Žijeme v západnej civilizácii a v dobe, kedy je naprieč spoločnosťou prijímaný svetonázor, že vesmír a život vznikli samovoľne, prírodnými procesmi. Tento názor sa zvykne označovať ako materialistický. Materialistický svetonázor je založený na presvedčení, že Boh neexistuje, existuje len hmota, energia a prírodné zákony. Podľa tohto svetonázoru hmota sama má schopnosť sama sa organizovať z jednoduchých štruktúr na zložité, komplexné, z neživej hmoty na živé tvory a bytosti, a že dokonca je sama schopná vytvoriť myseľ, inteligenciu, dušu, vrátane vlastností akými sú svedomie, láska, city, morálka, rozlišovanie dobra a zla, spravodlivosti a nespravodlivosti, túžby a očakávania, sklamania, plánovanie, abstraktné myslenie, atď.

Materialistický svetonázor sa prezentuje verejnosti ako vedecky dokázaný. Nie je to však tak. Tento svetonázor, chrbtovou kosťou ktorého je evolučná „teória“ (v skutočnosti len nepotvrdená hypotéza), vedecky dokázaný nie je. V princípe ani nemôže byť vedecky dokázaný, pretože jeho tvrdenia nie sú overiteľné (dokázateľné či vyvrátiteľné) metódami a prostriedkami exaktnej či empirickej vedy. Tento svetonázor má metafyzický charakter. Je to skôr filozofická či ideologická predstava. Materialistický svetonázor sa v konečnej miere prijíma vierou.

Aj v súčasnosti však existuje aj iný svetonázor. V tomto svetonázore existuje večný nestvorený všemocný Boh. Nie je nikým a ničím zapríčinený. Bytie a život má sám v sebe. Tento Boh stvoril časopriestor, celý vesmír, a všetok život. Stvoril celú rastlinnú a živočíšnu ríšu, aj človeka, na planéte Zem. Všetko potrebné o tomto svete, o človeku, a o svojom pláne s ľudstvom oznámil (zjavil) vo svojom slove, ktoré dal človeku cez prorocké zjavenia svojich služobníkov, Božích mužov, a je zapísané v písomnej podobe, známej ako sväté písma či Biblia. Aj tento svetonázor, nazvime ho biblický svetonázor, sa prijíma vierou.

Dejiny sveta (vesmíru) a dejiny ľudstva (národov) sú v týchto dvoch svetonázoroch zásadne odlišné. V materialistickom svetonázore sa človek rodí na tento svet ako „tabula rasa“ (nepopísaná tabuľa), teda ako v zásade dobrý či čistý. Výchova, zážitky a životné okolnosti či skúsenosti človeka formujú, zapisujú na túto „tabulu“. Človek je najvyššia forma života vo vesmíre a nikomu sa nezodpovedá. Bez ohľadu na to, ako človek prežije svoj život, nakoniec zomiera. Po smrti už neexistuje v žiadnej podobe svojho bytia, úplne zaniká jeho existencia. V materialistickom svetonázore je smrť nerozlučnou súčasťou života. Smrť je dokonca nevyhnutná a dobrá, pretože je hnacím motorom evolučného vývoja druhov od prvého primitívneho viacbunkového pra-predka všetkého živého až po človeka.

V biblickom svetonázore sa človek rodí na svet porušený hriechom a pod mocou hriechu, navyše odlúčený od svojho Stvoriteľa a jeho lásky a pravdy. Ak prežije celý svoj život v tomto stave, tak nakoniec zomiera. Zomrie však len jeho telo. Duša zaniknúť nemôže. Človeka (jeho dušu) po smrti čaká spravodlivý súd, pretože Boh berie človeka na zodpovednosť za to, ako žil. Odsúdením, trestom je večné zatratenie, strávenie večnosti vo večnom trápení mimo Božej prítomnosti, čo Božie slovo nazýva druhý smrť. Boh je spravodlivý sudca. Jeho odsúdenie je spravodlivé, pretože Božia odplata za ľudský hriech je smrť vo všetkých jej rozmeroch, vrátane druhej smrti.

