Snáď na ničom nám ľuďom nezáleží tak veľmi ako na spravodlivosti a dobre. Aby sme to upresnili, na spravodlivosti voči nám a na dobre, ktoré sa má diať naproti nám. Sme ale oveľa povoľnejší a menej starostliví v tom, akú spravodlivosť a súd činíme naproti iným ľuďom, a aké dobro konáme voči druhým.

Nikoho netreba presviedčať o tom, že medzi ľuďmi, v spoločnosti, ako dnes, tak aj v dejinách ľudstva, sa dialo a deje množstvo nespravodlivosti a zla. Veľmi ľahko vieme rozpoznať nespravodlivosť a zlo, a sme na to citliví. Jedna z právoplatných otázok znie: Prečo existuje zlo a neprávosť? Odpoveď ponúka Božie slovo, Biblia. Neprávosť a zlo úzko súvisia s hriechom. Hriech ako taký je porušením Božej vôle zjavenej ľuďom na to, aby ju poslúchali a riadili sa podľa nej. Okolo hriechu a spravodlivosti sa točia celé dejiny ľudstva. Boh požaduje od človeka dokonalú spravodlivosť.

Aj ľudia od seba navzájom očakávajú férové jednanie. Človek to ale nezvláda, činí neprávosť a zlo naproti druhým ľuďom, hreší voči Bohu. Mnohí ľudia si o sebe myslia, že sú dobrí alebo spravodliví. Je to preto, lebo seba merajú iným metrom než druhých ľudí, ktorých často považujú vo svojom srdci za zlých alebo nespravodlivých. Aj keby dokázali seba merať takým istým metrom ako druhých, stále ten meter nie je Boží meter, ale ľudský. Ľudský meter spravodlivosti a dobra je relatívny a je subjektívny. Mení sa od štátu k štátu, od kultúry ku kultúre, od človeka k človeku, a dokonca sa mení aj v čase. Boží meter je absolútny a objektívny, nemení sa.

Spravodlivosť človeka

Otázka hriechu a spravodlivosti je otázkou života a smrti. Boh od človeka požaduje dokonalú spravodlivosť. Dokonalá spravodlivosť dostáva za odmenu požehnanie a večný život, život v Božej prítomnosti, sláve a láske, pravde a svetle. Naopak nedokonalá spravodlivosť na strane človeka, čo je pred Bohom nespravodlivosťou, dostáva ako mzdu prekliatie (zlorečenstvo) a smrť, večné odlúčenie od Boha, večné zatratenie. Preto je pre človeka životne dôležité stať sa spravodlivým.

Každý človek v hĺbke srdca vie, že nie je úplne nevinný, že sa dopustil pokleskov, nečestného jednania, závisti, nenávisti, klamstva, … jednoducho hriechu. Mnoho ľudí sa domnieva, že Božie odpustenie a milosť spočíva v tom, že Boh zľaví zo svojich absolútnych požiadaviek na spravodlivosť človeka, aby človek mohol obstáť. Podvedome si človek predstavuje nejakú latku, ktorú niektorí prekročia a iní nie, že niektorí vstúpia, a iní nevstúpia do večnosti. Takto to ale nie je, o čom sa môžeme sami presvedčiť v Písme.

Iní si myslia, že je potrebné mať viacej dobrých než zlých skutkov, čím sú tie zlé vyvážené, a že takto človek pred Bohom obstojí. Ani takto veci nestoja pred Bohom. Oba tieto bežné názory ľudí majú pôvod v úprimnom poznaní, že nikto z nás nie je bezhriešne dokonalý. Z toho sa rodí falošné presvedčenie (viera), že Boh, pretože je milostivý, a pretože my nie sme bezhriešne dokonalí, zľaví zo svojich požiadaviek, lebo ináč by nikto neobstál. Toto nie je viera, ku ktorej nás vedie Písmo. Preskúmajme to z Písma sami.

Boh sám je spravodlivý a je aj spravodlivým sudcom. Božia dokonalá spravodlivosť spočíva v tom, že Boh potrestá každý, aj ten najnepatrnejší hriech, pričom Boží súdny výrok znie:

„Odplata za hriech je smrť!“

Rímskym 6:23

Pritom nás Písmo nenecháva na pochybách, a oznamuje nám, že každý jeden človek v celej histórii ľudstva zhrešil, a teda „všetci zhrešili“ (Rimanom 3:23, 5:12). A nenechajme sa pomýliť stavom našej krajiny či spoločnosti – u Boha je vymožiteľnosť práva sto percent. Ak by Boh nepotrestal každý hriech, nebol by spravodlivý. Boh však nemôže zaprieť sám seba, je pravdivý a je aj dokonale spravodlivý. Ako potom môže byť milostivý a odpúšťať? Jedine tak, že hriech človeka potrestá zástupne na niekom, kto je bez hriechu, ale z lásky k ľuďom sa dobrovoľne podujme zobrať na seba naše hriechy, a strpieť trest smrti za hriech, stať sa zástupnou obeťou, obeťou za hriech.

Tento zástupca musí byť človek, pretože Boží trest „odplata za hriech je smrť“ je určený ľuďom. Tento zástupca však nemôže byť potomkom Adama, prvého človeka, pretože by niesol Adamovu vinu a bol by sám porušený hriechom. Mohol by zomrieť len za svoje hriechy, nemohol by niesť hriechy mnohých. Tento zástupca síce musí byť človek, ale musí byť bez vlastného hriechu. Týmto zástupcom môže byť jedine večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom, ako my, avšak bez hriechu. Bol počatý Svätým Božím Duchom a narodil sa z panny menom Mária. Týmto niekým je Bohom poslaný Boží Syn, Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus, Baránok Boží.

Ako sa človek môže stať spravodlivým?

