z týchto dvoch skutočností vyplýva, že medzi splodením z Ducha, vierou v Ježiša Krista a znovuzrodením musí existovať príčinná súvislosť. A skutočne aj existuje a Písmo (Božie slovo) ju aj vysvetľuje.

Teraz sa však ešte pozrime, ako pokračuje Ježišov výklad vo vyučovaní Nikodéma o znova-narodení. Nikodém je očividne zmätený a vôbec nerozumie tomu, čo také by on sám mohol urobiť, aby sa mohol narodiť znova: „Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Či azda môže po druhé vojsť do života svojej matky a narodiť sa?“ (Ján 3:4). Je to prirodzená reakcia telesného človeka. Je to v podstate námietka, pretože človek sám nemôže nič urobiť pre svoje znovu-narodenie.

Človek sa nemôže vrátiť do maternice svojej matky a druhý krát sa narodiť. Táto námietka je však telesná a absurdná, pretože Pán nehovorí o novom, druhom narodení sa v porušenosti tela. Ježiš však Nikodéma neodbije, ale snaží sa priviesť ho k porozumeniu, že ide o duchovné narodenie, a ako k nemu môže dôjsť.

Pán Ježiš mu odpovedá: „Amen, amen ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho“ (Ján 3:5). Pán Ježiš mu nepovedal, čo má urobiť, ale vysvetlil mu, ako dochádza k novému narodeniu. Vysvetlil, že nové narodenie sa deje „z Božieho slova“ (vody) a „zo Svätého Ducha“ (z Ducha). Pán ešte dodal a spresnil: „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch“ (Ján 3:6, pozri aj Ján 4:24). Tým Nikodémovi uviedol dôvod, prečo sa človek musí narodiť znova, ak má získať večný život – musí prejsť duchovným znovuzrodením – z telesného človeka („tela“) sa musí stať duchovný človek („duch“).

Človek sa na tento svet rodí ako „telo a krv“, pretože sa „rodí z tela“ (jeho rodičia sú telo a krv). Problém je, že „telo a krv“ nemôže „dediť Božie kráľovstvo“ (nemôže vojsť do večného života). Človek sa rodí ako „telesný“ (duchovne mŕtvy) – s adamovskou hriešnou prirodzenosťou. Do večného života však môže vojsť len ako „duchovný“ (v terminológii verša Ján 3:6 ako „duch“). To je dôvod, prečo sa človek musí narodiť znova, aby vošiel do večného života. Z veršov Ján 3:5-6 poznávame, že nové narodenie je „narodenie z vody a z Ducha“ (z Božieho slova a zo Svätého Ducha).

Pán Ježiš však ešte stále neodpovedal Nikodémovi na otázku, ako sa môže človek znova narodiť. Preto pokračuje v svojej odpovedi, ale dosť záhadným spôsobom: „Vietor, kam chce, tam veje, a čuješ jeho zvuk, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide; tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (3:8). V tejto odpovedi nie je oznámené, čo má urobiť Nikodém, ale čo robí Svätý Duch. Preto aj Nikodém sa viac nepýta, čo má urobiť, ale sa pýta, ako sa to človeku môže stať: „A Nikodém odpovedal a riekol mu: Ako sa to môže stať?“ (3:9).

Pán Ježiš Nikodéma pokarhal, že on, učiteľ Božieho ľudu, to nevie (v prípade farizejov platilo, že slepí vedú slepých), ale následne mu to vysvetlil. Pánova odpoveď znie, že aby sa človek narodil znova, musí uveriť v identitu a dielo toho, ktorý prichádza zhora ako „Kristus, Syn živého Boha“. „A nikto nevstúpil hore do neba, iba ten, ktorý zostúpil z neba – Syn človeka, ktorý je v nebi. A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život“ (Ján 3:13–15).

Táto pasáž odhaľuje nasledovné skutočnosti: Znovuzrodenie je podmienené uverením v identitu a dielo Ježiša Krista, pričom ako uverenie, tak aj znovuzrodenie sa deje z Božieho slova a z Božieho Ducha. Ale aby človek spasiteľne uveril a narodil sa znova, musí byť najprv Bohom splodený (Ján 1:12–13). K tomuto splodeniu dochádza „živým slovom Boha“ (1. Petrov 1:23). Počuté Božie slovo (slovo evanjelia) sa stáva živým tým, na ktorých Svätý Duch oživujúco spolupôsobí s Božím slovom. T

akto však Svätý Duch nepôsobí na všetkých ľudí, ktorí počujú evanjelium,¹⁾ ale iba na tých, ktorí boli Bohom „odriadení do večného života“ (Skutky 13:48)²⁾. Čiže na tých, ktorí sú „deťmi zasľúbenia“ (Rímskym 9:8-11), ktorí sú „podľa vyvolenia milosti“ (Rímskym 11:5), ktorých si Boh vyvolil na spásu podľa svojho predurčenia (Rímskym 8:28-30) ešte pred založením sveta (Efezským 1:4-11). Táto skutočnosť sa postupne odkryje v učení Pána, ako je to zapísané v evanjeliu Jána.

Úloha Božieho slova v znovuzrodení

Podmienkou znovuzrodenia je uverenie v Ježiša Krista, ako sme to už vyššie vysvetlili. V srdci človeka musí byť živá spasiteľná viera, aby človek bol spasený a získal večný život (Rímskym 10:10). Božie slovo zohráva nezastupiteľnú úlohu v tom, aby človek mohol uveriť a byť spasený. Aby človek uveril v identitu a dielo Ježiša Krista, musí sa z Božieho slova dozvedieť, kto je Kristus a aké dielo vykonal na kríži: „Tak teda viera z počutia a počutie skrze slovo Božie“ (Rímskym 10:17, pozri kontext veršov 10:6–15). Zvestované, počuté Božie slovo, slovo evanjelia, je teda prostriedkom k uvereniu v Krista.³⁾

Je nutným, avšak nie postačujúcim prostriedkom. Nutným je preto, lebo uveriť v Krista je možné len uverením v Božie slovo, keď je človeku Kristus zvestovaný, kázaný (alebo keď mu ho zvestuje zapísané Božie slovo – Biblia, pri jej čítaní). Avšak nie je postačujúcim prostriedkom preto, lebo nie všetci, ktorí počuli, aj uverili: „Ale nie všetci poslúchli evanjelium. Lebo Izaiáš hovorí: Pane, kto uveril našej zvesti?“ (Rímskym 10:16). Nie všetci, ktorí počujú evanjelium, aj uveria (Rímskym 10:18). Je potrebné okrem počutia ušami aj uveriť tomu slovu v svojom srdci.

Výstižne to opisuje podobenstvo o rozsievačovi, ktoré vysvetľuje, ako je to s počutím Božieho slova a s uverením (Lukáš 8:4-15). Existujú štyri druhy odpovede (reakcie) ľudí na počuté Božie slovo (štyri druhy pôdy). Písmo aj priamo hovorí, že viera nie je vecou všetkých (2. Tesalonickým 3:2). Čo to teda je, čo pôsobí rozdiel medzi tými, ktorí počujú a uveria, a tými, ktorí počujú a neveria? Je to pôsobenie Svätého Ducha. Preto sme povedali, že Božie slovo je nutným, ale nie postačujúcim prostriedkom uverenia. Postačujúcim je vtedy, keď spolu s ním spolupôsobí aj oživujúci Duch. Vtedy, keď spolu s ním pôsobí pri človeku oživujúco aj Svätý Duch, sa Božie slovo stáva „mocou Božou na spasenie“ (Rímskym 1:16) tým, ktorí veria.

Úloha Božieho Ducha v znovuzrodení

Duchovne mŕtvy človek, telesný človek, nedokáže rozumieť a prijať (uveriť) duchovné veci, nedokáže vierou uchopiť identitu Krista a jeho vykupiteľské dielo, a preto nedokáže sám od seba ani uveriť evanjeliu a byť zachránený.⁴⁾ Aby mohol uveriť, musí na neho spolupôsobiť ako Božie slovo, tak aj Svätý Duch – musí sa narodiť z vody a z Ducha – musí byť Božím Duchom splodený, a tým uschopnený uveriť a prijať evanjelium Ježiša Krista.⁵⁾

Božie slovo túto skutočnosť opisuje na rôznych miestach rôznymi výrazovými prostriedkami. V Jánovi kapitola 6 je to opísané slovami, že „Otec pritiahne človeka ku Kristovi“ (Ján 6:37) alebo že „Otec daného človeka Kristovi dá“ (Ján 6:39). Výsledok je, že daný človek v Krista verí a bude spasený. Keď k tomu nedôjde, človek neverí, ba ani nemôže uveriť (Ján 6:44, Židom 3:9-4:2).

Kauzálny reťazec (reťazec príčin) v procese znovuzrodenia

Spasiteľná viera je príčinne podmienená splodením z Ducha

Na to, aby človek osobne uveril živou, trvácnou (spasiteľnou) vierou, musí mu Boh zjaviť v jeho srdci Ježiša ako Spasiteľa, pretože človek sám nedokáže v Krista uveriť, pretože jeho „telo a krv“ mu Krista v jeho srdci nedokážu zjaviť. Toto zjavenie musí pochádzať od Boha Otca. Božie slovo o tom učí priamo a na viacerých miestach.

Tento Boží akt („zákrok“ v ľudskom srdci) znamená splodenie z Ducha a je v evanjeliu Jána opísaný ako „splodenie z Boha“ (Ján 1:13), a v epištole apoštola Petra ako „splodenie z neporušiteľného semena“ (1. Petrov 1:23). Tak, ako v zemskom živote splodenie v telesnom zmysle (zo spermie a vajíčka) predchádza narodeniu a príčinne ho podmieňuje, rovnako to platí aj v duchovnom zmysle – splodenie z Ducha predchádza znovuzrodeniu a príčinne ho podmieňuje.

V šiestej kapitole evanjelia Jána je splodenie z Ducha opísané ako akt, v ktorom Boh Otec pritiahne človeka k svojmu Synovi, ktorý zostúpil zhora (Ján 6:44), dôsledkom čoho človek spasiteľne v Krista uverí (Ján 6:47 v kontexte celej šiestej kapitoly). Svätý Duch síce pôsobí na všetkých ľudí na svete (Ján 16:8), ale nie rovnakým spôsobom – nie všetkých splodí do nového života, k znovuzrodeniu neprivedie všetkých.

Splodenie z Ducha je opísané ešte aj iným spôsobom, a to ako akt, v ktorom Otec daného „človeka dá Synovi“ (Ján 6:37-39, 10:29, 17:2). „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli, a dal si ich mne, a zachovali tvoje slovo“ (Ján 17:6). Tí, „ktorí boli Otcovi“, sú tí, ktorí sú podľa vyvolenia milosti, ktorých Boh vyvolil na spasenie ešte pred založením sveta. Tým Syn zjavil meno svojho Otca. To je dôvod, prečo v Boha Otca spasiteľne uverili.

U nich sa naplnilo slovo, že kto „videl Syna“, „videl aj Otca“. Splodenie z Ducha, opísané v novozmluvnom Písme mnohorakým spôsobom, príčinne (kauzálne) podmieňuje spasiteľné uverenie na strane človeka. Ale nie u všetkých ľudí, len u tých, o ktorých platí, že ich „Otec dal Synovi“.

Téma spásy a zachovania svätých na základe Božieho vyvolenia je v Ježišovej veľpastierskej modlitbe (17. kapitola evanjelia Jána) nosnou témou: „… aby všetkým tým, ktorých si mu dal, dal večný život“ (Ján 17:2); „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli, a dal si ich mne, a zachovali tvoje slovo“ (Ján 17:6).

Pán Ježiš sa k svojmu Otcovi nemodlí za spásu a zachovanie všetkých ľudí, ale iba za tých, ktorých Otec dal Synovi, teda za tých, ktorí sú podľa vyvolenia milosti: „Ja prosím za nich, neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a to, čo je tvoje, je moje. A oslávený som v nich“ (Ján 17:9-19). Pán Ježiš nie je oslávený vo všetkých ľuďoch, ale iba v tých, ktorí dostali večný život ako dar.

V tomto splodení z Ducha, ktoré vedie k spasiteľnému uvereniu, zohráva nezastupiteľnú úlohu Božie slovo: „… lebo slová, ktoré si mi dal, dal som im, a oni prijali a poznali vpravde,⁶⁾ že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal“ (Ján 17:8). Splodenie z Ducha, splodenie z neporušiteľného semena, sa deje z Božieho slova oživeného Svätým Duchom: „… znova splodení súc nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného živým slovom Boha a zostávajúcim na veky“ (1. Petrov 1:23).

Splodenie z porušiteľného semena je telesné splodenie, dôsledkom ktorého je fyzické narodenie človeka. Splodenie z neporušiteľného semena je duchovné splodenie, splodenie z Boha, splodenie Svätým Duchom. Duchovné splodenie sa deje skrze „živé slovo Boha“. Preto platí, že viera je z počutia Božieho slova (Rímskym 10:17). Preto dochádza k novému narodeniu, ktoré začína (a je príčinne podmienené) splodením z Ducha a z Božieho slova, deje sa v moci Ducha a je zavŕšené aktom darovania Svätého Ducha na trvalé prebývanie a zapečatením Duchom (Ján 3:5).

Nové narodenie je príčinne podmienené spasiteľnou vierou

Darovanie Ducha, zapečatenie Duchom je príčinne (kauzálne) podmienené spasiteľnou vierou v srdci človeka: „… v ktorom aj vy počujúc slovo pravdy, evanjelium svojho spasenia, v ktorom aj [v Kristovi ako v slove pravdy], uveriac, zapečatení ste Svätým Duchom zasľúbenia“ (Efezským 1:13). Darovanie Ducha na trvalé prebývanie je z „počutia viery“ (Galatským 3:2), čiže skrze kázané a počuté Božie slovo (Rímskym 10) a uverenie tomuto slovu (Galatským 3:5).