V biblickom svetonázore smrť nie je nerozlučnou súčasťou života. Smrť prišla na svet a vošla do života človeka ako Boží trest za vzburu stvoreného človeka. Človek bol stvorený ako nesmrteľný a mal osobný vzťah so svojim Stvoriteľom. Všetko to pokazil ľudských hriech, neposlušnosť prvého človeka, Adama. Takto sa stali všetci ľudia hriešnymi a smrteľnými. Existuje však aj Božia milosť a spása, vykúpenie z hriechov, vzkriesenie z mŕtvych a večný život v Božej prítomnosti, v jeho láske a pravde. Smrť je v biblickom svetonázore porazená a spasení ľudia sú od smrti oprostení.

Už sme spomenuli, že oba svetonázory, ako materialistický, tak aj biblický, sa prijímajú vierou. Ani jeden z nich nie je možné vedecky dokázať či vyvrátiť. Rovnako tak nie je možné vedecky dokázať či vyvrátiť existenciu Boha. To však neznamená, že neexistujú silné indície či prostriedky, ako sa môže človek presvedčiť a uistiť o tom, ktorý z týchto dvoch svetonázorov je pravdivý. Tieto mocné indície spomenieme nižšie. Najprv sa zamyslime nad tým, čo to vlastne je viera.

Keďže oba svetonázory sa prijímajú vierou, je dôležité porozumieť tomu, čo viera vlastne je a čo znamená v živote človeka. Viera je presvedčením o veciach (udalostiach a skutočnostiach), ktoré sa nevidia, a je podstatou toho, na čo sa človek nadeje. Veci, ktoré sa vidia, dokážeme spoznávať (a nadobudnúť o nich presvedčenie) pozorovaním, skúsenosťou a prostriedkami empirickej vedy. Veci, ktoré sa nevidia, takýmto spôsobom spoznávať nedokážeme.

O veciach, ktoré sa nevidia, nadobúdame nejaké presvedčenie, ktoré sa nedá overiť viditeľne či hmatateľne. Toto presvedčenie sa prijíma vierou (uverením, verením) a nie videním. Viera však má väčší rozmer než len samotné presvedčenie. Od presvedčenia sa odvíja aj podstata toho, na čo sa človek nadeje. Viera preto je nielen presvedčením, ale aj podstatou ľudskej nádeje.

Napriek tomu, že ako materialistický, tak aj biblický svetonázor sa prijíma vierou, neznamená to, že človek sa nemá ako presvedčiť o tom, ktorý z týchto svetonázorov je pravdivý. Máme svedectvo prírody a máme svedectvo Božieho slova.

Ako rastie vedecké poznanie o vesmíre a o živých bytostiach, rastie aj svedectvo prírody. Sama príroda mocne svedčí o stvorení a Stvoriteľovi, a vzpiera sa evolučnému vysvetleniu. Mocnými indíciami poukazujúcimi na stvorenie a Stvoriteľa sú nesmierne presné jemné vyladenie prírodných zákonov a usporiadania vesmíru, existencia genetických informácií v živých organizmoch, ktoré kódujú stavbu a fungovanie týchto organizmov (vrátane človeka) a preukázateľné prvky inteligentného projektovania (dizajnu) v bunke a v živých organizmoch ako celkoch.

Toto vedecké poznanie je dôvodom, prečo mnoho vedcov (ale i oboznámených laikov) dnes odmieta evolučné vysvetlenie pôvodu vesmíru a života a pripúšťa existenciu inteligentného „Dizajnéra“ (Stvoriteľa). Identitu, vlastnosti, a plán Stvoriteľa však nie je možné spoznať samotným vedeckým poznaním. Identita, vlastnosti a plán Stvoriteľa sú ľuďom zjavené v Božom slove (v Písme/Biblii).