Vlastná spravodlivosť – spravodlivosť zo zákona

Obsah ľudskej spravodlivosti deklaruje Boží zákon. Boží zákon je dobrý, svätý a spravodlivý a dokonale vyjadruje Božie požiadavky na náš spravodlivý život. Každý, kto by naplnil celý Boží zákon, stal by sa spravodlivým, a síce spravodlivým zo skutkov zákona, čiže spravodlivým z vlastných skutkov, spravodlivým zo zákona. Takýto človek by sa mohol postaviť pred Boha a obhájiť sa vlastnou spravodlivosťou. Boh by mu musel ako mzdu vyplatiť večný život.

Lebo Mojžiš píše o spravodlivosti zo zákona, že človek, ktorý by to učinil, bude tým žiť.

Rímskym 10:5

A zákon nie je z viery, ale vraj: Človek, ktorý to všetko učinil, bude tým žiť.

Galatským 3:12

Problém teda nie je na strane zákona, ale na strane človeka (Rímskym 7:7–14). Človek sa rodí porušený a pod mocou hriechu. Preto nedokáže naplniť celý Boží zákon, aj keby chcel a akokoľvek sa o to snažil. Hriešnym je už od narodenia (Žalm 51:7). Aj spravodlivosť „spravodlivého“ je pred Bohom neprávosťou (Izaiáš 64:6). Človek má neobrezané srdce. Všetko zlo vychádza zvnútra ľudského srdca (Marek 7:18–23). Nie je to tak, že človek je v podstate dobrý, len občas pácha zlo. Človek koná zlo, lebo je zvnútra porušený hriechom.

Písmo nás jasne a jednoducho učí, že zákon nemôže dať milosť a život. Zákon nám iba poukazuje na našu neposlušnosť a odkrýva náš hriech, naše neprávosti. Tým pádom nás rukolapne usviedča z toho, že potrebujeme spasenie (záchranu, vyslobodenie) od viny hriechu a z moci hriechu.

Pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo,
lebo skrze zákon poznanie hriechu.

Rímskym 3:20

Osteň smrti je hriech, a moc hriechu je zákon.

1. Korintským 15:56

Lebo všetci, koľko ich len je zo skutkov zákona, sú pod zlorečenstvom. Lebo je napísané,
že zlorečený je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona, aby to činil.

Galatským 3:10

Zákon nám predkladá dve cesty a dve mzdy:
(1) dokonalú poslušnosť, ktorá obdrží požehnanie a život,
(2) neposlušnosť, ktorá obdrží zlorečenstvo a smrť
– a káže nám vyvoliť si život. Aj keď sa s radosťou rozhodneme pre poslúchanie a napĺňanie zákona, nebudeme ho môcť naplniť celý. Aj tá najnepatrnejšia neposlušnosť znamená úplnú neposlušnosť. V tom spočíva zlorečenstvo zákona.

Lebo ten, kto by zachoval celý zákon a klesol by v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým.

Jakub 2:10

A vieme, že všetko, čo hovorí zákon, vraví tým, ktorí sú pod zákonom,
aby boli zapchaté každé ústa, a celý svet aby bol vinný Bohu.

Rímskym 3:19

Šťastný je každý, kto spoznal svoju neschopnosť naplniť Boží zákon a neschopnosť postaviť sa pred Boha s vlastnou spravodlivosťou, a tak padol pred Bohom v pokání na svoje kolená vyznávajúc Bohu svoje hriechy a svoju nehodnosť, a potom sa vierou spoľahol na Ježiša Krista a Božiu milosť, prijmúc odpustenie hriechov a večný život zdarma, skrze Kristovu obeť na kríži.

Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon,
potom Kristus nadarmo zomrel.

Galatským 2:21

Spravodlivosť z viery – započítaná spravodlivosť

Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom,
lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve.

Galatským 3:13

Kristus je jediný človek (v osobe Ježiša Krista prebýva plnosť božstva a od jeho vtelenia aj plnosť človečenstva súčasne), ktorý naplnil celý Boží zákon. To je dôvod, pre ktorý večný Boží Syn prišiel z večnosti do časnosti v ľudskom tele. Zákon naplnil v dvoch rovinách. V prvej rovine ho naplnil tým, že žil dokonale spravodlivý život bez hriechu, mal dokonalú vlastnú spravodlivosť, spravodlivosť zo skutkov, spravodlivosť zo zákona. Len Ježiš sám bol bez hriechu. O žiadnom inom človeku to neplatí. Len on sám mohol povedať „Neprišiel som zákon zrušiť, ale naplniť“ (Matúš 5:17). V naplnení zákona vlastným životom nikto z nás nedokáže Krista nasledovať.

My musíme zákonu zomrieť (Rímskym 7). V druhej rovine Ježiš naplnil zákon tým, že naplnil celú požiadavku zákona v zmysle trestu smrti za hriech. Stal sa hriechom za nás (niesol naše hriechy, boli mu započítané, prisúdené), vytrpel náš trest, aj keď si to on Spravodlivý nezaslúžil. Urobil to dobrovoľne, z lásky k nám a z poslušnosti svojmu Otcovi. Bol poslušný až po smrť na kríži (Filipským 2:8).

Tým naplnil celý Boží zákon. Ježiš však nielen zomrel na kríži, ale aj vstal z mŕtvych. Smrť nad ním nepanuje. Je Božím Spasiteľom, Vykupiteľom. Na kríži sa udiala dvojitá zámena. Kristus mal za svoj spravodlivý život obdržať (zaslúžene, zo skutkov) život, ale vzal a strpel smrť. Hriešnik (ako ja a ty) má vziať za svoje hriechy (za svoje skutky) smrť, ale ak sa stane účastným tejto zámeny, obdrží (nezaslúžene, z milosti) život. Stať sa účastným tejto zámeny znamená uveriť tomu, kto je Ježiš Kristus a čo na kríži vykonal a vydobyl. Uveriť tomu, že nás svojou preliatou krvou, smrťou a vzkriesením vykúpil. Posolstvo o tom, kto je Ježiš Kristus a čo sa na kríži udialo, sa nazýva evanjelium.