Toto darovanie Ducha na trvalé prebývanie a zapečatenie v Kristovi je naplnením zasľúbenia, ktoré dostal Abrahám (Galatským 3:14), a plní sa každému, kto je z viery Abrahámovej (kto je dieťaťom zasľúbenia podľa vyvolenia milosti). Zasľúbenie o darovaní Ducha (na trvalé prebývanie) sa týmto vyvoleným plní pri uverení, čiže skrze vieru v evanjelium – v osobu a dielo Ježiša Krista a jeho vzkriesenie z mŕtvych (Rímskym 10:9-10). A dostáva sa im v Kristu Ježišovi: „… aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru“ (Galatským 3:14).

Darovanie Ducha na trvalé prebývanie, toto Abrahámovo požehnanie, dostávame až „na záver procesu znovuzrodenia“, keď dôjde k zjednoteniu s Kristom, nie skôr. Platí: kto nie je v Kristovi, nemá Ducha na trvalé prebývanie. Tiež platí: kto nemá Ducha, nie je Kristov (Rímskym 8:9). Aj z verša Galatským 3:14 vidíme, že uverenie (spasiteľnou vierou) príčinne (kauzálne) podmieňuje „dostanie Ducha na trvalé prebývanie a zapečatenie Duchom v Kristovi“ (Efezským 1:13). Darovanie Svätého Ducha na trvalé prebývanie a zapečatenie Svätým Duchom veriaceho v Ježišovi Kristovi je jedna nerozdeliteľná skutočnosť a udalosť.

Viera kauzálne podmieňuje darovanie Ducha na trvalé prebývanie. Viera (spasiteľné uverenie) je zase kauzálne podmienená splodením z Ducha. V tomto kauzálnom reťazci je prvotnou príčinou splodenie z Ducha a konečným dôsledkom (výsledkom) je darovanie Ducha na trvalé prebývanie, ktorým je dokonaný proces nového narodenia. Počiatočnou príčinou je splodenie z Ducha a konečným dôsledkom je akt nového narodenia (vlastné znovuzrodenie) a zapečatenie Svätým Duchom ku dňu vykúpenia. Výsledkom celého Božieho spasiteľného konania s jednotlivcom je „nový človek“ (2. Korintským 5:17), „nové stvorenie v Kristovi“, duchovne oživený (duchovne vzkriesený) človek, Božie dieťa, ktorý patrí k Božiemu ľudu, ktorý bude prebývať v novom nebi, na novej zemi a v novom Jeruzaleme.

Zhrnutie

Nové narodenie ako proces je príčinne (kauzálne) podmienené splodením z Ducha. Začína splodením z Ducha. Nové narodenie je zavŕšené (dokončené) darovaním Ducha na trvalé prebývanie (Rímskym 8:9), jeho prebývaním v Božom dieťati (Rímskym 8:23) a jeho zapečatením v Kristovi ku dňu vykúpenia (Efezským 1:13, 4:30).

Kauzálny reťazec procesu znovuzrodenia je nasledovný:

splodenie z Ducha →
uverenie spasiteľnou vierou →
akt znovuzrodenia
(nové srdce, nový duch, Svätý Duch darovaný na trvalé prebývanie a na zapečatenie ku dňu vykúpenia).

Poznámky

1) Dobrota Božia spočíva aj v tom, že Boh zhovieva a znáša hriech ľudí, a nesúdi ich okamžite, ale súd odkladá. Týmto zhovievaním vedie všetkých ľudí k pokániu a dáva im čas uveriť a byť spasení (Rímskym 2:4). Táto Božia dobrota však neprivedie všetkých ľudí k pokániu, viere a spáse. O mnohých bude platiť, že „podľa svojej tvrdosti a nekajúcneho srdca si hromadia sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravodlivého Božieho odsúdenia“ (Rímskym 2:4).

Podobne aj evanjelium Boh ponúka všetkým ľuďom na to, aby uverili a boli spasení – Boh podáva všetkým ľuďom vieru, vzkriesiac Ježiša Krista z mŕtvych (Skutky 17:31). Ale nie všetci uveria, pretože viera nie je vecou všetkých (2. Tesalonickým 3:2). V čom potom spočíva rozdiel medzi tými, ktorí uveria, a tými, ktorí neuveria? Veď ani jedni, ani druhí nie sú schopní uveriť sami zo seba, lebo sú telesní a duchovne mŕtvi. Rozdiel spočíva v pôsobení Svätého Ducha.

Tí, ktorí uveria, uveria preto, lebo ich Svätý Duch splodil. Tí, ktorí neuveria, neveria preto, lebo ich Svätý Duch nesplodil. Akým spôsobom pôsobí teda Svätý Duch pri tých, ktorí neuveria? Pán Ježiš svojim učeníkom vysvetľuje úlohu Svätého Ducha, ktorý príde na zem po jeho odchode. Okrem iného im povedal: „A keď on príde, bude usvedčovať svet o hriechu, o spravodlivosti a o súde“ (Ján 16:8).

A vysvetlil aj to, čo to znamená, že Svätý Duch bude usvedčovať svet o hriechu: „… a to o hriechu preto, že neveria vo mňa“ (Ján 16:9). To, že budú ľudia, ktorí neuveria v Pána Ježiša Krista, oznamuje evanjelium Jána hneď na svojom začiatku: „A to je ten súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia viacej milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Ján 3:19). Služba Svätého Ducha pri týchto ľuďoch je službou odsúdenia, pretože ich Svätý Duch usviedča o tom, že neveria v Ježiša Krista.

2) Pozorne si všimnime príčinnú súvislosť (podmienenosť) vo verši Skutky 13:48. Tento verš nehovorí, že „všetci, ktorí uverili, boli odriadení do večného života“, ale hovorí, že „všetci, ktorí boli Bohom odriadení (predurčení) do večného života, uverili“.

3) Uverenie, viera, je z počutia Božieho slova (Rímskym 10:17), avšak neuveria všetci, ktorí zvesť počujú (Židom 3:19-4:2). Ale splodenie, a tým aj znovuzrodenie je z Božieho slova ako zo semena, ktoré Svätý Duch oživuje, dáva mu vyrásť spôsobom ako v prípade štvrtej pôdy v podobenstve o rozsievačovi – preto je aj z Ducha.

4) Na trvalé prebývanie človek Svätého Ducha dostáva až uverením v srdci (spasiteľnou vierou) a vyznaním viery svojimi ústami (Rímskym 10:9-10). Svätý Duch je nazvaný aj Duch Kristov (Rímskym 8:9-10) a na trvalé prebývanie ho dostávame vtedy, keď nás Boh stotožňuje s Kristom – dostávame ho v Kristovi, resp. spolu s Kristom – my v ňom a On v nás (Galatským 3:14).

Až od okamihu uverenia a vyznania viery v evanjelium sme s Kristom zjednotení, dostávame Svätého Ducha na trvalé prebývanie, sme ním zapečatení a sme chrámom Svätého Ducha. Do tohto momentu v nás ešte neprebýva, ešte nie sme jeho chrámom. Tento rozdiel opísal Pán Ježiš takto: „… toho Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí ani ho nezná. Ale vy ho znáte, pretože prebýva u vás a bude vo vás“ (Ján 14:17). V tomto výroku Pána sú vyjadrené dve skutočnosti:

(a) telesný, duchovne mŕtvy človek nechápe vecí Ducha Božieho, a preto nedokáže uveriť v Ježiša Krista a prijať Ducha na trvalé prebývanie,

(b) V prípade učeníkov, ktorí uverili a verili v Ježiša Krista, v období pred Letnicami Svätý Duch „prebýval u nich“ a po vyliatí Ducha na Letnice dostali Ducha na trvalé prebývanie, čo je vyjadrené zasľúbením „bude vo vás“. Situácia, kedy Svätý Duch „prebýva u vás“, je špecifická pre učeníkov, ktorí uverili v Pána ešte pred Letnicami, a pre ľudí s abrahámovskou vierou v ére pred Letnicami.

Ako to vyzerá, keď Svätý Duch ešte nie je daný na trvalé prebývanie, vidíme zreteľne na prípade učeníkov ešte pre Letnicami, pred vyliatím Ducha. Učeníci chodili s Ježišom, videli jeho divy a zázraky, Pán Ježiš im vyjavil svoju identitu, opätovne a opätovne v neho „uverili“, aj vyznali, že je Kristus, Syn živého Boha. Dokonca ich Pán aj Duchom zmocňoval a aj oni mohli činiť divy a zázraky.

A predsa sa pri Ježišovom zajatí rozutekali a Peter Pána dokonca zaprel. Peter sa dokonca vrátil k loveniu rýb namiesto „lovenia ľudí do Božieho kráľovstva“. Správali sa tak preto, lebo im ešte nebol daný Svätý Duch na trvalé prebývanie. To všetko sa v prípade učeníkov, ktorí zažili Ježiša v tele, zmenilo až na Letnice pri vyliatí Ducha.

5) Neobrátený človek je mŕtvy v svojich hriechoch a neprávostiach. Je pod vládou hriechu, smrti, zákona skutkov, satana a všetkej moci zla, a temností. Ako taký sa nevládze sám spod ich vlády vyslobodiť, hľadať Boha a uveriť v evanjelium.

Aby sa mohol obrátiť k Bohu, najprv Boh musí zlomiť ich vládu nad človekom (pozri Kolosenským 1:12-13) – a aj o tom je splodenie z Boha, ktoré chápeme aj ako uschopnenie na obrátenie, čo je dielo potrebné na strane (zo strany) človeka. Jednoducho povedané, to, čo Boh od človeka požaduje ako podmienku pre jeho spásu (pokánie, viera, obrátenie, náprava, nový svätý život, poslušnosť, vytrvanie do konca), to všetko v človeku musí Boh sám vypôsobiť (spôsobiť), aby človek skutočne spasený aj bol, pretože človek sám od seba toho nie je schopný pre stav, v ktorom sa po páde Adama rodí na tento svet.

Boh takto musí v procese nového narodenia pôsobiť cez splodenie z Ducha. A keď ako podmienku spásy kladie vytrvanie svätých vo viere, rovnako tak On musí spôsobiť aj ich zachovanie vo viere (to je ale téma na samostatný článok). 6) Jedno z pomenovaní Svätého Ducha je Duch pravdy (Ján 14:17, 15:26). Preto výrazu „poznali vpravde“ rozumieme: poznali v Svätom Duchu alebo poznali prostredníctvom Svätého Ducha. To korešponduje aj s výkladom, ktorý tu uvádzame. Uverili preto, lebo boli Svätým Duchom splodení.

Hľa, idú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu…
Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Pán:
Dám svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia
a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.
Lebo budem milostivý ich neprávostiam a na ich hriechy
a na ich bezzákonné skutky viacej nespomeniem.

Židom 8:8,10,12

Zasľúbenie o Novej zmluve

Apoštol v Liste Židom pripomína zasľúbenie o novej zmluve, ktorú Boh zasľúbil svojmu ľudu už v ére starej zmluvy, ešte vtedy, keď boli pod zákonom, pod mojžišovskou zmluvou skutkov: „Hľa, idú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu“ (Židom 8:8). Apoštol sa odkazuje na (cituje) Jeremiášovo proroctvo, v ktorom bolo toto zasľúbenie o novej zmluve oznámené: „Hľa, idú dni, hovorí Hospodin, že učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu“ (Jeremiáš 31:31). Jeremiáš prorokuje, že v budúcnosti Boh uzavrie so svojím ľudom („dom Izraelov a dom Júdov“, dvanásť pokolení Jakobových, čiže celý etnický Izrael) novú zmluvu.

Prečo je táto prorocky oznámená a zasľúbená zmluva nová? Preto, lebo Izrael už pod zmluvou je. Je pod zmluvou zákona, pod mojžišovskou zmluvou skutkov. Pre akú príčinu Boh uzavrel na Sinaji (a v Moábskej púšti) s Izraelom zmluvu zákona po tom, ako ich vyviedol zo zajatia v Egypte? Zmluvu s nimi uzavrel preto, aby mu boli ľudom a On aby im bol Bohom (3. Mojžišova 26:11-12 v kontexte celej kapitoly; Jeremiáš 7:23, 11:4). Táto zmluva však bola dvojstranná a zo strany Izraela vyžadovala splnenie zmluvných podmienok – naplnenie zmluvy, čiže poslušnosť zo skutkov zákona.

Zmluvná garancia, že Boh im bude Bohom a oni mu budú ľudom, mala platiť výhradne a len pod podmienkou ich zmluvnej poslušnosti. Oni však neustále neposlúchali, zmluvu nenapĺňali (prestupovali, porušovali), a preto sa neustále míňali toho, čo mala zmluva pri nich docieliť – aby boli Božím ľudom, uprostred ktorého Boh prebýva, ľudom milujúcim a poslúchajúcim Boha, ľudom, ktorý pozná Boha. Keďže mojžišovská zmluva, zmluva zákona skutkov, tento Boží zámer nedokázala docieliť, bolo potrebné, aby Boh s nimi uzavrel novú zmluvu a aby táto zmluva bola iná.

Jeremiáš o tom prorokuje takto: „… učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu. Nie takú zmluvu, akú som učinil s ich otcami toho dňa, ktorého som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, ktorú to moju zmluvu oni zrušili, hoci som ja bol ich manželom, hovorí Hospodin“ (Jeremiáš 31:31-32).