To, že i vedecké poznávanie samo o sebe vedie človeka k poznaniu o existencii Boha Stvoriteľa, vysvetľuje i samo Písmo:

„pretože to, čo sa môže vedieť o Bohu, je im (ľuďom) zjavné, pretože im to Boh zjavil. Lebo jeho, len zmyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a jeho božstvo, aby boli (ľudia) bez výhovorky“

Biblia, list Rímskym 1:19–20

Ľudia teda nemajú výhovorku, že nemajú ako vedieť o existencii Boha. Ak však dobrovoľne ľudia ignorujú indície, ktoré im Stvoriteľ zanechal v svojom tvorstve, ak ignorujú jeho seba-zjavenie sa v prírode, má to závažné dôsledky:

Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho ako Boha ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami a zamenili slávu neporušiteľného Boha za podobnosť obrazu porušiteľného človeka i vtákov i štvornohých tvorov i zemeplazov. Preto ich tiež aj Boh ta vydal v žiadostiach ich srdca do nečistoty, aby prznili svoje telá medzi sebou, ako takí, ktorí premenili pravdu Božiu na lož a radšej sťa Boha ctili a bohoslúžili stvoreniu než Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný na veky. Ameň.
Preto ich Boh vydal do hanebných náruživostí, lebo aj ich ženského pohlavia osoby premenili prirodzené používanie seba na také, ktoré je proti prírode, podobne aj mužského pohlavia osoby opustiac prirodzené používanie ženy rozpálili sa vo svojej hriešnej žiadosti navzájom naproti sebe,
mužovia s mužmi páchajúc hanebnosť a odplatu, aká bola treba za ich šialený blud, dostávajúc sami na sebe. A ako neuznávali za hodné a potrebné mať Boha v pravej známosti, tak ich aj Boh vydal v neosvedčenú myseľ prevrátenú, aby robili to, čo sa nepatrí, naplnených každou neprávosťou, smilstvom, podlosťou, lakomstvom, zlosťou, plných závisti, vraždy, sváru, lesti, zlých obyčají, pletichárov, ohováračov, nenávidiacich Boha, trýzniteľov, pyšných, vystatovačných, vynálezcov zlého, rodičom neposlušných, nezmyselných, vierolomných, nemajúcich lásky, nezmierlivých a nemilosrdných, ktorí, hoci dobre poznali právo Božie, že tí, ktorí robia také veci, sú hodni smrti, nie len že to robia, ale to ešte aj schvaľujú tým, ktorí to tiež robia.

Rímskym 1:21-32

Rôzne náboženstvá

Ako je staré ľudstvo tak je staré i náboženstvo. Materialistický svetonázor pripisuje existenciu náboženstva či rôznych náboženstiev nevedomosti predchádzajúcich ľudských civilizácií a nedostatku vedeckého poznania. Prisudzuje ľuďom, že keď nedokázali rozumieť niektorým prírodným javom či udalostiam v živote ich spoločenstva, pripisovali tieto nadprirodzenu, alebo rôznym bohom či božstvám. Oveľa lepší zmysel pre pochopenie existencie náboženstva v živote človeka ponúka biblický svetonázor. Pri stvorení sveta človek poznal Boha tvárou v tvár a mal s ním osobný vzťah. Pri páde do hriechu sa toto poznanie a tento vzťah porušili. Od pádu ľudia podvedome vedia, že Boh existuje. Ich poznanie Boha je však porušené.

Takto vzniklo množstvo všelijako pokrivených náboženstiev, uctievanie falošných bohov a božstiev, modloslužba, prinášanie nepravých a dokonca i ľudských obetí. Náboženstvo v rôznych civilizáciách a v živote človeka naprieč dejinami ľudstva nie je prejavom nedostatku poznania. Je prejavom pretrvávajúceho, i keď vplyvom hriechu a porušenia zmrzačeného povedomia o existencii najvyššieho Boha. Samotná existencia náboženstva v dejinách celého ľudstva je svedectvom o existencii Boha. Pravé náboženstvo je založené na zjavení samotného Boha, na zapísanom Božom slove – Biblii.