Boh počíta každého, kto verí evanjeliu ukrižovaného a vzkrieseného Krista, za spravodlivého. Boh počíta spravodlivosť z viery. Je to nezaslúžená, nevlastná, započítaná (počítaná) spravodlivosť. Je to spravodlivosť z viery. Je to započítaná Kristova spravodlivosť. Ak skutočne veríš evanjeliu a spoliehaš sa len na Božiu milosť, potom Boh počíta všetky tvoje hriechy Kristovi, Keď trpel a zomieral na kríži (Kristus vzal tvoj trest za hriech), a Kristovu spravodlivosť počíta tebe. To je akt ospravedlnenia. V evanjeliu je odkryté, že Boh počíta hriešnikovi (človeku) spravodlivosť z viery:

… spravodlivý bude žiť z viery.

Rímskym 1:17

čítaj prosím aj Rímskym 3:21–22, 3:25, 3:26, celú 4. kapitolu, Rímskym 10:3–4, 10:8 a Židom 11. kapitolu.

Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného,
počíta sa jeho viera za spravodlivosť.

Rímskym 4:5

No, že zákonom nebol a nebude nikto ospravedlnený u Boha, je zrejmé,
pretože spravodlivý bude žiť z viery.

Galatským 3:11

A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje,
presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia.

Židom 1:11

Lebo toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil za nás hriechom,
aby sme my boli spravodlivosťou Božou v ňom

2. Korintským 5:21

Preto je Kristova obeť na kríži zástupnou obeťou (čoho predobrazom boli starozmluvné obete zvierat) a Kristus je Baránok Boží. Kristus uskutočnil na kríži zasľúbenie, ktoré Boh zasľúbil. Kristovo spasiteľné dielo je dokončené, stačí mu uveriť. Boh už aj v období pred Kristom počítal ľuďom vieru v toto zasľúbenie za spravodlivosť (čítaj prosím Rímskym 4. kapitolu, Galatským 3. kapitolu, Židom 11. kapitolu).

Spasenie v celých dejinách ľudstva bolo vždy z viery, pretože spravodlivosť je z viery v Božie zasľúbenie o Spasiteľovi. O spasení sa dozvedáme z Božieho slova, z Biblie, a sme volaní učiniť pokánie, uveriť, a vo viere zotrvať až do konca. Odporúčam začať spoznávať Božie slovo od evanjelia Jána, potom čítať list Rímskym. List Rímskym podrobne vykladá cestu spasenia. Vysvetľuje prečo sa potrebujeme odiať Kristovou spravodlivosťou.

Lebo neznajúc spravodlivosti Božej a hľadajúc postaviť svoju vlastnú spravodlivosť,
nepodriadili sa spravodlivosti Božej.

Rímskym 10:3

a bol nájdený v ňom nemajúci svojej vlastnej spravodlivosti, spravodlivosti zo zákona,
ale majúci spravodlivosť skrze vieru v Krista, spravodlivosť z Boha, založenú na viere

Filipským 3:9

Nech Pán dá, aby ste mohli povedať spolu s apoštolom Pavlom:

Ale pravda aj pokladám všetko za stratu pre zvrchovanosť známosti Krista Ježiša, svojho Pána,
pre ktorého som to všetko stratil a pokladám to za smeti, aby som získal Krista

Filipským 3:8

Lebo sa nehanbím za evanjelium Kristovo,
lebo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu, …

Rímskym 1:16

Jakub nevyvracia Pavlovo učenie o ospravedlnení a spasení zo samotnej viery. Jakub napráva prekrúcanie Pavlovho učenia a varuje pred mŕtvou vierou, ktorá nemôže spasiť, varuje pred falošným uistením o spasení. Ospravedlnení a spasení sme samotnou vierou bez skutkov. Ospravedlňujúca spasiteľná viera však nikdy nezostáva sama, ale plodí skutky, ktoré napĺňajú Boží zákon, pôsobí nádej, pokoj, lásku a spravodlivosť. Jakub učí o tom, že ospravedlnenie človeka na základe viery samotnej sa potvrdzuje skutkami viery a lásky a poslušnosťou viery, teda ovocím spasenia.

„Ospravedlnenie zo skutkov“

Text v liste Jakuba 2:14–26 som dlho nevedel pochopiť a dať dokopy s tým, čo som z novozákonných spisov vedel o spasení zo samotnej viery bez skutkov. Z tohto miesta som jednoducho mal dojem, že na spasenie je potrebná ako viera, tak aj skutky. Je apoštol Jakub v rozpore s apoštolom Pavlom v tej najzásadnejšej otázke týkajúcej sa toho, ako sme pred Bohom ospravedlnení? Vedel som pritom, že v Božom slove nie sú žiadne rozpory.

Jakub nastoľuje otázku: „Môže viera bez skutkov spasiť?“ a dáva odpoveď: „Človek sa ospravedlňuje zo skutkov a nie zo samotnej viery“. A ešte dodáva: „Tak teda vidíte, že sa človek ospravedlňuje zo skutkov a nie samo z viery“, pričom tento výrok ilustruje príkladom Abraháma a smilnice Rachab. Keď by sme vzali Jakubove slová doslovne a mimo kontext, dostali by sme rozpor s učením evanjelia o ospravedlnení zo samotnej viery – výsledkom by bolo „iné evanjelium“. Aký je význam Jakubových slov v kontexte biblického zjavenia ospravedlnenia zo samotnej viery bez skutkov?