Nová zmluva musí byť iná ako stará zmluva preto, aby docielila to, čo stará zmluva docieliť nedokázala a nemohla. Izrael „zrušil zmluvu“ s Hospodinom, čo sa stalo tým, že nedodržal zmluvné podmienky, ktorými bol viazaný, a preto zmluva nepriniesla výsledok, ktorý by bola priniesla v prípade dodržania zmluvy. Izrael zmluvu zrušil svojou neposlušnosťou, svojou tvrdou šijou, svojím kamenným srdcom, svojou neverou, čo všetko bolo výsledkom ich neverenia Bohu (neviery, absencie viery – ako sme to vyložili v prvej časti tejto série venovanej výkladu listu Židom, kde sme rozoberali kapitoly 3 a 4 Listu Židom).

Na túto skutočnosť poukazuje aj apoštol v Liste Židom: „… nie podľa zmluvy, ktorú som učinil s ich otcami toho dňa, keď som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, lebo oni nezostali v mojej zmluve, a ja som si ich nepovšimnul, hovorí Pán“ (Židom 8:9).

Preto ak výsledkom novej zmluvy má byť to, čo tá stará nemohla docieliť – Boží zámer mať svoj milujúci, poslušný, verný ľud –, musí byť nová zmluva iná. Iná v tom, že nebude dvojstranná, ale jednostranná. Iná v tom, že to, čo Boh od svojho ľudu požaduje, v ňom on sám aj spôsobí – obrezanosť srdca a poslušnosť Božiemu zákonu: „Lebo toto je zmluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútornosti a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.

A nebudú už viacej učiť druh druha ani brat brata hovoriac: Poznajte Hospodina! Lebo ma budú znať všetci od najmenšieho z nich do najväčšieho z nich, hovorí Hospodin, pretože odpustím ich neprávosť a na ich hriech viacej nespomeniem“ (Jeremiáš 31:33-34).

Na toto proroctvo éry starej zmluvy o charaktere novej zmluvy odkazuje aj apoštol v Liste Židom: „Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Pán: Dám svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom. A nebudú viacej učiť každý svojho blížneho a každý svojho brata hovoriac: Poznaj Pána! Lebo ma budú všetci znať, od malého z nich až do veľkého z nich. Lebo budem milostivý ich neprávostiam a na ich hriechy a na ich bezzákonné skutky viacej nespomeniem“ (Židom 8:10-12). Toto proroctvo o príchode novej zmluvy je zároveň zasľúbením, ktoré sľubuje, že:

• Boh svojmu ľudu obreže srdcia, aby boli obrezaného srdca a poslúchali Boží zákon,
• Boh vloží svoj zákon do ich vnútra (mysle a srdca), aby boli Bohu poslušní
• Boh odpustí svojmu ľudu ich hriechy.

Všimnime si, že táto zmluva je zasľúbená ako jednostranná. Boh v nej zaväzuje sám seba, ale na človeka ako druhú zmluvnú stranu nekladie žiadnu podmienku. Je to zmluva zasľúbení, pretože sľubuje, čo urobí Boh ako zmluvná strana, ale nekladie žiadnu podmienku na strane človeka. Je to zmluva rovnakej povahy ako abrahámovská zmluva – je postavená na Božej milosti. Garanciou naplnenia zmluvy je sám Boh, pretože zaväzuje samého seba, pričom sa zaväzuje vyplniť zmluvnej strane (Božiemu ľudu) zasľúbenie zmluvy bez toho, aby na zmluvnú stranu uvalil nejaké zmluvné podmienky.

Len nová zmluva dokáže docieliť Boží zámer mať svoj ľud, ktorý je poslušný a obrezaného srdca, pretože Boh sám túto obriezku srdca a poslušnosť Božiemu zákonu spôsobí vo všetkých tých, ktorí budú pod touto novou zmluvou. Kľúčovým preto je, na koho sa táto zmluva bude vzťahovať, kto pod touto zmluvou nakoniec bude.

S kým Boh uzavrie novú zmluvu?

Starozákonné proroctvo (Jeremiáš 31:31) aj novozákonný odkaz na toto proroctvo (Židom 8:8) hovorí, že Boh túto novú zmluvu uzavrie „s domom Izraelovým a domom Júdovým“ či „s domom Izraelovým“ (Jeremiáš 31:33; Židom 8:10). Javí sa to teda tak, že ide o izraelský národ, Izrael ako etnikum, dvanásť kmeňov Izraela, Boží ľud vyvolený na zemi za zvláštne Božie vlastníctvo.

Z pohľadu potomstiev („semena“) zasľúbených Abrahámovi sa to javí tak, že Boh uzavrie novú zmluvu so „zvláštnym telesným Abrahámovým potomstvom“ (pozri publikáciu „Zmluva zasľúbení: Abrahámovo potomstvo“). Výrazy „dom Izraelov a dom Júdov“ a „dom Izraelov“ sú vzájomne zameniteľné, čo je zrejmé z vyššie citovaných veršov. Aj výrazy „dom Izraelov“ a „Izrael“ sú vzájomne zameniteľné, keďže oba odkazujú na izraelský národ ako na etnikum.

Vo svetle apoštolského učenia, apoštolského výkladu starozákonných Písem však musíme spozornieť, pretože vysvetľuje a odkrýva niečo, čo v starozákonných Písmach bolo zakryté: „Lebo nie všetci, ktorí sú z Izraela, sú Izraelom“ (Rímskym 9:6). Tento apoštolský výklad teda otvára možnosť, že uzavretie novej zmluvy nie je prorocky zasľúbené celému etnickému Izraelu, ale iba skutočnému, pravému Izraelu, čiže tým z Izraelitov, ktorí sú deťmi zasľúbenia (Rímskym 9:8), ktorí sú podľa vyvolenia milosti (Rímskym 11:5), ktorých Písmo nazýva aj „zostatok Izraela“ (Rímskym 11:5). T

o, s kým Boh novú zmluvu uzavrie, zistíme nakoniec podľa toho, komu všetkému sa zasľúbenia novej zmluvy (o obriezke srdca a zapísaní Božieho zákona na myseľ) vyplnia, keď nová zmluva nadobudne platnosť. Už asi tušíme, že sa to bude týkať nielen uverivších zo Židov (zostatku Izraela), ale aj uverivších z pohanov, ktorí sú duchovným semenom Abrahámovým v množnom čísle (Galatským 3:29), ktorí sú vetvami vštepenými do dobrej olivy (Rímskym kapitola 11). Ale nepredbiehajme, vyložme to pekne po poriadku z Písma.

Starozákonné proroctvá obsahujúce rovnaké zasľúbenia ako zasľúbenie o novej zmluve

V ére starej zmluvy zazneli viaceré zasľúbenia, ktoré boli prorocky oznámené, ktoré mali rovnakú podstatu (charakter) ako zasľúbenia spojené so zasľúbením o novej zmluve. Pre všetky z nich je charakteristické to, že Boh sľubuje, že urobí niečo, k čomu zaväzuje sám seba, pričom na človeka nekladie žiadnu podmienku. Tieto zasľúbenia sa týkajú nasledovných skutočností:

1. Boh bude svojmu ľudu Bohom a bude prebývať v ich strede.
2. Boží ľud bude Bohu jeho ľudom.
3. Boh svojmu ľudu obreže srdcia, inak povedané odníme ich kamenné srdce a dá im mäsité srdce, aby Boha poznali (čo neznamená mali o ňom známosť, ale znamená poslúchali ho a boli mu verní).
4. Boh svojmu ľudu napíše svoj zákon na ich mysle či na ich srdcia.
5. Boh dá svojmu ľudu nového ducha.
6. Boh dá svojmu ľudu svojho Ducha.

Rovnako ako sme to vyložili vyššie, aj tieto zasľúbenia sú dané Božiemu ľudu v zmysle pravého Izraela (zostatku Izraela) a nie Izraela ako etnika. A rovnako sú tieto zasľúbenia určené aj uverivším z pohanov, deťom Abrahámovým podľa viery, čo v starozákonných Písmach je ešte zakryté, ale novozákonné Písma to odkrývajú a zjavujú. Aj to si ukážeme nižšie.

Zasľúbenie, že Boh bude svojmu ľudu Bohom, bude uprostred nich prebývať a oni mu budú ľudom, nachádzame napríklad v Jeremiášovi 24:7, 30:22, 31:1, 32:38; Ezechielovi 11:20, 36:28, 37:23, 37:27; Zachariášovi 8:8. Zasľúbenie, že Boh dá svojmu ľudu nové poslušné srdce, nachádzame napríklad v Jeremiášovi 24:7, 32:39-41; Ezechielovi 11:19, 36:26). Zasľúbenie o dare nového srdca je v Jeremiášovi 32:39-41 prepojené so zasľúbením o uzavretí večnej zmluvy s Božím ľudom (verš 40).

Táto večná zmluva nie je ničím iným ako novou zmluvou, pretože stará zmluva (zmluva zákona skutkov) nie je večná, je určená na to, aby zastarala a zanikla s príchodom novej zmluvy (Židom 8:13). Podobne v Ezechielovi 37:26 sú tieto zasľúbenia prepojené so zasľúbením zmluvy pokoja, ktorá bude večnou zmluvou. Zasľúbenie, že Boh dá svojmu ľudu nového ducha, nachádzame napríklad v Ezechielovi 11:19, 36:26. Zasľúbenie, že Boh dá svojmu ľudu svojho Ducha, nachádzame napríklad v Ezechielovi 36:27.

Tieto prorokované zasľúbenia sú často vyrieknuté v bezprostrednom kontexte obnovy a záchrany Izraela po zajatí a odvlečení do vyhnanstva (ako severného izraelského, tak aj južného judského kráľovstva) a rozptýlení medzi pohanské národy (o čom prorokoval dokonca už Mojžiš, pozri 5. Mojžišova 30:3), avšak ich konečné naplnenie sa týka večnej spásy a príchodu Novej zmluvy spolu s príchodom Spasiteľa Ježiša Krista. Tieto proroctvá a zasľúbenia sú adresované izraelskému národu. Nie je v nich otvorene odhalené, že sa budú týkať rovnako aj pohanských národov.

Pri prvom Kristovom príchode izraelský národ (s výnimkou jednotlivcov) pod Novú zmluvu nevchádza (zostáva pod Starou zmluvou). Naopak pohania (uverivší z nich) vchádzajú pod Novú zmluvu a plnia sa im zasľúbenia Novej zmluvy o dare nového srdca a nového ducha, o dare Božieho (Kristovho, Svätého) Ducha, o poslušnosti skrze zákon zapísaný na srdce a myseľ.

Všetky tieto vyplnené zasľúbenia súvisia so znovuzrodením. Keďže Izraelu ako národu, ako etniku, sa tieto zasľúbenia nenaplnili pri prvom Kristovom príchode, ostáva aby sa naplnili pri jeho druhom príchode. Pri Kristovom druhom príchode Izrael ako národ Krista vierou prijme a až vtedy sa domu Izraelovmu a domu Júdovmu definitívne (s konečnou platnosťou) vyplnia zasľúbenia prorokované starozákonnými prorokmi. Tieto proroctvá sa preto definitívne týkajú, čo do izraelského národa, druhého Kristovho príchodu.

Ako názorný príklad dobre poslúži Ezechiel 11:17-20. Verše 17-18 prorokujú o bezprostrednej obnove a náprave izraelského národa: „Preto povedz: Takto hovorí Pán Hospodin: A zhromaždím vás z národov a zoberiem vás zo zemí, do ktorých ste rozptýlení, a dám vám zem Izraelovu. A vojdú ta a odpracú z nej všetky jej mrzkosti a všetky jej ohavnosti.“ Avšak verše 19-20 prorokujú o naplnení zasľúbení, ktoré sú spojené so zasľúbením novej zmluvy: „A dám im jedno srdce a nového ducha dám do vášho vnútra, odstránim kamenné srdce z ich tela a dám im srdce z mäsa, aby chodili v mojich ustanoveniach a ostríhali moje súdy a činili ich. A tak mi budú ľudom, a ja im budem Bohom.“

Keďže tieto prorokované zasľúbenia sa naplnili až s príchodom Novej zmluvy pri príchode Krista, vyplýva z toho, že aj konečné naplnenie proroctva o obnove izraelského národa a jeho zhromaždenie z rozptýlenia (verše 17-18) sa definitívne naplnia pri príchode Krista. Keďže sa však nenaplnili pri jeho prvom príchode, pretože Izrael Spasiteľa neprijal, ostáva ich konečné naplnenie odložené až na druhý Kristov príchod.

Ďalším takýmto príkladom je Ezechiel 36:24-38. Bezprostredný kontext je zemská obnova národa a jeho krajiny (verš 24 v kontexte zvyšku kapitoly). Hlbší duchovný kontext je však očistenie od hriechov (verš 25) a vnútorná duchovná obnova spojená so znovuzrodením (verše 26-27) – darované nové srdce, darovaný nový duch, darovaný Boží (Svätý) Duch a Bohom spôsobená poslušnosť zvnútra (zo srdca, Boží zákon zapísaný na mysli). A výsledkom obnovy bude: „… a budete mi ľudom, a ja vám budem Bohom“ (verš 28).

Opäť, keďže táto duchovná obnova Izraela (týkajúca sa ostatku Izraela) je spojená s ich uvedením pod novú zmluvu, udeje sa tak až pri druhom príchode Krista. Z toho vyplýva, že aj tá časť proroctva o obnovení zemskej vlasti sa síce vyplní, ale je to predobraz večnej vlasti, ktorá znamená definitívne konečné naplnenie proroctva o obnove vlasti Božieho ľudu.