Vezieme sa v tomto vlaku, zdržiavame sa v mnohých jeho vagónoch. V niektorých je radosť, láska, vernosť, priateľstvo, porozumenie, pohoda, rozkoš, vášeň, rozptýlenie. V iných je bolesť, strata, choroba, sklamanie, nevera, zrada, nenávisť, nespokojnosť, námaha, veľa práce. Neustále sa snažíme budovať a skrášľovať vagóny, v ktorých sa najviac zdržiavame, aby nám poskytli útulok, bezpečie, pohodu a oddych, zázemie. Snažíme sa budovať dobré vzťahy so spolucestujúcimi v našom vlaku, ale nie vždy sa to darí. Celý život sa zamestnávame našimi vagónmi a ich zveľadením, spolunažívaním vo vlaku, ale vôbec sa nestaráme o to, po akej koľaji ide náš vlak a kde tá koľaj končí. Božie slovo nás ale volá ku ďaleko radikálnejšiemu rozhodnutiu a konaniu. Volá nás vystúpiť z tohto vlaku a prestúpiť na iný vlak, ktorý cestuje po koľaji, ktorá nekončí v priepasti, ale v nádhernej a úžasnej stanici plnej lásky, pravdy a Božej prítomnosti, zvanej večný život.

A ako je uložené ľuďom raz zomrieť, a potom súd

Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej

Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti
je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi

Lebo to je vôľa môjho Otca, ktorý ma poslal,
aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život,
a ja ho vzkriesim v posledný deň

leták vytlačiť obojstranne a prehnúť napolovicu

Snáď na ničom nám ľuďom nezáleží tak veľmi ako na spravodlivosti a dobre. Aby sme to upresnili, na spravodlivosti voči nám a na dobre, ktoré sa má diať naproti nám. Sme ale oveľa povoľnejší a menej starostliví v tom, akú spravodlivosť a súd činíme naproti iným ľuďom, a aké dobro konáme voči druhým.

Nikoho netreba presviedčať o tom, že medzi ľuďmi, v spoločnosti, ako dnes, tak aj v dejinách ľudstva, sa dialo a deje množstvo nespravodlivosti a zla. Veľmi ľahko vieme rozpoznať nespravodlivosť a zlo, a sme na to citliví. Jedna z právoplatných otázok znie: Prečo existuje zlo a neprávosť? Odpoveď ponúka Božie slovo, Biblia. Neprávosť a zlo úzko súvisia s hriechom. Hriech ako taký je porušením Božej vôle zjavenej ľuďom na to, aby ju poslúchali a riadili sa podľa nej. Okolo hriechu a spravodlivosti sa točia celé dejiny ľudstva. Boh požaduje od človeka dokonalú spravodlivosť.

Aj ľudia od seba navzájom očakávajú férové jednanie. Človek to ale nezvláda, činí neprávosť a zlo naproti druhým ľuďom, hreší voči Bohu. Mnohí ľudia si o sebe myslia, že sú dobrí alebo spravodliví. Je to preto, lebo seba merajú iným metrom než druhých ľudí, ktorých často považujú vo svojom srdci za zlých alebo nespravodlivých. Aj keby dokázali seba merať takým istým metrom ako druhých, stále ten meter nie je Boží meter, ale ľudský. Ľudský meter spravodlivosti a dobra je relatívny a je subjektívny. Mení sa od štátu k štátu, od kultúry ku kultúre, od človeka k človeku, a dokonca sa mení aj v čase. Boží meter je absolútny a objektívny, nemení sa.

Spravodlivosť človeka

Otázka hriechu a spravodlivosti je otázkou života a smrti. Boh od človeka požaduje dokonalú spravodlivosť. Dokonalá spravodlivosť dostáva za odmenu požehnanie a večný život, život v Božej prítomnosti, sláve a láske, pravde a svetle. Naopak nedokonalá spravodlivosť na strane človeka, čo je pred Bohom nespravodlivosťou, dostáva ako mzdu prekliatie (zlorečenstvo) a smrť, večné odlúčenie od Boha, večné zatratenie. Preto je pre človeka životne dôležité stať sa spravodlivým.

Každý človek v hĺbke srdca vie, že nie je úplne nevinný, že sa dopustil pokleskov, nečestného jednania, závisti, nenávisti, klamstva, … jednoducho hriechu. Mnoho ľudí sa domnieva, že Božie odpustenie a milosť spočíva v tom, že Boh zľaví zo svojich absolútnych požiadaviek na spravodlivosť človeka, aby človek mohol obstáť. Podvedome si človek predstavuje nejakú latku, ktorú niektorí prekročia a iní nie, že niektorí vstúpia, a iní nevstúpia do večnosti. Takto to ale nie je, o čom sa môžeme sami presvedčiť v Písme.