Evanjelium a ospravedlnenie zo samotnej viery bez skutkov

Evanjelium je dobrá správa o tom, že človek-hriešnik sa nemôže stať spravodlivým zo skutkov zákona. Nemôže sa stať spravodlivým svojou vlastnou spravodlivosťou (svojimi skutkami, svojím životom), ale sa ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona. Boh nepočíta skutky, ale vieru za spravodlivosť (Rímskym 3:20–22, 3:27–4:5; Galatským 3:11; Filipským 3:9; 2. Korintským 5:21). Kto verí evanjeliu ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, má večný život a nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života (Ján 3:36, 5:24).

Pavlova výpoveď znie:
„Človek sa ospravedlňuje zo samotnej viery bez skutkov“.

Jakubova výpoveď znie:
„Človek sa ospravedlňuje zo skutkov a nie zo samotnej viery“.

Čo s týmto zdanlivým protirečením, ako sa s ním vysporiadame?

1. Vzdáme sa neomylnosti Biblie? Môže sa Písmo občas mýliť? – NIE.
2. Vzdáme sa doslovnej inšpirácie Biblie? Je Písmo zmes neomylnej Božej pravdy a ľudských omylných myšlienok? – NIE.
3. Upustíme od kánonu Biblie? Mali by sme Jakubov list vypustiť z Biblie? – NIE.

Božie slovo si samo sebe neprotirečí. Veríme, že Biblia je Bohom inšpirovaná (2.Timotejovi 3:16). Aj keď pisateľmi boli ľudia, zapísané slovo je pravé Božie slovo, neomylné, doslovne inšpirované. Preto veríme, že Biblia je pravdivá, zrozumiteľná a neodporuje sama sebe. V zapísanom Božom slove musíme vždy hľadať zmysel, ktorý do neho vložil jeho autor, Svätý Duch, pričom tento zmysel musíme vždy hľadať v kontexte danej pasáže a v kontexte celého Písma (celého biblického zjavenia).

Ospravedlnenie a spasenie je zo samotnej viery bez skutkov. Aká je však táto spasiteľná viera?

• je živá, čiže prejavuje sa, pôsobí, koná, pracuje;
• prináša ovocie, ktorým sú skutky spravodlivosti a lásky, ovocie Ducha
  (Matúš 12:33; Rímskym 7:4; Galatským 5:22);
• poslúcha Boha, čiže riadi sa podľa Božej vôle zjavenej v Božom slove (Ján 3:36);
• pôsobí skrze lásku (Galatským 5:6, 13; 1. Korintským 13:13);
•  je verná, vytrvá do konca

Vierou v evanjelium Ježiša Krista získavame:

• ospravedlnenie, započítanie Kristovej spravodlivosti
• znovuzrodenie (vnútorné obnovenie, nové stvorenie), obriezku srdca, dar Ducha, darovanie nového ducha, premenené srdce poslušné Božiemu zákonu.

Ospravedlnení a spasení sme samotnou vierou bez skutkov.
Ospravedlňujúca spasiteľná viera však nikdy nezostáva sama,
ale plodí skutky, ktoré napĺňajú Boží zákon, pôsobí nádej, pokoj, lásku a spravodlivosť

Rozriešenie zdanlivého rozporu o charaktere ospravedlnenia

Keď o „ospravedlnení zo skutkov“ hovorí Pavol (Rímskym 10:5, Galatským 3:12), tak hovorí o naplnení Božieho zákona pod zmluvou skutkov. Pod zmluvou skutkov by človek musel dosiahnuť úplnú a dokonalú (bezhriešnu) vlastnú spravodlivosť. Počas celého života by nesmel ani raz zhrešiť. Ak by sa to niekomu podarilo, bol by spravodlivý zo skutkov zákona – na základe svojej vlastnej spravodlivosti. Večný život by tento „spravodlivý“ obdržal ako mzdu, nie ako dar milosti. Z Písma vieme, že toto sa nikomu nepodarí, lebo všetci zhrešili (Rímskym 3:10, 23; 5:12).

Preto ak sa chceme stať spravodlivými a obdržať večný život, sme odkázaní na dar milosti. Aby sme sa stali spravodlivými, potrebujeme vierou prijať Kristovu spravodlivosť a odpustenie hriechov. Kristova spravodlivosť je nám skrze samotnú vieru v Krista a jeho obeť započítaná (Rímskym 4:3–8; 1. Korintským 1:30; 2. Korintským 5:21). Boh nás na základe samotnej viery vyhlasuje za spravodlivých (Rímskym 5:1).

Kristova spravodlivosť, ktorú skrze vieru získavame, je však celá, dokonalá a úplná. Počas našej zemskej púte z nej neubúda. Keďže je úplná, nemôžeme k nej pridať ani jeden náš vlastný skutok, ani nič iné (obrad, sviatosť, odpustky, odpykávanie, charitu, …). Pravá spasiteľná viera plodí skutky lásky, ovocie Ducha, poslušnosť Božej vôli a napĺňanie Božieho zákona. Ale ani takéto skutky, ktoré sú skutkami viery (ovocím spasenia), Boh nepočíta spoločne s vierou na naše ospravedlnenie a spasenie. Počíta len samotnú vieru – od začiatku (uverenie v evanjelium) až do konca (smrť alebo druhý príchod Pána). Skutky viery sú však potvrdením a dôkazom toho, že človek má spasiteľnú vieru. Zviditeľňujú vieru, ktorá je sama osebe pre svet a ľudí neviditeľná.

Skutky viery, ako ovocie spasenia, MAJÚ funkciu dôkazu a potvrdenia živej spasiteľnej viery, ale NEMAJÚ záslužnú funkciu. Samotné skutky (alebo skutky spolu s vierou) Boh nikdy nepočíta na ospravedlnenie a spasenie – ospravedlnenie a spasenie je len zo samotnej viery (Rímskym 3:28, 4:6).