Platí to aj o proroctve v Ezechiel 37:21-27. Bezprostredný kontext je zemský – obnova po rozptýlení (verš 21): „Takto hovorí Pán Hospodin: Hľa, ja vezmem synov Izraelových zpomedzi národov, kam odišli, a zhromaždím ich zo všetkých strán a dovediem ich do ich zeme.“ Ani už viac nebude nikdy izraelský národ rozdelený na dva národy a dve kráľovstvá (verš 22). Boh im sľubuje aj očistenie a následne: „… a budú mi ľudom, a ja im budem Bohom“ (verš 23).

Bezprostredný kontext týchto zasľúbení je zemská rovina, ktorá sa vyplní etnickému Izraelu (synovia Abrahámovi podľa tela): vrátia sa do svojej zemskej vlasti, nebudú viac uctievať modly a falošných bohov a Boh im bude Bohom a oni mu budú tu na zemi jeho ľudom – zvláštnym oddeleným vlastníctvom.

Zemská rovina však nepredstavuje konečné naplnenie tohto proroctva a týchto zasľúbení. Vieme, že Abrahám nehľadal zemskú vlasť, ale večnú vlasť (Židom kapitola 11). Konečným cieľom Božieho plánu nie je mať svoj ľud na zemi, ale mať svoj oslávený ľud vo večnosti, v novom Jeruzaleme, v novom nebi a na novej zemi. Toto proroctvo sa preto v konečnej miere naplní až pri druhom Kristovom príchode. A čiastočne sa naplnilo už aj pri prvom príchode synom Abrahámovým podľa viery, ale najmä tým z pohanov a nie tým z Izraela.

Definitívna, konečná rovina týchto proroctiev a týchto zasľúbení sa teda týka večnej spásy. A je adresovaná izraelskému národu. Z novozákonného zjavenia je však zrejmé, že sa v skutočnosti týka len zostatku z Izraela a týka sa aj uverivších z pohanov. Uverivší (zo Židov i pohanov), ktorí sú Božími synmi a synmi Abraháma podľa viery, sú obrazne povedané vzatí a zhromaždení zo všetkých národov. Platí o nich, že Boh im je Bohom a oni sú mu ľudom.

Platí o nich, že Boh prebýva uprostred nich (skrze svojho Ducha). A bude uprostred nich prebývať v novom Jeruzaleme na novej zemi. Synovia Abrahámovi podľa viery so židovským rodokmeňom budú definitívne vzatí a zhromaždení zo všetkých národov (kedy ani jeden z nich už viac v rozptýlení neostane) až pri druhom Kristovom príchode.

To, že Boh za „svoj ľud“ považuje pravý Izrael (zostatok Izraela) a nie celý národ Izrael, je zrejmé dokonca už z týchto starozákonných proroctiev. Napríklad v kapitole 24 proroka Jeremiáša sú dve skupiny izraelského národa obrazne označené ako kôš s dobrými figami a kôš so zlými figami. Len o koši s dobrými figami sa oznamuje, že sa navrátia k Hospodinovi celým srdcom, pretože

Boh im dá srdce, aby ho znali, v dôsledku čoho on im bude Bohom a oni mu budú ľudom. Toto zasľúbenie sa netýka tých z koša so zlými figami (judského kráľa Cedekiáša, jeho kniežat a ostatku Jeruzalema). Na nich sa naopak vzťahuje Božia kliatba, časné Božie tresty a nakoniec zatratenie. Podobne v kapitole 11 proroka Ezechiela sa zasľúbenie o dare nového srdca a nového ducha a o tom, že Boh im bude Bohom a oni jemu ľudom, netýka celého Izraela, ale iba zostatku Izraela, pretože verš 21 hovorí o tých z Izraela, ktorých srdce chodí za ich mrzkosťami a za ich ohavnosťami, ktorým Boh odplatí podľa ich skutkov.

Novozmluvný apoštolský výklad proroctiev o tom,
že Boh bude svojmu ľudu Bohom a oni mu budú ľudom

To, koho sa týkajú všetky starozákonné zasľúbenia „ja im budem Bohom a oni mi budú ľudom“, odkrýva, zjavuje a vykladá priamo a výslovne apoštolské učenie: „A aká je zhoda medzi chrámom Božím a medzi modlami? Lebo veď vy ste chrámom živého Boha, ako povedal Boh: Budem bývať v nich a prechádzať sa, a budem ich Bohom, a oni mi budú ľudom“ (2. Korintským 6:16).

Tými, ktorí sú Božím ľudom, na ktorých sa vzťahujú tieto starozákonné zasľúbenia, nie je nikto iný ako „chrám živého Boha“, čiže „Cirkev zo Židov i pohanov“. A rovnako to platí aj o ostatných starozákonných prorokovaných zasľúbeniach (o novom duchu, novom srdci, Božom Duchu, atď.), pretože tieto zasľúbenia sú previazané a nemožno ich rozdeliť. Aj starozákonné zasľúbenie o darovaní Ducha, adresované v starej zmluve „domu Izraelovmu“, sa naplnilo aj uverivším z pohanov: „… aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru“ (Galatským 3:14).

Toto zasľúbenie „ja im budem Bohom a oni mi budú ľudom“ sa v jednom význame (duchovnom) naplnilo uverivším zo Židov i pohanov už po Letniciach, keď bol vyliaty Duch, keď sa uverivší stali Božími deťmi a získali nebeské občianstvo, avšak v plnosti, v konečnej miere sa naplní až po vzkriesení a oslávení: „A počul som veľký hlas od trónu z neba, ktorý hovoril: Hľa, stán Boží s ľuďmi, a bude bývať s nimi, a oni budú jeho ľudom, a on, Boh, bude s nimi a bude ich Bohom“ (Zjavenie 21:3).

Podstata zasľúbenia o novej zmluve

Ústredným a zásadným pri novej zmluve je to, že:

čo Boh od svojho ľudu požaduje (vieru, vernosť, lásku, poslušnosť),
to on nakoniec jednostranne zabezpečí a vo vnútornostiach človeka,
ktorý má patriť do Božieho ľudu, aj spôsobí.

To, čo Boh od svojho ľudu požaduje, je zrejmé – mať nové srdce a nového ducha: „Odvrhnite od seba všetky svoje prestúpenia, ktorými ste prestupovali, a zadovážte si nové srdce a nového ducha! Lebo veď načo máte zomrieť, dome Izraelov?“ (Ezechiel 18:31). A to, čo Boh od svojho ľudu požaduje, nakoniec On zasľubuje ako súčasť novej zmluvy: „A dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra a odstránim to kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa“ (Ezechiel 36:26).

Podobne Boh prikazuje svojmu ľudu mať obrezané srdce: „Obrežte sa Hospodinovi a odstráňte všelijakú neobrezanosť svojho srdca, mužovia Júdovi a obyvatelia Jeruzalema, aby nevyšla moja prchlivosť ako oheň a nehorela, takže by nebolo toho, kto by uhasil, pre zlosť vašich skutkov“ (Jeremiáš 4:4). Obrezané srdce nakoniec majú však len tí, ktorí sú v duchu a nie sú v tele, ktorým Boh sám dal svojho Ducha a obrezal im srdce: „… ale Židom je ten, kto je ním skryte, v srdci, a obriezkou je obriezka srdca v duchu, nie v litere, – ktorého chvála nie je od ľudí, ale od Boha“ (Rímskym 2:29, pozri aj 2. Korintským 3:3). Naplnením všetkých zasľúbení prepojených s novou zmluvou je znovuzrodenie – splodenie z Ducha a nové narodenie.

Príchod Novej zmluvy

Prostredníkom Novej zmluvy je Kristus (Židom 8:6, 9:15, 12:24). Nová zmluva teda vstúpila do platnosti s príchodom Krista. Lebo keď sa zamieňa kňazstvo, nevyhnutne sa deje i zámena zákona, čiže zámena zmluvy (Židom 7:12). Starozmluvné kňazstvo nahradil Kristus ako Veľkňaz, preto s Kristovým príchodom muselo dôjsť aj k zámene zmluvy, k príchodu Novej zmluvy. S Kristovým príchodom bola uzavretá a do platnosti vstúpila Nová zmluva.

Charakter a podstata Novej zmluvy

Zapísanie zákona na srdce a myseľ, dar Ducha, obriezka srdca – to všetko je ekvivalentné znovuzrodeniu. Boh teda uzavrel Novú zmluvu so všetkými, ktorých splodil z Ducha a daroval im nové narodenie. Pod Novou zmluvou teda sú všetci znovuzrodení Židia aj znovuzrodení pohania. „Dom Izraelov a dom Júdov“ (Židom 8:8) teda je Cirkev zo Židov i pohanov, skutočný pravý Boží ľud, všetci tí, ktorí sú v Kristovi (majú Kristovho Ducha – Rímskym 8:9), všetci tí, ktorí sú z viery, deti Abrahámove podľa viery, čiže duchovné semeno Abrahámovo v množnom čísle (Galatským 3:29), deti Božie skrze vieru (Galatským 3:26).

Nová zmluva je naplnením abrahámovskej zmluvy: „… aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru“ (Galatským 3:14).

Dôležitou skutočnosťou je aj to, že Nová zmluva je vlastne závet („posledná vôľa“). Aby závet vstúpil do platnosti a nastalo dedenie, musí ten, kto závet učinil, zomrieť. O Novej zmluve vieme to, že je to Božia večná zmluva, preto je to Boží závet. To znamená, že ten, kto musel zomrieť, aby závet platil, musel byť vtelený Boží Syn z večnosti a nikto iný to byť ani nemohol – súčasne Boh a súčasne aj človek. Kristovou smrťou vstupuje Nová zmluva do platnosti (Židom 9:16-17).

Nová zmluva je pozoruhodný závet, lebo zabezpečuje dedičstvo dvoma smermi. Skrze tento závet sa spasení, Božie deti, stali Božím dedičstvom (Efezským 1:11) a Božie deti sa stali dedičmi (Rímskym 4:13-14, 8:17, Galatským 3:29, 4:7, Títovi 3:7), lebo získali dedičstvo (Matúš 5:5, 19:29, 25:34, Kolosenským 3:24, Židom 9:15, 1. Petrov 1:4-5).

S kým Boh uzatvoril Novú zmluvu

Boh uzatvoril Novú zmluvu so skutočným, pravým „domom Izraelovým a domom Júdovým“, do ktorého patrí „zostatok Izraela“ všetkých generácií od Kristovho prvého príchodu a spolu s nimi aj všetci pohania, ktorí sú z viery v evanjelium Abrahámovými deťmi. Z tohto pramení veľké výkladové ponaučenie týkajúce sa starozmluvných proroctiev. Keď starozmluvné proroctvá sľubujú nejaké zasľúbenia „domu Izraelovmu či Jakobovmu“, tak to neznamená, že sa automaticky týkajú celého etnika, celého Izraela, celého židovského národa.

Môže to byť tak, že zemská rovina týchto proroctiev sa týka celého etnika, avšak konečné duchovné večné naplnenie sa týka len pravého Izraela a v ňom neviditeľne zahrnutých aj uverivších z pohanov – teda sa týka nakoniec Cirkvi zo Židov i pohanov –, zhromaždenia zbudovaného Ježišom Kristom z Nazareta (Židom 12:23; Matúš 16:18), Božím Synom z večnosti.

A preto je prostredníkom novej zmluvy,
aby, keď sa stala smrť na vykúpenie z prestúpení za prvej zmluvy,
dostali zasľúbenie večného dedičstva tí, ktorí sú povolaní.

Židom 9:15

A ktorých predurčil, tých aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil,
a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.

Rímskym 8:30

Súvisiace zdroje

A) článok „Pestún vedúci ku Kristovi“ v Solas číslo 36, jeseň 2017 (odkaz)
Vysvetľuje účel Mojžišovho zákona, prečo má charakter zmluvy a ako a prečo bol daný izraelskému národu, ako aj skutočnosť, ako sa pod zákon dostali pohania.

B) „Zmluva zasľúbení: Abrahámovo potomstvo“ publikácia vydavateľstva Solas (2017) (PDF)

C) Ohľadom splodenia z Ducha a nového narodenia pozri článok:
„Musíte sa narodiť znova: Splodenie z Ducha a nové narodenie“ (odkaz)

Úvod

Je životne dôležité správne rozumieť tomu, čo je to viera, pretože spasenie (odpustenie, ospravedlnenie, vykúpenie, nové narodenie) a dar večného života je z viery samotnej. Obzvlášť dôležité je porozumieť, ako Písmo pracuje s pojmom „uveriť“. Nemôžeme si nevšimnúť, že nie každé uverenie v Božom slove má za výsledok spásu. Písmo pozná aj také uverenie, ktorého výsledkom nie je spasenie z viery. Len uverenie, ktorého výsledkom je spasiteľná viera, prináša človeku spásu. Akokoľvek čudným sa to môže javiť, existuje aj uverenie, ktorého výsledkom nie je spasiteľná viera. Na príklady takéhoto uverenia a životné situácie ľudí, ktorých sa to týka, sa pozrieme podrobnejšie.

Uverenie

Jadrom evanjelia spasenia z milosti je skutočnosť, že spása je z viery samotnej. O tejto skutočnosti sme písali už veľa, podrobne a do hĺbky. Božie slovo sa o spasení z viery často vyjadruje cez uverenie v evanjelium: „Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený“ (Marek 16:16). Aj Ján Krstiteľ vydal svedectvo, aby ľudia činili pokánie a uverili v Pána Ježiša ako Spasiteľa: „Ten (Ján Krstiteľ) prišiel na svedectvo, aby svedčil o tom svetle, aby všetci uverili skrze neho“ (Ján 1:7).