Iní si myslia, že je potrebné mať viacej dobrých než zlých skutkov, čím sú tie zlé vyvážené, a že takto človek pred Bohom obstojí. Ani takto veci nestoja pred Bohom. Oba tieto bežné názory ľudí majú pôvod v úprimnom poznaní, že nikto z nás nie je bezhriešne dokonalý. Z toho sa rodí falošné presvedčenie (viera), že Boh, pretože je milostivý, a pretože my nie sme bezhriešne dokonalí, zľaví zo svojich požiadaviek, lebo ináč by nikto neobstál. Toto nie je viera, ku ktorej nás vedie Písmo. Preskúmajme to z Písma sami.

Boh sám je spravodlivý a je aj spravodlivým sudcom. Božia dokonalá spravodlivosť spočíva v tom, že Boh potrestá každý, aj ten najnepatrnejší hriech, pričom Boží súdny výrok znie:

„Odplata za hriech je smrť!“

Rímskym 6:23

Pritom nás Písmo nenecháva na pochybách, a oznamuje nám, že každý jeden človek v celej histórii ľudstva zhrešil, a teda „všetci zhrešili“ (Rimanom 3:23, 5:12). A nenechajme sa pomýliť stavom našej krajiny či spoločnosti – u Boha je vymožiteľnosť práva sto percent. Ak by Boh nepotrestal každý hriech, nebol by spravodlivý. Boh však nemôže zaprieť sám seba, je pravdivý a je aj dokonale spravodlivý. Ako potom môže byť milostivý a odpúšťať? Jedine tak, že hriech človeka potrestá zástupne na niekom, kto je bez hriechu, ale z lásky k ľuďom sa dobrovoľne podujme zobrať na seba naše hriechy, a strpieť trest smrti za hriech, stať sa zástupnou obeťou, obeťou za hriech.

Tento zástupca musí byť človek, pretože Boží trest „odplata za hriech je smrť“ je určený ľuďom. Tento zástupca však nemôže byť potomkom Adama, prvého človeka, pretože by niesol Adamovu vinu a bol by sám porušený hriechom. Mohol by zomrieť len za svoje hriechy, nemohol by niesť hriechy mnohých. Tento zástupca síce musí byť človek, ale musí byť bez vlastného hriechu. Týmto zástupcom môže byť jedine večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom, ako my, avšak bez hriechu. Bol počatý Svätým Božím Duchom a narodil sa z panny menom Mária. Týmto niekým je Bohom poslaný Boží Syn, Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus, Baránok Boží.

Ako sa človek môže stať spravodlivým?

Vlastná spravodlivosť – spravodlivosť zo zákona

Obsah ľudskej spravodlivosti deklaruje Boží zákon. Boží zákon je dobrý, svätý a spravodlivý a dokonale vyjadruje Božie požiadavky na náš spravodlivý život. Každý, kto by naplnil celý Boží zákon, stal by sa spravodlivým, a síce spravodlivým zo skutkov zákona, čiže spravodlivým z vlastných skutkov, spravodlivým zo zákona. Takýto človek by sa mohol postaviť pred Boha a obhájiť sa vlastnou spravodlivosťou. Boh by mu musel ako mzdu vyplatiť večný život.

Lebo Mojžiš píše o spravodlivosti zo zákona, že človek, ktorý by to učinil, bude tým žiť.

Rímskym 10:5

A zákon nie je z viery, ale vraj: Človek, ktorý to všetko učinil, bude tým žiť.

Galatským 3:12

Problém teda nie je na strane zákona, ale na strane človeka (Rímskym 7:7–14). Človek sa rodí porušený a pod mocou hriechu. Preto nedokáže naplniť celý Boží zákon, aj keby chcel a akokoľvek sa o to snažil. Hriešnym je už od narodenia (Žalm 51:7). Aj spravodlivosť „spravodlivého“ je pred Bohom neprávosťou (Izaiáš 64:6). Človek má neobrezané srdce. Všetko zlo vychádza zvnútra ľudského srdca (Marek 7:18–23). Nie je to tak, že človek je v podstate dobrý, len občas pácha zlo. Človek koná zlo, lebo je zvnútra porušený hriechom.