Ospravedlnenie zo skutkov podľa Jakuba

Keď o „ospravedlnení zo skutkov“ hovorí Jakub, odvoláva sa na potvrdzujúcu a dôkaznú funkciu skutkov napriek tomu, že jeho slová samé o sebe vyznievajú, ako keby učil úplný opak toho, čo učí Pavol o viere v evanjelium Ježiša Krista. To, že to Jakub takto myslí, je zrejmé z kontextu Jakubovho listu 2:14–26. Jakub tu neučí ospravedlnenie a spasenie zo skutkov. Neučí ani ospravedlnenie a spasenie na základe viery spolu so skutkami. Cituje 1. Mojžišovu 15:6 „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“. Jakub týmito slovami cituje Písmo. Nevyvracia tento výrok, ale sa s ním stotožňuje.

Ale dodáva, že toto slovo sa naplnilo vtedy, keď Abrahám poslušne šiel obetovať svojho syna Izáka (a vierou ho skutočne aj obetoval – Židom 11:17–19). Jakub učí, že viera nemôže byť bez skutkov viery, a že skutky viery nemôžu byť bez viery. Oboje existuje spolu a spolu účinkuje (spoluúčinkuje, spolupracuje, spolupôsobí). Jakub učí, že viera sa dokonáva zo skutkov viery (dokonáva sa v skutkoch viery). Ale neučí, že skutky viery tvoria základ pre ospravedlnenie či spasenie. Neučí, že majú záslužnú funkciu. Keď Jakub píše o „ospravedlnení zo skutkov“, celý čas má na mysli ukázanie a potvrdenie spasenia prostredníctvom skutkov viery: „Ukáž mi svoju vieru bez skutkov, a ja ti ukážem svoju vieru zo svojich skutkov“.

To isté učí aj Pavol, keď hovorí: „Lebo ak bol Abrahám ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie u Boha“ (Rímskym 4:2). Slovami „má sa čím chváliť“ potvrdzuje prítomnosť skutkov viery u Abraháma, ktoré ukázali jeho vieru. Slovami „ale nie u Boha“ potvrdzuje, že Boh skutky nepočíta ani samé, ani spolu s vierou na ospravedlnenie (na vyhlásenie niekoho za spravodlivého).

Jakub nevyvracia Pavlovo učenie o ospravedlnení a spasení zo samotnej viery.
Jakub napráva prekrúcanie Pavlovho učenia a varuje pred mŕtvou vierou,
ktorá nemôže spasiť, varuje pred falošným uistením o spasení.

Učenie o ospravedlnení samotnou vierou je tak radikálne a úžasné, že je často buď odmietnuté, lebo je vylúčená chvála a zásluha človeka, alebo je prekrúcané a zneužívané nasledovne: „Ak je spasenie zo samotnej viery, potom na skutkoch nezáleží a môžeme hrešiť“. Alebo: „Nuž, ak sme ospravedlnení samotnou vierou, potom len hrešme, pretože sme aj tak už v bezpečí a Božia milosť bude takto viac oslávená a rozhojnená“. Písmo a evanjelium reagujú na takéto zmýšľanie nasledovne: „A či potom nemáme radšej robiť zlé, ako sa nám rúhajú, a ako niektorí vravia o nás, že hovoríme: robme vraj zlé, aby prišlo dobré? Ktorých odsúdenie je spravodlivé“ (Rímskym 3:8).

Prekrúcaný býva aj text Rímskym 5:20: „A k tomu vošiel do toho i zákon, aby sa rozmnožilo prehrešenie; ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“. Pavol vie, čo niektorí hovoria: „Nuž čo teda povieme? Či zostaneme v hriechu, aby sa rozmnožila milosť?“ (Rímskym 6:1). T

o je to, čo niektorí tvrdili: „Zostávajme v hriechu, aby sa rozmnožila milosť“. Ale Pavol hovorí: „Nech sa tak nestane“. Pavol odmieta takéto povrchné prekrúcanie a zneužívanie jeho učenia. Odpovede prináša takmer vo všetkých svojich listoch, v ktorých ukazuje, ako zo skutočnej ospravedlňujúcej viery nevyhnutne pramenia dobré skutky a láska. Napríklad v Galatským 5:13: „Lebo vy ste nato povolaní, bratia, aby ste boli slobodní, len nedávať tej slobody za príčinu telu, ale skrze lásku slúžte navzájom jedni druhým“.

Živá a mŕtva viera

Až potiaľto sme kládli dôraz na to, čo Jakub nemieni svojimi slovami. Teraz položme dôraz na to, čo Jakub svojimi slovami mieni a ako sa to týka nás. Vieme, že spasení sme samotnou vierou (Rímskym 10:3–8), a že viera je z počutia Božieho slova (Rímskym 10:13–14). A vieme aj to, že z počutia Božieho slova (a skrze vieru) sme dostali Božieho Ducha (Galatským 3:2, 5).

Ak niekto nemá Svätého Ducha, nie je spasený (Rímskym 8:9). Kto má Ducha, je v Kristovi (je znovuzrodený, má obrezané srdce), je v Duchu a chodí podľa Ducha (Rímskym 8). Kto chodí podľa Ducha, prináša ovocie Ducha (Galatským 5:22; Efezským 5:9). Duchom mŕtvi skutky tela, posväcuje sa a slúži spravodlivosti (Rímskym kapitoly 6 a 8).

Najväčším a vše-obsahujúcim prikázaním zákona je láska: láska k Bohu a blížnemu. Ak sme ospravedlnení a spasení, potom o nás platí, že „láska Božia je vyliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, ktorý nám je daný (Rímskym 5:5). Láska je plnosťou zákona (Rímskym 13:10; 1. Korintským 13:4; 1. Timoteovi 1:5). Ak v nás takejto lásky niet (1. Jána 2:5), potom nepatríme Kristovi a nemáme spasenie. Ale je to len viera, ktorá nás činí spravodlivými pred Bohom. Láska, ktorá z nej pramení, ukazuje, že tá viera je skutočne pravá, živá, ospravedlňujúca.