Pán Ježiš, vtelený Boží Syn, počas svojej služby tu na zemi vydával o sebe svedectvo ako slovom, tak aj skutkom, že On je ten Kristus (Mesiáš, pomazaný), skrze ktorého je spása a večný život. Vyučoval a činil divy a zázraky. Mnohí uverili v neho pre jeho slovo a pre zázračné skutky, ktoré konal. Keď sa Pán Ježiš modlil k svojmu Otcovi (Ján 17. kapitola), tak tých, ktorí ho prijali, opisuje ako tých, ktorí uverili: „… lebo slová, ktoré si mi dal, dal som im, a oni prijali a poznali v pravde, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal“ (Ján 17:8).

V tejto modlitbe sa Pán Ježiš prihovára za učeníkov, ktorí v neho uverili. Prihovára sa, aby ich Boh Otec posvätil v pravde a zachoval. A neprihovára sa len za nich, ale aj za tých, ktorí majú uveriť v budúcnosti skrze slovo svedectva uverivších učeníkov: „Ale neprosím len za týchto, ale aj za tých, ktorí majú skrze ich slovo uveriť vo mňa“ (Ján 17:20). To znamená, že aj po tom, ako skončí zemská služba Pána Ježiša v tele, spasenie bude skrze uverenie v zvestované slovo evanjelia, uverenie v ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista.

Už aj počas zemskej služby Pána Ježiša bolo zrejmé, že pre spásu nestačí uverenie v zmysle intelektuálneho (rozumového) presvedčenia o pravde. Pán Ježiš vyzýval uverivších, aby ho nasledovali. Išlo teda o uverenie, ktoré viedlo k zásadnej premene života. Takej premene, po ktorej človek už nežije sám sebe, ale žije a slúži Bohu. Zo 17. kapitoly Jána, čiže z modlitby Pána Ježiša, je zrejmé, že pre spásu nestačí uverenie, ktoré je len dočasné. Pán Ježiš sa modlí za uverivších, aby ich Otec zachoval posvätených v pravde. To znamená, že pre spásu je potrebné také uverenie, ktoré vedie k viere v pravdu evanjelia, ktorá to viera vytrvá až do samého konca.

Po ukrižovaní a vzkriesení Pána Ježiša vydávali učeníci svedectvo o ňom a mnohí uverili: „Ale mnohí z tých, ktorí počuli slovo, uverili, a narástol počet mužov tak asi na päťtisíc“ (Skutky 4:4). Celá kniha Skutkov je plná výpovedí o tých, „ktorí uverili“.

To, čo v týchto veršoch o „uverení“ je len skryté, nie rozvinuté naplno, je, že na spasenie nie je dostatočné akékoľvek uverenie. Uverenie, ktoré je len dočasné, ktoré nesplodí živú vieru, ktorá Boha miluje, poslúcha a vytrvá za každých okolností až do konca, spásu priniesť nemôže. Toto nie je zjavné z veršov, ktoré hovoria o uverení. Je to zjavné až z kontextu novozákonného Písma, z plnšieho porozumenia a vyučovania o vlastnostiach a charaktere spasiteľnej viery.

Písmo sa aj o ospravedlnení vyjadruje spôsobom, že je skrze uverenie: „Lebo veď čo hovorí Písmo? A Abrahám uveril Bohu, a bolo mu to počítané za spravodlivosť“ (Rímskym 4:3, pozri aj Galatským 2:16 a 3:6). Aj na iných miestach Božie slovo hovorí, že Abrahám dostal zasľúbenia preto, lebo „uveril“ Bohu (Rímskym 4:17-18). Avšak opäť zo širšieho kontextu aj starozákonných písem je zrejmé, že k ospravedlneniu nevedie jednorazové dočasné uverenie, ale živá viera, ktorá zotrváva a premáha ťažkosti a problémy časného života, ktorá Boha miluje a poslúcha. Vidíme to aj v prípade Abraháma.

Aby to bolo zjavné, Boh podrobil Abraháma skúške. Žiadal od neho, aby obetoval svojho syna, toho podľa zasľúbenia. Abrahám bol poslušný a šiel túto Božiu požiadavku splniť. Keď bola Abrahámova poslušnosť dokázaná, Boh ho zastavil a namiesto Izáka bol obetovaný baránok. A práve vďaka skutkom preukázanej a potvrdenej poslušnosti Abrahámovej viery vyhlásil Boh o Abrahámovi, že je verný a má bázeň pred Bohom (1. Mojžišova 22:12 v kontexte celej kapitoly).

Boh však vidí do srdca človeka, poznal charakter „uverenia“ Abraháma už na počiatku, keď mu započítal uverenie za spravodlivosť (1. Mojžišova 15:6). Už vtedy Boh vedel, že ide o uverenie, výsledkom ktorého bude Abrahámova vernosť a poslušnosť. Svetu a ľuďom bol však charakter Abrahámovej viery (jeho uverenie Bohu) zjavný až cez Abrahámove skutky, cez Abrahámov život.

Práve preto Boh povedal (dokonca prisahal), pri preukázaní a potvrdení Abrahámovej poslušnosti viery, že mu vyplní zasľúbenia, ktoré mu dal už skôr: „Vtedy zavolal anjel Hospodinov na Abraháma po druhé z neba a riekol: Na seba samého som prisahal, hovorí Hospodin, lebo preto, že si učinil túto vec a neodoprel si mi ani svojho syna, toho svojho jediného, požehnám, áno požehnám ťa a rozmnožiť rozmnožím tvoje semeno tak, že ho bude ako hviezd na nebi čo do počtu a ako piesku, ktorý je na brehu mora, a tvoje semeno zdedí bránu svojich nepriateľov, a v tvojom semene budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol na môj hlas“ (1. Mojžišova 22:15–18).

Písmo aj o spáse hovorí priamo, že je na základe uverenia: „Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (Rímskym 10:9). Vo svetle toho, čo sme povedali vyššie o Abrahámovi a o modlitbe Pána Ježiša, by sme už mali rozumieť, že nejde o uverenie len v zmysle intelektuálneho presvedčenia či dočasného postoja, ale o uverenie, ktoré vierou mení človeka tak, že ho obracia k Bohu.

Spasiteľné uverenie je pevne spojené s poslušnosťou viery, poslúchaním Boha

Písmo prepája uverenie s poslušnosťou (Rímskym 10:16): „Ale nie všetci poslúchli evanjelium. Lebo Izaiáš hovorí: Pane, kto uveril našej zvesti?“ Vzťah viery (či uverenia) a poslušnosti plynúcej zo spasiteľnej viery je zrejmý aj z učenia samotného Pána: „Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom“ (Ján 3:36).

Uverenie, ktoré nevedie k viere, ktorá vytrvá až do konca, nazýva Písmo „uverením nadarmo“ (1. Korintským 15:2). Uverenie nadarmo neprinesie človeku spásu. To, že spasiteľná viera je vierou živou, ktorá prináša ovocie, a je vierou, ktorá zotrvá až do konca, je zrejmé najmä z podobenstva o rozsievačovi. Tu je vysvetlený vzťah uverenia počutému slovu evanjelia k charakteru viery a k premenenému životu na príklade štyroch druhov pôdy (pozri aj sériu článkov o bezpečnosti spasenia v rubrike (kategórii) „Bezpečnosť spasenia“).

Podobne ako o ospravedlnení, aj o zapečatení Duchom platí, že je z uverenia: „… v ktorom aj vy počujúc slovo pravdy, evanjelium svojho spasenia, v ktorom aj, uveriac, zapečatení ste Svätým Duchom zasľúbenia“ (Efezským 1:13). Opäť platí, že nejde o akékoľvek uverenie, ale o uverenie, ktoré plodí trvácnu živú (spasiteľnú) vieru. Podobne to platí aj o vojdení do odpočinku skrze uverenie (Židom 4:3).

Uverili, ale v konečnom dôsledku neverili

Žalm 106 reflektuje nad tým, aký bol Boží ľud, ktorý Hospodin (Jahve) vyviedol mocou a zázrakmi z otroctva v Egypte. Uverili v neho pre tie veľké moci, divy a zázraky. V svojho Boha uverili pre skúsenosť, že prešli suchou nohou cez Červené more, a keď sa o to isté pokúsilo egyptské vojsko, more sa zavrelo a Egypťania zahynuli. Ale aké to bolo uverenie? Božie slovo dáva izraelskému národu takéto svedectvo: „Hrešili sme aj so svojimi otcami; prevrátene sme robili; páchali sme bezbožnosť. Naši otcovia v Egypte neporozumeli tvojim divom a nezmúdreli z nich; nepamätali na tvoju mnohú milosť, ale sa protivili pri mori, v Červenom mori“ (Žalm 106:6-7). Bolo to uverenie dočasné a povrchné, ktoré nemôže spasiť.

Napriek tomu bol Boh k nim ľútostivý, nie pre nich samých, ale pre svoje meno ich opäť zachránil: „Avšak ich zachránil pre svoje meno, aby dal znať svoju hrdinskú silu. Okríkol Červené more, a vyschlo, a previedol ich morskými hlbinami ako púšťou. A zachránil ich z ruky toho, ktorý ich nenávidel, a vyprostil ich z ruky nepriateľa. A tak pokryli vody ich protivníkov; nezostal z nich ani jeden“ (106:8-11). A tu je to kľúčové miesto pre porozumenie uverenia, ktorá je nadarmo.

Písmo hovorí, že Izraelskí po skúsenosti s Červeným morom „uverili“: „A hoci aj uverili jeho slovám a spievali jeho chválu…“ (Žalmy 106:12). Aké to bolo uverenie? Čo bolo výsledkom tohto uverenia? Aká premena srdca? Aký život? Výsledkom bola nevera, neposlušnosť, reptanie: „… rýchle zabudli jeho skutky a nečakali na jeho radu“ (Žalmy 106:13). Ich následný život charakterizovala zlá žiadosť (106:14-15), závisť (106:16-18), modloslužba (106:19-20), odpadnutie od Boha: „Zabudli na silného Boha, svojho spasiteľa, ktorý činil veľké veci v Egypte, divy v zemi Chámovej, strašné veci neslýchané pri Červenom mori“ (106:21-22).

Výsledkom toho bolo, že Boh sa rozhodol zahladiť ich na večnú záhubu. Avšak kvôli prostredníkovi Mojžišovi sa nad nimi opäť zľutoval: „Preto povedal, že ich zahladí, čo by aj bol urobil, keby nebol Mojžiš, jeho vyvolený, stal do trhliny pred neho, aby odvrátil jeho rozpálený hnev, aby nezahubil“ (106:23). Poučili sa z tejto skúsenosti? Učinili pokánie a nápravu? Vrátili sa k Bohu? Nie! Neverili Božiemu plánu, neverili Božiemu zasľúbeniu o zasľúbenej vlasti: „Potom zase opovrhli želanou zemou; neverili jeho slovu“ (106:24). Reptali a boli Bohu neposlušní (verš 25). Ich srdce zostalo v Egypte, v zemi ich útlaku a otroctva. A kvôli čomu? Kvôli čiastočnému a dočasnému hriešnemu zemskému pôžitku.

Miera ich nevery, neposlušnosti a hriechu dosiahla takú úroveň, že Boh sa rozhodol nadobro (definitívne) ich zahladiť na záhubu: „Vtedy pozdvihol svoju ruku na nich, aby učinil to, žeby popadali na púšti“ (Žalmy 106:26). Na túto udalosť a skutočnosť sa odkazuje aj Božie slovo v spisoch Novej zmluvy: „… preto som zanevrel na to pokolenie a riekol som: Vždycky blúdia srdcom. A oni nepoznali mojich ciest, takže som prisahal vo svojom hneve: Nevojdú do môjho odpočinku!“ (Židom 3:10-11). Napriek tomu, že pri Červenom mori „uverili“ a spievali Bohu pieseň (chválili ho piesňou), nevošli do Božieho odpočinku, čo znamená, že neboli spasení. Bolo to preto, že „nepoznali Božie cesty“, čo znamená, že Bohu neverili.

Máme tu príklad množstva ľudí, ktorým sa Boh dával poznať, viedol ich, oni mu v istom momente dočasne uverili, ale svojím životom preukázali, že mu v skutočnosti nikdy neverili. Ich uverenie pri Červenom mori neviedlo k spasiteľnej viere a zmene života. Ich uverenie im neprinieslo spásu. Celý čas v nich bolo zlé a neverné srdce, ktoré odstupuje od živého Boha (Židom 3:12).

Celý čas boli zatvrdení zvodom hriechu (Židom 3:13). Ich uverenie pri Červenom mori nesplodilo vernosť, ktorá by bola vydržala až do konca (Židom 3:14). Ich uverenie pri Červenom mori neznamená spasiteľné uverenie, neviedlo k spasiteľnej viere (Židom 3:17-19). V konečnom dôsledku aj im bolo zvestované evanjelium, avšak na ich strane sa evanjelium nestretlo s vierou: „Lebo aj nám sa zvestovalo evanjelium ako aj tamtým. Ale tamtým neosožilo slovo zvesti, pretože sa nezmiešalo s vierou tých, ktorí počuli“ (Židom 4:2).

Ešte o udalostiach pri Červenom mori

Boh vyviedol svoj ľud z otroctva v Egypte veľkými mocami, divmi a zázrakmi. Izraelskí boli svedkami takých divov a zázrakov ako žiaden národ na zemi. Osobne mohli zažiť, že Boh je živý a je s nimi. Božia prítomnosť bola uprostred nich (oblakový a ohnivý stĺp). Boh im aj oznámil, že ich vyviedol z Egypta, aby boli slobodným národom, aby boli oddeleným Božím ľudom, ktorý slúži svojmu Bohu. Potom Boh dal (znovu zatvrdil faraónovi srdce), aby kráľ so svojím vojskom prenasledoval ľud. Izraelských dostihli Egypťania pri Červenom mori. Toto bol čas, keď mal izraelský ľud preukázať vieru v svojho Boha. Ako sa zachovali?