Písmo nás jasne a jednoducho učí, že zákon nemôže dať milosť a život. Zákon nám iba poukazuje na našu neposlušnosť a odkrýva náš hriech, naše neprávosti. Tým pádom nás rukolapne usviedča z toho, že potrebujeme spasenie (záchranu, vyslobodenie) od viny hriechu a z moci hriechu.

Pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo,
lebo skrze zákon poznanie hriechu.

Rímskym 3:20

Osteň smrti je hriech, a moc hriechu je zákon.

1. Korintským 15:56

Lebo všetci, koľko ich len je zo skutkov zákona, sú pod zlorečenstvom. Lebo je napísané,
že zlorečený je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona, aby to činil.

Galatským 3:10

Zákon nám predkladá dve cesty a dve mzdy:
(1) dokonalú poslušnosť, ktorá obdrží požehnanie a život,
(2) neposlušnosť, ktorá obdrží zlorečenstvo a smrť
– a káže nám vyvoliť si život. Aj keď sa s radosťou rozhodneme pre poslúchanie a napĺňanie zákona, nebudeme ho môcť naplniť celý. Aj tá najnepatrnejšia neposlušnosť znamená úplnú neposlušnosť. V tom spočíva zlorečenstvo zákona.

Lebo ten, kto by zachoval celý zákon a klesol by v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým.

Jakub 2:10

A vieme, že všetko, čo hovorí zákon, vraví tým, ktorí sú pod zákonom,
aby boli zapchaté každé ústa, a celý svet aby bol vinný Bohu.

Rímskym 3:19

Šťastný je každý, kto spoznal svoju neschopnosť naplniť Boží zákon a neschopnosť postaviť sa pred Boha s vlastnou spravodlivosťou, a tak padol pred Bohom v pokání na svoje kolená vyznávajúc Bohu svoje hriechy a svoju nehodnosť, a potom sa vierou spoľahol na Ježiša Krista a Božiu milosť, prijmúc odpustenie hriechov a večný život zdarma, skrze Kristovu obeť na kríži.

Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon,
potom Kristus nadarmo zomrel.

Galatským 2:21

Spravodlivosť z viery – započítaná spravodlivosť

Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom,
lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve.

Galatským 3:13

Kristus je jediný človek (v osobe Ježiša Krista prebýva plnosť božstva a od jeho vtelenia aj plnosť človečenstva súčasne), ktorý naplnil celý Boží zákon. To je dôvod, pre ktorý večný Boží Syn prišiel z večnosti do časnosti v ľudskom tele. Zákon naplnil v dvoch rovinách. V prvej rovine ho naplnil tým, že žil dokonale spravodlivý život bez hriechu, mal dokonalú vlastnú spravodlivosť, spravodlivosť zo skutkov, spravodlivosť zo zákona. Len Ježiš sám bol bez hriechu. O žiadnom inom človeku to neplatí. Len on sám mohol povedať „Neprišiel som zákon zrušiť, ale naplniť“ (Matúš 5:17). V naplnení zákona vlastným životom nikto z nás nedokáže Krista nasledovať.

My musíme zákonu zomrieť (Rímskym 7). V druhej rovine Ježiš naplnil zákon tým, že naplnil celú požiadavku zákona v zmysle trestu smrti za hriech. Stal sa hriechom za nás (niesol naše hriechy, boli mu započítané, prisúdené), vytrpel náš trest, aj keď si to on Spravodlivý nezaslúžil. Urobil to dobrovoľne, z lásky k nám a z poslušnosti svojmu Otcovi. Bol poslušný až po smrť na kríži (Filipským 2:8).