Celý náš text z Jakuba sa zameriava práve na prítomnosť a ukázanie spasiteľnej viery. Jakub tu odkrýva falošnú prázdnu pokryteckú vieru, ktorá nepôsobí lásku. Takáto viera nemôže nikoho ospravedlniť a spasiť. Verš 14: „Čo to prospeje, moji bratia, keď niekto hovorí, že má vieru, a nemá skutkov? Či ho azda tá viera môže spasiť?“ Jakub opisuje nepravú pokryteckú vieru takto: Najprv vo verši 17 hovorí, že taká viera je mŕtva: „Tak aj viera, keď nemá skutkov, je mŕtva sama v sebe“.

Ak viera „nepôsobí skrze lásku“ (slovami Pavla, Galatským 5:6), je (slovami Jakuba) „mŕtva“. Verš 20: „Ale či chceš zvedieť, ó, prázdny človeče, že viera bez skutkov je mŕtva?“ Verš 26: „Lebo ako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva“.

Potom vo verši 19 Jakub hovorí: „Ty že veríš, že je jeden Boh? Dobre robíš. Aj démoni veria a trasú sa“. Na príklade viery démonov ukazuje Jakub, že existuje aj takáto viera, ktorá ale nedokáže spasiť. Vysvetlenie nachádzame v liste Židom 11:1 „Viera je presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia, a podstatou toho, na čo sa človek nadeje“. Viera má obsahovú zložku (doktrinálnu) a zložku spoľahnutia sa (dôvery). Keď prvá zložka (doktrinálna) je v poriadku, ale chýba druhá zložka (dôvera, spoľahnutie sa), nie je to spasiteľná viera. Viera, ktorá zostáva sama (nenadeje sa, nepracuje, neslúži, neplodí lásku) – je neužitočná, prázdna, jalová, zbytočná, nečinná, neúčinná, márna viera.

Nevyhýbajme sa listu Jakuba a berme vážne výstrahy o mŕtvej viere.

Ak by sme teda verili alebo učili:
„Na ospravedlnenie a spasenie je potrebná viera spolu so skutkami (dohromady)“,
vyrobili by sme iné, nepravé, falošné evanjelium, ktoré nemá moc spasiť hriešnika.

Ak by sme naopak verili alebo učili:
„Viera môže zostať sama bez ovocia a bez skutkov lásky, a aj tak nás ospravedlní a spasí“,
opäť by sme zvestovali falošné učenie, že mŕtva viera môže spasiť hriešnika.

Ospravedlnení sme len zo samotnej viery, ktorá je však živá, pôsobí skrze lásku a prináša ovocie, a takáto vytrvá až do samého konca.

Vierou nezahynula smilnica Rachab
s tými, ktorí neposlúchali vo viere, prijmúc vyzvedačov s pokojom,

V knihe Jozuovej (2:1–24) čítame poučný príbeh o Božom súde nad bezbožníkmi a o Božom spasení z milosti pre tých, ktorí Bohu veria a Boha vo viere poslúchajú. Tento príbeh je súčasťou historického rámca udalostí dejín Božej spásy. Boh vyviedol svoj ľud, izraelský národ, z Egypta. Izrael putoval po púšti 40 rokov. Bohu neposlušná generácia pomrela. Na púšti zomrel aj Boží služobník Mojžiš. Hospodin nad izraelským národom namiesto neho ustanovil Jozuu. Dva a pol kmeňa už dostalo zasľúbenú zem na východ od Jordánu, zvyšné kmene idú zaujať zasľúbenú zem, ktorú im dal Hospodin. Jozua posiela do Jericha vyzvedačov.

Tí sa ubytujú u neviestky (smilnice) Rachab. Rachab ich skryje a zatají ich pred kráľom a mužmi Jericha. Jej konanie vysvetľuje jej vyznanie (v. 9): „Viem, že vám Hospodin dal túto zem, a že váš strach padol na nás, a že zmalátneli pred vami všetci obyvatelia zeme, ani čo by sa boli rozplynuli ako voda“. Odkiaľ Rachab vedela, že Boh dal svojmu národu túto zem?

A odkiaľ vedela o Bohu? Veď národ, v ktorom žila, uctieval pohanské božstvá. Rachab počula svedectvo, ktoré sa šírilo o Izraelcoch, a o tom, ako ich Boh vyviedol z otroctva a ako im dáva víťaziť nad národmi. Toto svedectvo sa šírilo medzi národmi zeme. Počuli ho aj v Jerichu: „Lebo sme počuli o tom, že Hospodin vysušil vody Rudého mora pred vami, keď ste vyšli z Egypta, ako aj o tom, čo ste učinili dvom amorejským kráľom, ktorí boli za Jordánom, Síchonovi a Ógovi, ktorých ste zariekli na úplnú záhubu a zničili“.

Tú istú zvesť počula ako Rachab, tak aj celé Jericho. Ako reagovali na počutú zvesť obyvatelia Jericha? „Keď sme to počuli, ochablo naše srdce, ani čo by sa bolo rozlialo, ani nezostalo viacej v nikom ducha odvahy pred vami“ (v. 11). Ako reagovala na počutú zvesť Rachab? Rachab uverila v Hospodina, v jediného pravého živého Boha, Boha Abraháma, Izáka a Jakoba (v. 11): „lebo len Hospodin, váš Boh, je Bohom na nebesiach hore i na zemi dole“. V čase prichádzajúceho Božieho súdu (vyplienenie bezbožných modlárskych národov rukou Izraelcov) Rachab uverila v Božiu milosť, pretože vo viere prísahou zaviazala vyzvedačov, že učinia milosť (záchranu) s ňou a domom jej otca.