„A keď sa priblížil faraón, pozdvihli synovia Izraelovi svoje oči, a hľa, Egypťania sa rušia za nimi, a báli sa veľmi, a kričali synovia Izraelovi k Hospodinovi. A povedali Mojžišovi: Či preto, že nebolo dosť hrobov v Egypte, vzal si nás preč, aby sme pomreli na púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta!? Či nie je toto to, čo sme ti hovorili v Egypte vraviac: Nechaj nás, nech slúžime Egypťanom; lebo lepšie by nám bolo bývalo slúžiť Egypťanom, než aby sme pomreli na púšti“ (2. Mojžišova 14:10-12). Toto nie je prejav viery.

Naopak, je to prejav hrubej nevery. Naozaj si ľud myslel, že Boh ich zázrakmi a mocami vyviedol z Egypta na to, aby zahynuli na púšti rukou Egypťanov? Viera sa aj v čase prenasledovania prejaví ako viera v Boží plán, v Božie zámery, v Božie sľuby. Pre vieru je charakteristická dôvera v Pána aj v čase nebezpečenstva, nepriazne, ohrozenia života. Ľud (stále hovoríme o väčšine z nich, nie o všetkých jednotlivcoch) preukázal, že ani po všetkom tom, čo Boh pre nich vykonal v Egypte, Bohu neveria, nemajú vieru.

Mojžiš, ako Boží prostredník, im dodával vieru a povzbudenie: „A Mojžiš povedal ľudu: Nebojte sa! Stojte a vidzte spasenie Hospodinovo, ktoré vám učiní dnes, lebo Egypťanov, ktorých vidíte dnes, neuvidíte nikdy viacej až na veky. Hospodin bude bojovať za vás, a vy budete mlčať“ (14:13-14). Následne sa udiali udalosti, ktoré zhrňme tým, že Hospodin nadprirodzene previedol svoj ľud cez Červené more a Egypťanov v mori zahubil: „Toho dňa zachránil Hospodin Izraela vyslobodiac ho z ruky Egypťanov. A Izrael videl Egypťanov mŕtvych na brehu mora“ (14:30). Aká bola reakcia Izraelských na túto veľkú zázračnú záchranu?

Takáto: „A keď videl Izrael tú veľkú ruku mocnú, to, čo učinil Hospodin na Egypťanoch, bál sa ľud Hospodina a verili Hospodinovi i Mojžišovi, jeho služobníkovi“ (14:31). Dokonca spievali Bohu pieseň, v ktorej vyznávali: „Mojou silou a mojou piesňou je Hospodin, a stal sa mi spasením“ (15:2) a aj: „… vo svojej milosti viedol si ľud, ktorý si vykúpil. Pozvoľne ho vedieš vo svojej sile k príbytku svojej svätosti“ (15:13). To znie dobre. Presne takúto reakciu by sme od Božieho ľudu očakávali. To znie ako odpoveď viery. Je napísané, že „ľud sa bál Hospodina a verili Hospodinovi aj Mojžišovi“.

Problém je len v tom, že v tomto predsavzatí viery nevydržali dlho, nevytrvali. Túto vieru opustili. Potvrdilo sa to rýchle ich následným konaním, ich skutkami aj slovami. Už o tri dni neskôr, ako šli púšťou a nemali čo piť, keď prišli k horkým vodám Mary, ľud zase reptal. A takto to išlo s nimi stále a dookola.

Toto ich „verenie Hospodinovi“ je taký druh viery, ktorý Božie slovo opisuje v podobenstve o rozsievačovi v súvislosti s druhou pôdou: „… ktorí, keď počujú slovo, hneď ho s radosťou berú, lež nemajú v sebe koreňa, ale sú dočasní; a potom, keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď sa horšia“ (Marek 4:16), pozri aj: „A tí na skale sú takí, ktorí, keď počujú, prijímajú slovo s radosťou, ale tí nemajú koreňa, ktorí veria do času a v čas pokušenia odpadajú“ (Lukáš 8:13).

Obrazne povedané, uverenie tých, ktorí sú druhou pôdou, je „viera, ktorá vyschla“, či „dočasná viera“. Sú to takí, ktorí veria do času a potom definitívne odpadnú. Podobne sú na tom tí, ktorí sú treťou pôdou. Tí majú „vieru, ktorá bola udusená“. V oboch prípadoch ide o uverenie, ktoré splodí len povrchnú, dočasnú vieru, ktorá nemôže spasiť.

Na naše poučenie – výstražný príklad

To, že sa tým pobitým na púšti zvestovalo evanjelium (Židom 4:2), je vysvetlené v 1. liste Korintským: „Lebo nechcem, aby ste nevedeli, bratia, že všetci naši otcovia boli pod oblakom a všetci prešli cez more a všetci boli pokrstení v Mojžiša v oblaku a v mori a všetci jedli ten istý duchovný pokrm a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi, a tou skalou bol Kristus“ (10:1-4). Nič z toho im (väčšine z nich) však neosožilo, pretože sa to na ich strane (u väčšiny z nich) nestretlo s vierou: „Ale vo väčšine z nich sa nezaľúbilo Bohu, lebo boli pobití a rozmetaní na púšti“ (1. Korintským 10:5).

Božie slovo nám však tieto dejinné udalosti dnes predkladá ako výstražný príklad:

„A to všetko sa nám stalo výstražným príkladom nato, aby sme neboli žiadostiví zlého,
ako aj oni žiadali. Ani nebuďte modlármi ako niektorí z nich, ako je napísané:
Posadil sa ľud jesť a piť, a vstali, aby sa hrali. Ani nesmilnime, ako niektorí z nich smilnili,
a padlo ich v jeden deň dvadsaťtritisíc. Ani nepokúšajme Krista, ako tiež niektorí z nich pokúšali
a pohynuli od hadov. Ani nerepcite, ako niektorí z nich reptali a zhynuli od zhubcu“
(1. Korintským 10:6-10).

Prečo je to napísané pre nás ako výstražný príklad?

Pretože jedno uverenie raz v živote a verbálne vyznanie ku spáse nestačí.

To uverenie musí byť hlboké a skutočné, také, ktoré splodí trvácnu vieru a nový život v posvätení a spravodlivosti. Boh tieto dejinné udalosti používa na to, aby boli prostriedkom nášho zachovania, aby sme vytrvali vo viere až do samého konca:

„A toto všetko sa dialo tamtým predobrazne,
a je napísané na naše napomenutie, ku ktorým došli konce vekov“

1. Korintským 10:11

Záver

Nie každé uverenie vedie k ospravedlneniu, zapečateniu Duchom a k spáse. Existuje aj uverenie, ktoré je nadarmo, výsledkom ktorého je večné zahynutie preč od tvári Pánovej. Len uverenie, ktoré splodí vieru, ktorá je živá, ktorá miluje a poslúcha Boha, ktorá donáša ovocie spravodlivosti a posvätenia, ktorá vytrvá až do konca, je spasiteľným uverením. Nie je to tak, že tí, ktorí uverili nadarmo, boli pri uverení spasení a neskôr spásu stratili. Ich uverenie bolo plytké, povrchné, „daromné“. Neprinieslo dočasnú spásu. Dočasná spása v zmysle „dočasného vlastnenia večného života“ neexistuje. Neexistuje ani dočasné ospravedlnenie.

Neexistuje ani dočasné zapečatenie Duchom, dočasné nové stvorenie (v zmysle znovuzrodenia a dočasného nového človeka). Existuje len dočasná viera! Tí pobití na púšti spasení nikdy neboli. Ochutnali len záchranu od Egypťanov v rámci časného života. Aj keď dočasne uverili, celý čas im zostalo neobrezané tvrdé neposlušné srdce, čo sa potvrdilo ich rozhodnutiami, ich skutkami, ich nepremeneným starým telesným hriešnym životom, čiže ich prirodzenosťou starého človeka.

„Bojme sa teda, aby snáď nejako, keď sa ešte ponecháva zasľúbenie vojsť do jeho odpočinku,
nezdal sa niekto z vás, že zaostal“

Židom 4:1

Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom,
ktorá nás vyučuje, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí
a aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete
očakávajúc blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a
nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý dal sám seba za nás,
aby si nás vykúpil od každej neprávosti a
očistil sebe ľud zvláštny, horlivý dobrých skutkov

Úžasné na tom, čo nám Božie slovo v tejto pasáži oznamuje, je to, že táto milosť je ponúknutá všetkým ľuďom, a ňou môžu byť všetci ľudia spasení. Milosť Božia nás vedie k tomu, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete. Milosť Božia nás vedie k tomu, aby sme očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista.

Milosť Božia spočíva v tom, že náš Spasiteľ Ježiš Kristus dal sám seba za nás, aby si nás vykúpil od každej neprávosti a očistil sebe ľud zvláštny, horlivý dobrých skutkov. Do tejto milosti vstupuje človek vierou. Výsledkom tejto milosti je to, že Boh má svoj ľud, ktorý je očistený a vykúpený zo svojich hriechov a neprávostí, Tento ľud je zvláštny, pretože je Bohu verný, poslušný a je horlivý dobrých skutkov.

Táto milosť vstúpila do nášho života vtedy, keď sme v Krista uverili. Z milosti, skrze vieru v Ježiša Krista sme ospravedlnení, zmierení a máme večný život. Už nie je priepasť medzi nami a Bohom a môžeme žiť nový život ako nové stvorenie a v nádeji, že raz príde ten okamžik, keď ho budeme vidieť tvárou v tvár a byť tam, kde aj on je.

Božia milosť je spasiteľná všetkým ľudom. Je dostatočne veľká na to, aby každý jeden človek mohol byť spasený. Je tu ponuka milosti, ponuka spasenia a je to pre každého jedného na tejto zemi. Táto ponuka milosti je úplne zadarmo – je to dar, že väčšieho od neho niet. Nepotrebujeme nič vykonať, nepotrebujeme mať zásluhy, nemôžeme si milosť Božiu ničím zaslúžiť – lebo je to dar:

„Ale keď sa zjavila dobrota a ľudomilnosť nášho Spasiteľa Boha,
nie zo skutkov spravodlivosti, ktoré by sme asi my boli činili,
ale podľa svojho milosrdenstva nás spasil kúpeľom opätovného splodenia
a obnovením Svätého Ducha, ktorého vylial na nás bohate skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa,
aby sme súc ospravedlnení jeho milosťou boli dedičmi podľa nádeje večného života“

Títovi 3:4-7

My sami si nedokážeme spasenie získať či zaslúžiť. Akokoľvek by sme sa snažili, stále nám podľa Božieho metra, podľa zákona nariadení a prikázaní, bude niečo chýbať (pozri Marek 10:21). Stále budeme nejaký kus pod latkou a nedokážeme naplniť zákon a svojou silou dosiahnuť odplatu, ktorá plynie z dodržania zákona. Dostáva sa nám však milosti bez našich zásluh, bez skutkov, vierou skrze Ježiša Krista.

Ponuka milosti je dar a je pre každého. Ale sú a budú mnohí, ktorí ju odmietnu. Buď nebudú veriť, že Boh existuje, alebo nebudú veriť, že sami sa nemôžu zachrániť. Ľudia sami seba vidia vo svojich vlastných očiach ako dobrých a spravodlivých. Sú presvedčení, že ich dobré skutky sú hojnejšie ako tie zlé, a že prevážia na Božích vážkach spravodlivosti ich hriechy. Stav človeka pred Bohom je však iný:

„Alebo či neviete, že nespravodliví nezdedia kráľovstva Božieho?
Nemýľte sa, ani smilníci ani modlári ani cudzoložníci ani mäkci ani samcoložníci
ani zlodeji ani lakomci ani opilci ani nadávači ani dráči nezdedia kráľovstva Božieho.
A to ste boli niektorí, ale ste sa umyli, ale ste posvätení, ale ste ospravedlnení
v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“

1. Korintským 6:9

Mnohí ľudia majú problém prísť pred Boha, skloniť sa pred ním a priznať si vinu, a to kvôli svojej pýche. Sú pyšní sami na seba a žijú v presvedčení, že sú dobrí a spravodliví. Ale:

„ako je napísané: Nieto spravodlivého ani jedného; niet toho, kto by rozumel,
niet, kto by vážne hľadal Boha; všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými;
niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného“

Rímskym 3:10

Božia milosť je dostatočná na spasenie všetkým hriešnikom, lebo všetci zhrešili:

„Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej,
ospravedlňovaní súc zadarmo jeho milosťou,
skrze vykúpenie, vykúpenie v Kristu Ježišovi“

Rímskym 3:23–24

Božia milosť sa začína pri nás prejavovať už v okamžiku, keď si uvedomujeme svoj stav pred Bohom, keď chápeme (pochopíme), že sme pred ním porušení, vinní a hriešni.

Milosť je o ospravedlnení, o zmierení, o spasení. „Ale keď sa zjavila…“. Dnes máme k dispozícii toto novozmluvné zjavenie o Božej milosti. Nie je to tajomstvo, niečo, o čom by sme nevedeli a netušili. Môžeme počuť, ako sa káže evanjelium milosti, ako sa káže viera v Ježiša Krista a dielo jeho kríža. Skrze neho sme spasení. Dielo spasenia je vykonané (dokonané) a môžeme ho vierou prijať.

Už nám netreba nič urobiť. Z Božej strany je všetko urobené, všetko zariadené – Boh pre našu záchranu urobil všetko. Pán Ježiš Kristus prelial svoju krv, aby sme my boli očistení, aby sme nemuseli zahynúť vo večnom zatratení. Vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie. Žije a sedí po Božej pravici a raz príde, aby si zobral svojich, tých, ktorí v neho uverili. Všetko je vykonané, stačí len uveriť! Len toľko: uveriť v Ježiša Krista.