Tým naplnil celý Boží zákon. Ježiš však nielen zomrel na kríži, ale aj vstal z mŕtvych. Smrť nad ním nepanuje. Je Božím Spasiteľom, Vykupiteľom. Na kríži sa udiala dvojitá zámena. Kristus mal za svoj spravodlivý život obdržať (zaslúžene, zo skutkov) život, ale vzal a strpel smrť. Hriešnik (ako ja a ty) má vziať za svoje hriechy (za svoje skutky) smrť, ale ak sa stane účastným tejto zámeny, obdrží (nezaslúžene, z milosti) život. Stať sa účastným tejto zámeny znamená uveriť tomu, kto je Ježiš Kristus a čo na kríži vykonal a vydobyl. Uveriť tomu, že nás svojou preliatou krvou, smrťou a vzkriesením vykúpil. Posolstvo o tom, kto je Ježiš Kristus a čo sa na kríži udialo, sa nazýva evanjelium.

Boh počíta každého, kto verí evanjeliu ukrižovaného a vzkrieseného Krista, za spravodlivého. Boh počíta spravodlivosť z viery. Je to nezaslúžená, nevlastná, započítaná (počítaná) spravodlivosť. Je to spravodlivosť z viery. Je to započítaná Kristova spravodlivosť. Ak skutočne veríš evanjeliu a spoliehaš sa len na Božiu milosť, potom Boh počíta všetky tvoje hriechy Kristovi, Keď trpel a zomieral na kríži (Kristus vzal tvoj trest za hriech), a Kristovu spravodlivosť počíta tebe. To je akt ospravedlnenia. V evanjeliu je odkryté, že Boh počíta hriešnikovi (človeku) spravodlivosť z viery:

… spravodlivý bude žiť z viery.

Rímskym 1:17

čítaj prosím aj Rímskym 3:21–22, 3:25, 3:26, celú 4. kapitolu, Rímskym 10:3–4, 10:8 a Židom 11. kapitolu.

Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného,
počíta sa jeho viera za spravodlivosť.

Rímskym 4:5

No, že zákonom nebol a nebude nikto ospravedlnený u Boha, je zrejmé,
pretože spravodlivý bude žiť z viery.

Galatským 3:11

A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje,
presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.

Židom 1:11

Lebo toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil za nás hriechom,
aby sme my boli spravodlivosťou Božou v ňom

2. Korintským 5:21

Preto je Kristova obeť na kríži zástupnou obeťou (čoho predobrazom boli starozmluvné obete zvierat) a Kristus je Baránok Boží. Kristus uskutočnil na kríži zasľúbenie, ktoré Boh zasľúbil. Kristovo spasiteľné dielo je dokončené, stačí mu uveriť. Boh už aj v období pred Kristom počítal ľuďom vieru v toto zasľúbenie za spravodlivosť (čítaj prosím Rímskym 4. kapitolu, Galatským 3. kapitolu, Židom 11. kapitolu).

Spasenie v celých dejinách ľudstva bolo vždy z viery, pretože spravodlivosť je z viery v Božie zasľúbenie o Spasiteľovi. O spasení sa dozvedáme z Božieho slova, z Biblie, a sme volaní učiniť pokánie, uveriť, a vo viere zotrvať až do konca. Odporúčam začať spoznávať Božie slovo od evanjelia Jána, potom čítať list Rímskym. List Rímskym podrobne vykladá cestu spasenia. Vysvetľuje prečo sa potrebujeme odiať Kristovou spravodlivosťou.

Lebo neznajúc spravodlivosti Božej a hľadajúc postaviť svoju vlastnú spravodlivosť,
nepodriadili sa spravodlivosti Božej.

Rímskym 10:3

a bol nájdený v ňom nemajúci svojej vlastnej spravodlivosti, spravodlivosti zo zákona,
ale majúci spravodlivosť skrze vieru v Krista, spravodlivosť z Boha, založenú na viere

Filipským 3:9

Nech Pán dá, aby ste mohli povedať spolu s apoštolom Pavlom:

Ale pravda aj pokladám všetko za stratu pre zvrchovanosť známosti Krista Ježiša, svojho Pána,
pre ktorého som to všetko stratil a pokladám to za smeti, aby som získal Krista

Filipským 3:8

Lebo sa nehanbím za evanjelium Kristovo,
lebo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu, …

Rímskym 1:16