Rozhodla sa pridať sa na stranu Hospodina a jeho ľudu, očakávajúc vo viere záchranu v čase zarieknutia na úplné vyhladenie Jericha. Rachab uverila počutej zvesti, uverila v pravého Boha a uverila v Božiu milosť a spasenie. Rachab bola vierou zachránená: „Vierou nezahynula smilnica Rachab …“ (Židom 11:31). Ak Rachab bola vierou spasená, potom čo to znamená uveriť? Charakter spasiteľnej viery vysvetľuje Božie slovo: „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia“ (Židom 11:1). Čomu uverila Rachab? Zvesti o tom, ako Boh vyviedol Izraelských z Egypta, že im dal zem, a že národy v tejto zemi sú zarieknuté na záhubu.

Všimnime si, ako Boh vyviedol Izraelských z otroctva. Mohol ich vyviesť aj tak, že by obmäkčil faraónovo srdce a faraón by ich priateľsky v mieri prepustil? Áno, mohol: „Srdce kráľovo v ruke Hospodinovej ako potôčky vody: kamkoľvek chce, ta ho nakloní“ (Príslovia 21:1). Máme nejaký príklad aj takéhoto vyvedenia božieho ľudu zo zajatia? Áno, máme: Prepustenie izraelského ľudu z babylonského zajatia.

Z Egypta sa však išlo inak. „A Hospodin zatvrdil srdce faraona, kráľa Egypťanov, a honil synov Izraelových. Ale synovia Izraelovi tiahli von súc vedení vysokou rukou“ (2. Mojžišova 14:8). Prečo to Boh urobil s veľkou mocou a zázrakmi (palica-had, malomocná ruka, 10 rán, Červené more)? Na svedectvo národom (a samozrejme aj samotnému Božiemu ľudu). Aby sa oslávil, a aby národy uverili, že On je jediný pravý živý Boh. Preto aj zatvrdil srdce faraóna: „A zatvrdím srdce faraónovo a bude ich honiť, a vtedy sa oslávim na faraónovi a na všetkom jeho vojsku, a tak poznajú Egypťania, že ja som Hospodin…“ (2. Mojžišova 14:4).

Presvedčenie o veciach, ktoré sa nevidia

Rachab nevidela a nezažila tieto udalosti. Prišla k nej len zvesť. Rachab prijala túto zvesť za hodnovernú a pravdivú. Ako to môžeme vedieť? Podľa jej konania: Ukryla vyzvedačov a zaviazala ich prísahou ohľadom svojej záchrany a záchrany domu svojho otca.

Pokladali aj obyvatelia Jericha túto zvesť za hodnovernú a pravdivú? Áno, pokladali. Ako to môžeme vedieť? Podľa ich konania: Ochablo ich srdce, zmalátneli, zabarikádovali sa v Jerichu a očakávali boj. Ako Rachab, tak aj obyvatelia Jericha, mali rovnaké a správne presvedčenie o veciach, ktoré nevideli. Ich konanie, vyplývajúce z ich presvedčenia, však bolo rozdielne. Rachab sa pridala na stranu Hospodina. Obyvatelia Jericha zostali Božími nepriateľmi.

V čom bol rozdiel, ak presvedčenie o veciach, ktoré sa nevidia, mali rovnaké? Rozdiel bol v konaní, ktoré vyplýva z viery. Rachab sa spolu s presvedčením o pravde aj spoľahla na Hospodina (na jeho záchranu), aj vložila do toho svoju nádej. Obyvatelia Jericha však neverili v Božiu milosť, nespoľahli sa vierou na Božiu záchranu. Preto nás 11. kapitola listu Židom vyučuje, že Rachab vierou nezahynula, že záchrana je z viery.

Podstata nádeje

Jedným dychom nás pritom ale Božie slovo učí, že viera je vždy sprevádzaná konaním, ktoré z nej vyplýva – poslušnosťou viery. Obyvatelia Jericha „rozumovo uverili“ počutej zvesti, ale nekajali sa, nevložili svoju nádej na Hospodina, ktorý je milostivý a odpúšťa hriechy. Konali opačne ako obyvatelia Ninive, ku ktorým prišiel prorok Jonáš s posolstvom od Boha o Božom súde. Rachab uverila a konala. Obyvatelia Jericha neposlúchali vo viere, rovná sa neverili (Ján 3:36). Zachraňujúca (spasiteľná) viera má okrem presvedčenia o veciach, ktoré sa nevidia, aj zložku spoľahnutia sa na pravého Boha, ktorý odpúšťa hriechy a kriesi z mŕtvych.

Kto verí v Syna, má večný život;
ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.

Ján 3:36

Slovo „neveriť“ v Ján 3:36 sa prekladá aj ako „neposlúchať vo viere“ (nebyť vo viere poslušný). Z viery pramení poslušnosť viery a koreňom neposlušnosti je nevera („neviera“ ako opak viery). Poslušnosť viery a viera sú nerozlučné družky, sú siamske dvojčatá. Je to preto, lebo viera nie je len presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia (ktoré poznáme zo zvesti, z Božieho slova), ale aj podstatou toho, na čo sa nadejeme. Viera v zmysle presvedčenia a spoľahnutia sa, dôverovania a nadejania sa – sa vždy premietne do nášho konania.

Boli by Rachab a dom jej otca zachránení, keby Rachab povedala: Dobre, áno, verím, že je to pravda, že Boh Izraelských je pravý Boh, verím, že ich vyviedol z otroctva, verím, že Boh ide súdiť Jericho a dať túto zem Izraelským, ale nič by nekonala? Toto presvedčenie by sa nijako nepremietlo do jej konania, neukryla by vyzvedačov, nezaviazala by ich prísahou ohľadom jej záchrany? NIE! Vidíme, že viera je viac než len správne doktrinálne presvedčenie. Má zložku dôvery a nádeje, spoľahnutia sa, ktorá sa vždy premietne do konania, do skutku.