Prijať milosť

Prijať milosť, o ktorej tu hovoríme a čítame v Písme, znamená pre človeka prijať ten trestnoprávny úkon, keď sudca nad nami vyhlási rozsudok a ten znie: omilostený, ospravedlnený. Boli sme vinní a teraz už nie sme. Toto potrebujeme dobre pochopiť. Musíme si dať pozor, aby sme milosť prijali, a prijali ju ako dar. Tu sa ale nemáme zastaviť, lebo milosť je viac než len ospravedlnenie. Musíme ísť ďalej. O tejto istej ospravedlňujúcej milosti v spomínanom texte čítame ďalej: „…, ktorá nás vyučuje…“.

Všimnite si, že Božia milosť neurobila len to, že nás ospravedlnila a učinila z vinníkov nevinných, z hriešnikov Božie deti. Milosť nás vyučuje. Milosť nás premieňa. Vyučuje nás niečoho sa odriekať a vyučuje nás, ako máme po ospravedlnení ďalej žiť a ešte máme niečo aj očakávať.

Máme sa odriekať bezbožnosti.

Pod bezbožnosťou sa rozumie stav človeka, ktorý žije a všetko robí tak, ako keby Boh ani neexistoval. Žiť bezbožne znamená žiť bez Boha. Znamená to žiť tak, ako keby sme neboli nikomu zodpovední a nemali nikomu vydať počet zo svojho života. Žiť život, ako keby neexistoval Boží zákon, neexistoval Boží súd, neexistovala Božia vôľa. Znamená žiť si sám podľa seba, podľa svojich predstáv a podľa svojej vôle, kedy si človek sám rozhoduje, čo je dobré a správne a čo je zlé.

Máme sa odriekať svetských žiadostí. Čo sú svetské žiadosti? Žiadosť tela, žiadosť očí a chlúbna pýcha života („Nemilujte sveta ani vecí, ktoré sú na svete. … Lebo nič z toho, čo je na svete – žiadosť tela, žiadosť očí a chlúbna pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta. A svet ide ta i jeho žiadosť, ale ten, kto činí vôľu Božiu, trvá na veky“, 1. Jánov 2:15–17).

Vieme, o čo všetko nemáme požiadať. Zjavuje nám to Božia vôľa, zjavuje to Boží zákon. Prečo hovorí: nepožiadaš? Lebo to je opak toho: požiadaš. Požiadať znamená mať žiadosť vo svojom srdci, mať žiadosť v sebe. Znamená chcieť mať niečo, čo nie je dobré, čo je hriešne. Nepožiadaj a zriekni sa žiadostí sveta. Ale svet a tvoje srdce a tvoja telesnosť, tie zvyšky starého človeka, ti hovoria: požiadaj! Božia vôľa ti však hovorí: nepožiadaj! Preto sa máme odrieknuť svetských žiadostí – a aj tomu nás vyučuje Božia milosť.

Celý svet leží v zlom

Milovať svet a veci, ktoré sú na svete, nejde dohromady s milovaním Boha: „Keď niekto miluje svet, nie je v ňom lásky Otcovej“ (1. Jánov 2:15). Pristihli ste sa niekedy, že vaše srdce je chladné a je v ňom málo lásky Božej? Preskúmajme vtedy, či to nie je preto, že milujeme svet a veci, ktoré sú na svete. Žijeme na svete, hýbeme sa medzi ľuďmi zo sveta. Potrebujeme bývanie, potrebujeme auto, potrebujeme mať prácu, aj dovolenku, máme rodinu a potrebujeme ju zabezpečiť a používame aj iné veci zo sveta, ale kľúčovým slovom v tomto všetkom je slovo nemilovať; nemilovať svet ani svetských vecí.

Jeden z významov slova milovať niečo je: mať to na prvom mieste, túžiť celou svojou bytosťou po tejto veci, všetko podriadiť tomu, aby som toto mal, kochať sa v tom. Láska k veciam a spôsobom sveta bráni Božej láske prebývať v nás. Keď hľadám a chcem mať v sebe lásku Otcovu, tak sa musím hnať za vecami, ktoré sa nevidia, ktoré nie sú z tohto svetského kráľovstva, ale z nebeského, ktoré sú z viery a nie z telesných žiadostí a toho, čo tento svet ponúka.

Dôležité je tu, koho a čo milujem predovšetkým. Písmo nás usmerňuje, aby sme vo svojom živote mali lásku k Bohu a lásku k bratom a sestrám: „A toto je to jeho prikázanie: aby sme verili menu jeho Syna, Ježiša Krista, a milovali jedni druhých tak, ako nám dal prikázanie“ (1. Jánov 3:23).

Vieme teda, že sa máme odrieknuť bezbožnosti a máme sa odrieknuť svetských žiadostí. Milosť nás však vedie ešte ďalej a vyučuje, aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete.

Čo znamená žiť rozumne?

Písmo nám v tomto smere dáva dostatok praktických inštrukcií. Čo by malo byť pre starších mužov, aby rozumne žili na tomto svete? „Starší mužovia nech sú triezvi, vážni, rozumní, zdraví vo viere, láske, trpezlivosti“ (Titovi 2:2). Staršie ženy? „Staršie ženy tak podobne, v držaní sa ako svedčí svätým, nie ohováračné ani zotročené mnohému vínu, ktoré učia tomu, čo je dobré a krásne, aby učili mladé ženy rozumu, aby milovali svojich mužov, aby milovali svoje deti, aby boli rozumné, cudné, opatrujúce domácnosť, dobré, podriaďujúce sa vlastným mužom, aby sa nerúhali slovu Božiemu“ (Titovi 2:3).

Majú byť príkladom pre mladšie ženy a vyučovať ich. Táto inštrukcia je rovnako aj pre mladšie ženy. Podobne v Písme máme usmernenie pre pánov a sluhov. Dnes by sme to mohli chápať a aplikovať na nadriadených a podriadených (verše 2:9–10 a iné). Ďalej si zoberme za príklad manželku/manžela, ktorí majú neveriaceho partnera (1. Korintským 7:13–16, 1. Petrov 3:1–7).

Čo znamená žiť pobožne?

Pobožnosť je opak bezbožnosti. Žiť pobožne na tomto svete znamená žiť s vedomím, že Boh je mojim Pánom, On je meradlom všetkých vecí a On je sudcom môjho života. Potrebujem žiť podľa jeho vôle a nie podľa vôle, ktorá by bola iná ako Božia vôľa.

Očakávať príchod Spasiteľa

Milosť Božia nás ďalej vedie k tomu, aby sme žili život v očakávaní príchodu Spasiteľa Ježiša Krista. Poviem vám jeden príklad, ktorý sa mi živo vybavuje z môjho detstva. Ako šesťročný som veľa času trávil u starých rodičov asi 160 km od bydliska rodičov. Rodičia prichádzali na víkend autom a keď som ich dlhšie nevidel a vedel som, že majú prísť, tak som ich tak túžobne očakával, že som bol nalepený na bráne dvora, lebo odtiaľ bol do veľkej diaľky výhľad na cestu, ktorá viedla do dediny, kde som bol.

Bol som tam hodiny a čakal bez dychu a s rozbúšeným srdcom, kedy sa už objaví auto s rodičmi. Mohlo to byť aj inak. Mohol som sa hrať na dvore a vôbec neočakávať, kedy rodičia prídu, spoľahnúť sa na to, že prídu, však to sľúbili, ohlásili sa. Mohol som sa hrať, rodičia by prišli a ja som si to ani nemusel všimnúť, že už prišli.

Je rozdiel v očakávaní a očakávaní. V jednom očakávaní človek očakáva s túžbou a rozbúšeným srdcom a nevie sa dočkať. A môžeme očakávať aj tak, že si robíme svoje veci, žijeme si svoje životy, a veľmi nám nezáleží na tom, o čom tvrdíme, že očakávame. Z Písma vieme, že Pán Ježiš Kristus má prísť, ale žijeme si tak, akoby sa to nemalo stať alebo akoby sa nás to netýkalo. Milosť Božia nás vedie k tomu, že žijeme v očakávaní. A čo očakávame? Z listu Rímskym z 8. kapitoly vieme, že očakávame vykúpenie svojho tela. Očakávame premenu nášho fyzického tela do oslávenej existencie. Žijeme tak, že vieme, že nie sme občania z tejto zeme, ale naše občianstvo je v nebesiach:

„Lebo naše občianstvo je v nebesiach, odkiaľ i Spasiteľa očakávame.
Pána Ježiša Krista, ktorý premení telo nášho poníženia,
aby bolo súpodobným telu jeho slávy podľa pôsobenia, ktorým si môže aj podriadiť všetky veci“

Filipským 3:20–21

Je to slávna nádej, lebo budeme premenení do novej existencie. Zo zemského tela do nebeského (1. Korintským 15:48–49).

„A každý, kto má túto nádej na neho, očisťuje sa, tak ako je aj on čistý“

1. Jánov 3:1–3

Žiť život v nádeji očakávania druhého príchodu Pána Ježiša Krista vedie k tomu, aby sme seba zachovávali ďaleko od hriechu v nepoškvrnenosti a čistote. V živote príde okamih, že podľahneme pokušeniu a zhrešíme. Veľakrát ani nevieme, ako sa nám to stalo a niekedy je aj tak, že si to veľmi dobre uvedomujeme. V každom prípade nám však treba byť rýchlymi ku pokániu. Vieme, že ak zhrešíme, máme príhovorcu v nebesiach. On je verný a očisťuje nás od každého hriechu. Na mojej strane to však vyžaduje aktivitu prísť k nemu, prísť v pokání k Spasiteľovi Ježišovi Kristovi. O tom je očisťovanie.

Vráťme sa k textu listu Títovi 2:11–14: „Lebo sa zjavila milosť Božia, ….aby si nás vykúpil od každej neprávosti a očistil sebe ľud zvláštny, …“ Môžeme povedať, že potiaľto je to bez našich zásluh a aktivít. Verš 14 však končí slovami: „… horlivý dobrých skutkov“. Náš Spasiteľ nás neočistil len preto, aby sme boli čistí a už ďalej nič, aby sme boli len očistení a pasívni. On „…očistil sebe ľud zvláštny, horlivý dobrých skutkov“. Rovnako aj „Upomínaj ich, aby … boli hotoví ku každému dobrému skutku“ (Titovi 3:1).

Náš život po obrátení a uverení má byť svedectvom prijatej Božej milosti. Prijali sme Božiu milosť ako dar a tá istá milosť nás vedie k tomu, aby sme užitočne žili na tomto svete a konali skutky tejto milosti – boli horliví v konaní dobrých skutkov na slávu Boha a nášho Spasiteľa, ktorí si nás vykúpil svojou krvou.

Ja som ten pravý vinič, a môj Otec je vinár.
Každý letorast, ktorý nenesie na mne ovocia, odrezáva,
a každý, ktorý nesie ovocie, čistí, aby doniesol viacej ovocia.
Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám hovoril.
Zostaňte vo mne a ja vo vás; ako letorast nemôže niesť ovocie sám od seba, keby nezostal na viniči, tak ani vy, keby ste nezostali vo mne. Ja som vinič, vy ste letorasty.
Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten nesie mnoho ovocia, lebo bezo mňa nemôžete nič robiť.
Keby niekto nezostal vo mne, vyhodí sa von ako letorast a uschne,
a zoberú ich a hodia na oheň, a budú horieť.
Ak zostanete vo mne, a moje slová ak zostanú vo vás,
vtedy si proste, čokoľvek chcete, a stane sa vám.
Tým je oslávený môj Otec, aby ste niesli mnoho ovocia a boli mojimi učeníkmi.
Ako mňa miloval Otec, tak som i ja vás miloval. Zostaňte v mojej láske!
Ak budete zachovávať moje prikázania, zostanete v mojej láske,
tak ako som ja zachovával prikázania svojho Otca a zostávam v jeho láske.

Na tomto mieste sa z Božieho slova dozvedáme pre nás veľmi dôležitú pravdu o donášaní ovocia a o spojení s Ježišom, ako aj o spasení a súde. Skôr ako začneme premýšľať nad týmto textom, pozrime sa ešte na úvod do dvoch textov, tiež podobenstiev, ktoré podobne učia niečo o vinici a o ovocí.

Vo veršoch Izaiáš 5:1–24 nachádzame podobenstvo o vinárovi, vinici a o donášaní ovocia. V tomto podobenstve má Boh-vinár svoju vinicu (milý z v. 1 je Hospodin, viď v. 7). Vinicou je izraelský národ (krajina, zem) a viničom (révou) je Izrael (národ) ako ľud (v. 7). Boh urobil všetku prácu (v. 2) potrebnú na to, aby vinica a vinič rodili hrozná. Problém je však ten, že vinica nedoniesla hrozná, vinič zarodil plané nedozrelky (trpčiaky; divé, trpké hrozno). Vinár očakával úrodu (v. 4), ale vinica úrodu nedoniesla. Vinár sa preto rozhodol spôsobiť spustošenie a zničenie vinice. Toto je obraz stavu izraelského národa ako celku.

Boh si ich vyvolil ako národ (ako celok), oddelil ich od ostatných národov, dal im zákon (skrze Mojžiša), a očakával od nich svätosť a spravodlivosť vyplývajúcu z poslúchania zákona, poslúchania Boha. Ovocím, hroznom v tomto obraze, je poslúchanie Boha, konanie podľa Božieho zákona, ovocie spravodlivosti (vv. 7–24). Nedozrelky, ktoré Izrael zarodil, sú útlak a neprávosť namiesto spravodlivosti, okrádanie, opilstvo, rozpustilosť a prostopaš, odpadnutie od Boha, pýcha, prekrúcanie pravdy a definícií dobra, ospravedlňovanie bezbožnosti, samospravodlivosť, úplatkárstvo, zavrhnutie Božieho zákona, opustenie Božieho slova.