Teraz nás už neprekvapuje, keď apoštol Jakub hovorí o mŕtvej viere, o démonickej viere, a o spasení zo skutkov tak, ako hovorí (Jakub 2:17–18): „Tak aj viera, keď nemá skutkov, je mŕtva sama v sebe. Ale niekto povie: Ty máš vieru a ja mám skutky. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov, a ja ti ukážem svoju vieru zo svojich skutkov“. Vieru poznať podľa skutkov viery. Svojimi skutkami Rachab ukázala svoju vieru. Svojimi skutkami obyvatelia Jericha ukázali svoju neveru. Existuje mŕtva viera. Mŕtva viera má správne doktrinálne presvedčenie, ale chýba jej podstata a zložka nadejania sa. Chýba jej premietnutie do konania a skutkov, čo však odkrýva to, že nenastalo obrátenie a vnútorné obnovenie od Boha.

Viera spoluúčinkuje, spolupracuje so skutkami (Jakub 2:22). Jedno od druhého sa nedá oddeliť. Nedá sa oddeliť viera od poslušnosti viery. Ak chýba poslušnosť viery, chýba živá (spasiteľná) viera. Spasení (ospravedlnení) sme iba vierou. Boh nám za spravodlivosť počíta vieru samotnú bez skutku (Rimanom 4:5). Ale vieru nemožno oddeliť od skutkov viery, ktoré sú jej ovocím. Z milosti, vierou v evanjelium, získavame od Boha nielen ospravedlnenie, ale aj znovuzrodenie a nový život. Nový život, život poslušnosti viery, je dôkazom znovuzrodenia a obriezky srdca od Boha.

Na toto kladie obrovský dôraz apoštol Jakub (Jakubov 2:21–26), keď nás vyučuje (možno nám ťažko zrozumiteľnými slovami) „Či nebol Abrahám, náš otec, ospravedlnený zo skutkov donesúc obeťou svojho syna Izáka na oltár? Teda vidíš, že viera spoluúčinkovala s jeho skutkami, a že viera bola dokonaná zo skutkov. A naplnilo sa písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť, a bol nazvaný priateľom Božím. Tak teda vidíte, že sa človek ospravedlňuje zo skutkov a nie samo z viery. Tak podobne aj smilnica Rachab, či nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a súrne ich vyslala inou cestou? Lebo ako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva“.

Oboje je pravda: Rachab bola spasená vierou (Židom 11:31) a Rachab bola spasená zo skutkov (Jakub 2:25). Musíme však chápať tieto výroky tak, ako ich Božie slovo mieni. Keď Jakub hovorí o spasení zo skutkov, tak nehovorí o tom, a ani nepopiera, že nás Boh vyhlasuje za spravodlivých skrze vieru samotnú (pozri napr. list Rímskym), na základe čoho sme spasení, ale hovorí o tom, že spasiteľná viera nemôže existovať bez premeny života, bez konania, ktoré vyplýva z podstaty toho, na čo sa človek nadeje, a ktoré sa prejavuje tomu odpovedajúcimi skutkami.

Rachab: počula zvesť, uverila, správne sa rozhodla, podľa svojej viery konala a bola zachránená.

Obyvatelia Jericha: počuli tú istú zvesť, boli presvedčení, že je to pravda, nerozhodli sa správne, nekonali správne (konali ako Bohu neposlušní Boží nepriatelia) a zahynuli.

A čo my dnes?

Koľkokrát sme už počuli evanjelium? Koľkokrát nám už bola podrobne vykladaná cesta spasenia? Uverili sme? Rozhodli sme sa správne? Premietlo sa to do nášho konania? Alebo sme malátni a ochabnutého srdca, čo do vecí evanjelia a budúceho súdu, keď bude Boh súdiť živých aj mŕtvych? Som spasený vierou v Božieho Syna, Pána Ježiša Krista, alebo som ten, kto neverí a neposlúcha Syna, neuzrie života, hnev Boží zostáva na ňom a čaká ma zahynutie? Chcem aj naďalej žiť život pod Božím hnevom a čakať na večné zahynutie?

Božia záchrana a Boží súd

Rachab uverila a poslúchla (konala). Ona a domácnosť jej otca sa zhromaždili u nej doma a označili toto miesto povrázkom z dvakrát farbeného červca. Tam boli v bezpečí. Celý zvyšok Jericha bol zahladený, oni boli zachránení. Keby ale neposlúchla a neboli by sa tam zhromaždili (na určené miesto), aj oni by boli zahynuli. Noe uveril a poslúchol. Uveril Božej zvesti o súde a záchrane.

Postavil koráb a vošli do korábu. Keby ale neposlúchol, nepostavil koráb, alebo by postavil, ale on a jeho rodina by do korábu nevošli, aj oni by boli zahynuli. Izraelskí uverili a poslúchli. Natreli zárubne dverí krvou paschálneho baránka, aby nezahynuli prvorodení, keď anjel zhubca hubil všetko prvorodené v Egypte. Keby len počuli a uverili, ale neposlúchli by (nenatreli by zárubne krvou baránka), aj ich prvorodení by boli zahynuli.

Rachabin dom, Noeho koráb, dom so zárubňou potretou krvou baránka, to všetko sú miesta bezpečia a spásy – rovnako tak Kristus je „tým miestom“ záchrany od budúceho spravodlivého Božieho súdu. Kto je v Kristovi, je spasený. „Byť v Kristovi“ môžeš byť iba skrze samotnú vieru v evanjelium ukrižovaného a vzkrieseného Božieho Syna, Pána Ježiša Krista: Uver!, a budeš spasený.

A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu.
Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je,
a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom

Židom 11:6