Spustošenie a zničenie vinice predstavuje Boží súd nad izraelským národom – je tu prorocky oznámené zajatie do Babylona, ale som presvedčený, že ešte aj ďalší súd, ktorý má prísť ešte neskôr (pri príchode Pána Ježiša), ako uvidíme v nasledujúcom podobenstve. V konečnom dôsledku je toto podobenstvo aj obrazom finálneho Božieho súdu v zmysle „odplata za hriech je smrť“, ale dôraz je tu daný na neposlušnosť izraelského národa ako celku, a na Boží súd nad izraelským národom ako celkom.

Aké ponaučenie z toho plynie pre nás jednotlivcov:
Boh vyhľadáva u Božieho ľudu ovocie. Boh berie Boží ľud na zodpovednosť podľa ovocia.

Vo veršoch Matúš 21:33–46 (paralelné pasáže sú Marek 12:1–11 a Lukáš 20:9–19) máme podobenstvo, ktoré je v mnohom podobné a v niečom iné ako to z Izaiáša 5. Hospodár je Boh Otec, ktorý zriadil vinicu (kráľovstvo Božie, v. 43) a dal ju do prenájmu vinárom (králi, vodcovia, farizeovia, zákonníci, kňazi, kniežatá ľudu [ktorí pasú ľud], ale aj Židia ako národ, v. 45). Hospodár očakával, že vinári, ktorí vinicu spravujú, odvedú úrodu hospodárovi.

Aká mala byť tá úroda? – spravodlivosť, svätosť, pravá bohoslužba (tak ako v prvom podobenstve), ale aj to, že národy uvidia skrze židovský národ, že ich Boh je pravý, skutočný, živý, jeden Boh, a že národy sa obrátia k Bohu skrze Izrael (to, že Izrael a jeho oddelenie ako Božieho ľudu, mal a malo naplniť túto úlohu, vidíme z kontextu starozákonných Písem). Hospodár najprv posielal svojich sluhov (proroci, skutoční Boží služobníci) po úrodu. Boli zbití a zabití.

Hospodár potom poslal svojho jediného a milovaného syna (Pán Ježiš Kristus). Vinári syna zabili. Toto je obraz toho, aký postoj zaujal izraelský národ ako celok (so svojimi vodcami) k svojmu Bohu v histórii a v čase príchodu Pána Ježiša Krista. Výsledkom je, že hospodár príde súdiť a týchto vinárov zahubí, a vinicu dá do prenájmu iným vinárom, ktorí budú odvádzať úrodu hospodárovi. Toto je obraz toho, že Židia ako národ odmietli Ježiša Krista (pri jeho prvom príchode) a odmietli spasenie skrze evanjelium milosti, a tak spasenie prešlo k pohanom, ktorí dovtedy ako národy neboli Božím ľudom.

Aké je z tohto podobenstva ponaučenie pre nás jednotlivcov?
Boh vyhľadáva u Božieho ľudu ovocie, Boží ľud berie na zodpovednosť podľa ovocia.

Keď sa na tieto dve podobenstvá pozeráme vo svetle novozákonných Písem a vo svetle Novej zmluvy (zmluvy milosti), tak rozumieme, že vyvolenie izraelského národa je vyvolenie národa ako celku, nie vyvolenie jednotlivcov na spasenie. Preto celý národ Izrael je Boží ľud, ale nie v takom zmysle, že každý jeden Izraelita (Žid) je spasený. Len tí zo Židov, ktorí mali (v čase medzi Abrahámom a príchodom Krista) spasiteľnú („abrahámovskú“) vieru, boli skutočne Božím ľudom v novozmluvnom zmysle, v spasiteľnom zmysle.

Týchto novozákonné spisy označujú ako ostatok (zostatok, pozri Rímskym 9:27). Lebo nie všetci, ktorí sú z Izraela (z izraelského národa), sú Izraelom (skutočným pravým spaseným Božím ľudom, pozri Rímskym 9:6). Skutočný Boží ľud sa skladá zo spasených Židov a zo spasených pohanov – niet Žida ani Gréka (Galatským 3:28, Rímskym 1:16, 10:12, Kolosenským 3:11, 1. Korintským 1:23–24) – spasenie je v celej histórii ľudstva, ako do zástupnej obete Krista, tak aj po nej, len a len zo samotnej viery (Židom 11). Pravý Boží ľud sa v novozmluvnej dobe nazýva Cirkev (všetci spasení zo Židov i pohanov).

V našom prvom podobenstve o vinici (Izaiáš 5) to znamená, že nie každý, kto bol vzatý do Babylonského zajatia, bol zatratený. Aj keď Izrael ako celok je vykreslený v Izaiášovi 5 ako vinica, ktorá nedoniesla ovocie a bola spustošená, neznamená to, že žiaden jednotlivec Izraelita Boha neposlúchal a Bohu nepatril skrze vieru a poslušnosť.

To isté platí aj o druhom podobenstve o vinici (Matúš 21). Aj keď kráľovstvo Božie (vinica) bolo Židom odňaté a bolo dané pohanom, vidíme mnoho učeníkov Židov, ktorí uverili v Pána Ježiša Krista a boli vierou spasení. V takýchto podobenstvách musíme dávať pozor na to, čo je vztiahnuté na jednotlivcov a čo na nejakú skupinu (napríklad národ) ako celok, aby sme podobenstvo správne vyložili.

Tieto dve podobenstvá sa týkajú izraelského národa ako celku. Avšak poučenie o ovocí a aplikácia do života sa týka rovnako aj nás, ktorí sme Božím ľudom dnes, v čase milosti, v čase cirkvi.

Všimnime si, ako je pri príchode Pána Ježiša opakovane konfrontované falošné uistenie a falošná bezpečnosť Židov, že sú Boží ľud. Spoliehajú sa na to, že sú pred Bohom na poriadku, že obstoja, pretože majú otca Abraháma, pretože majú obriezku, pretože majú Mojžiša. Pán Ježiš (ešte skôr aj Ján Krstiteľ) ich konfrontujú a vyvádzajú z omylu: len tí, ktorí donášajú pravé ovocie Božieho ľudu, sú pravým Božím ľudom.

„Neste teda ovocie, hodné pokánia
a nedomnievajte sa, že môžete v sebe hovoriť: Veď otca máme Abraháma!
Lebo vám hovorím, že Boh môže z týchto kameňov vzbudiť Abrahámovi deti.
A už aj je sekera priložená na koreň stromov;
každý teda strom, ktorý nenesie dobrého ovocia, sa vytína a hádže na oheň“

Matúš 3:8-10

Strom, ktorý nenesie dobré ovocie, a preto je spálený na ohni, nás posúva naspäť ku nášmu podobenstvu z Jána 15. kapitoly. Vráťme sa teda teraz po tomto dlhšom úvode k nášmu textu o pravom viniči a letorastoch. V starozákonných spisoch je ako vinič zobrazený izraelský národ. Vinič je zdrojom poznania Boha a ovocie, ktoré mal priniesť, je ovocie spravodlivosti, svätosti a pravej bohoslužby, a v konečnom dôsledku aj privedenia národov (pohanov) k poznaniu Boha a k donášaniu dobrého ovocia.

V predchádzajúcich dvoch podobenstvách sme videli, ako izraelský národ (ako vinič v prvom podobenstve, ako vinári-nájomníci v druhom podobenstve) hrozne zlyhal. Preto Božie slovo v Jánovi 15. kapitole kladie veľký dôraz na to, že pravým viničom v skutočnosti je Pán Ježiš Kristus. Kristus je tým pravým zdrojom poznania Boha a tým pravým zdrojom pre donášanie pravého, dobrého ovocia, ako aj zdrojom spasenia národov.

Letorasty napojené na pravý vinič

Aby letorast (človek) mohol donášať ovocie, musí byť napojený na pravý vinič (Pán Ježiš). Letorast nenapojený na vinič nedonesie hrozná, človek nenapojený na Krista nedonesie pravé a dobré ovocie. Boh-Otec, vinár, čistí letorasty donášajúce ovocie, aby donášali ešte viac. Tie, ktoré nenesú ovocie, odrezáva a skončia na ohni. Posolstvo a učenie tejto pasáže je nasledovné:

• Len ten, kto donesie pravé a dobré ovocie, patrí do Božieho ľudu a má spasenie.
• Pravé a dobré ovocie môže doniesť a donesie len ten, kto je a zostane napojený na Krista.
• Kto nie je napojený na Pána Ježiša, nemôže doniesť a nedonesie ovocie, ktoré by Boh prijal.
• Kto nedonesie pravé a dobré ovocie, skončí pod Božím súdom.
• Bez Pána Ježiša Krista nemôžeme nič robiť, nemôžme žiť spravodlivo a konať spravodlivosť, nemôžme sa posväcovať, nemôžme Bohu naozajstne slúžiť.
• Kto nezostane v Kristovi až do konca, skončí na Božom súde.

Hĺbka a sila tohto podobenstva spočíva aj v tom, že na rozdiel od iných stromov, keď vinič nedonesie ovocie, jeho drevo nie je súce ani len na žiadny drevársky výrobok, a preto sa páli na ohni (pozri Ezechiel 15. kapitola).

Tento text z Božieho slova nás môže poriadne vystrašiť. Môžem byť človekom, ktorý hľadá Boha a ešte nemá istotu, či ho už našiel a či mu patrí. Môžem byť človekom, ktorý zápasí s pochybnosťami na svojej ceste nasledovania Boha. Môžem byť človekom, ktorý vidí vlastnú nedostatočnosť, prípadne vlastné prehry s hriechom, a jeho ovocie sa mu zdá nedostatočné. Môžeme sa obávať, či nám sa nestane to, že vinár nás odreže ako letorast a hodí na oheň.

Môžeme si klásť otázku, či spasený človek môže spasenie stratiť a skončiť v zatratení. Je preto veľmi dôležité, aby sme správne tomuto textu rozumeli. Spôsob, akým je písaný, je primárne určený pre Židov, z dôvodu ich falošného spoliehania sa na to, že sú Božím ľudom, ako sme to rozoberali v predošlých dvoch podobenstvách. Ale aj v súčasnosti existuje hrozba falošného uistenia či falošného spoliehania sa – na tradície otcov, na členstvo v nejakej cirkvi (či patričnosť k nejakej cirkvi), na náboženské obrady či sviatosti, na medzi-prostredníkov (kňazi vysluhujúci spasenie, orodujúca panna Mária, či dokonca spolu-vykupiteľka) atď.

Na rozdiel od predošlých dvoch podobenstiev, v tomto (Ján 15. kapitola) je dôraz kladený na jednotlivca (letorast), nie na národ ako celok. Tento text učí o spasení a o Božom súde, ale nepozerá sa na spasenie a na súd cez ospravedlnenie (ako sme na to my uverivší z pohanov zvyknutí z Pavlových [Pavol je apoštolom pohanov] listov), ale sa pozerá na spasenie a na súd cez ovocie spasenia, ovocie znovuzrodenia. Hovorí jazykom napojenia sa na Pána Ježiša Krista a jazykom zotrvania (zostatia) v Kristovi. Teda tento text platí rovnako aj pre uverivších (Cirkev) dnes.

Ako sa môže človek napojiť na Pána Ježiša?

Z novozákonných Písem vieme, že jedine samotnou vierou

• v to, kto je Pán Ježiš
• je Kristus Spasiteľ, večný nestvorený Boží Syn,
• ktorý sa stal človekom, vzal ľudské telo, ale bez hriechu,
• stal sa druhým a posledným Adamom
• a v to, čo pre nás vykonal
• zástupne za nás dokonale naplnil celý Boží zákon,
• a preto je jeho spravodlivosť počítaná nám veriacim v Neho,
• zástupne za nás vzal na kríži trest smrti za hriech, ktorý požaduje Boží zákon,
• a preto sme my veriaci v Neho ospravedlnení od hriechu a prešli sme zo smrti do života a už neprídeme na súd.

Ako môžem, keď musím, zostať napojený na Pána Ježiša Krista?

Božou milosťou skrze vytrvávajúcu vieru, pričom prostriedkami tejto milosti sú najmä:

• čítanie a počúvanie Božieho slova,
• stíšenia a oddeľovanie si času pre Boha, premýšľanie nad Božím slovom, nad stvorenstvom, nad Božími cestami a Božími zasľúbeniami,
• modlitba v komôrke a aj verejne spoločne s ďalšími veriacimi,
• napojenie sa na miestny zbor, kde môžem rásť a byť budovaný, mať spoločenstvo, byť napomínaný, slúžiť,
• uctievanie Boha,
• praktická služba pre kráľovstvo Božie (dám k dispozícii svoj čas a svoje prostriedky, podieľam sa na službe miestneho zboru, …)

Čo robiť, ak som sa našiel ako nedostatočný?

Čiň pokánie a vráť sa ku všetkému, čo súvisí s napojením sa na Krista.
Zober to vážne už dnes (pozri Lukáš 13:6–9):

A povedal toto podobenstvo:
Niekto mal figovník, zasadený vo svojej vinici. A prišiel hľadajúc na ňom ovocie, ale nenašiel.
Vtedy povedal vinárovi: Hľa, toto už po tri roky prichádzam
hľadajúc ovocie na tomto figovníku, a nenachádzam.
Vytni ho; načo ešte i tú zem kazí!
A on odpovedal a riekol mu:
Pane, ponechaj ho ešte i tento rok, až ho okopem a pohnojím, či by na budúce nedoniesol ovocia;
a keď nie, potom ho vytneš