Vierou nezahynula smilnica Rachab
s tými, ktorí neposlúchali vo viere, prijmúc vyzvedačov s pokojom,

V knihe Jozuovej (2:1–24) čítame poučný príbeh o Božom súde nad bezbožníkmi a o Božom spasení z milosti pre tých, ktorí Bohu veria a Boha vo viere poslúchajú. Tento príbeh je súčasťou historického rámca udalostí dejín Božej spásy. Boh vyviedol svoj ľud, izraelský národ, z Egypta. Izrael putoval po púšti 40 rokov. Bohu neposlušná generácia pomrela. Na púšti zomrel aj Boží služobník Mojžiš. Hospodin nad izraelským národom namiesto neho ustanovil Jozuu. Dva a pol kmeňa už dostalo zasľúbenú zem na východ od Jordánu, zvyšné kmene idú zaujať zasľúbenú zem, ktorú im dal Hospodin. Jozua posiela do Jericha vyzvedačov.

Tí sa ubytujú u neviestky (smilnice) Rachab. Rachab ich skryje a zatají ich pred kráľom a mužmi Jericha. Jej konanie vysvetľuje jej vyznanie (v. 9): „Viem, že vám Hospodin dal túto zem, a že váš strach padol na nás, a že zmalátneli pred vami všetci obyvatelia zeme, ani čo by sa boli rozplynuli ako voda“. Odkiaľ Rachab vedela, že Boh dal svojmu národu túto zem?

A odkiaľ vedela o Bohu? Veď národ, v ktorom žila, uctieval pohanské božstvá. Rachab počula svedectvo, ktoré sa šírilo o Izraelcoch, a o tom, ako ich Boh vyviedol z otroctva a ako im dáva víťaziť nad národmi. Toto svedectvo sa šírilo medzi národmi zeme. Počuli ho aj v Jerichu: „Lebo sme počuli o tom, že Hospodin vysušil vody Rudého mora pred vami, keď ste vyšli z Egypta, ako aj o tom, čo ste učinili dvom amorejským kráľom, ktorí boli za Jordánom, Síchonovi a Ógovi, ktorých ste zariekli na úplnú záhubu a zničili“.

Tú istú zvesť počula ako Rachab, tak aj celé Jericho. Ako reagovali na počutú zvesť obyvatelia Jericha? „Keď sme to počuli, ochablo naše srdce, ani čo by sa bolo rozlialo, ani nezostalo viacej v nikom ducha odvahy pred vami“ (v. 11). Ako reagovala na počutú zvesť Rachab? Rachab uverila v Hospodina, v jediného pravého živého Boha, Boha Abraháma, Izáka a Jakoba (v. 11): „lebo len Hospodin, váš Boh, je Bohom na nebesiach hore i na zemi dole“. V čase prichádzajúceho Božieho súdu (vyplienenie bezbožných modlárskych národov rukou Izraelcov) Rachab uverila v Božiu milosť, pretože vo viere prísahou zaviazala vyzvedačov, že učinia milosť (záchranu) s ňou a domom jej otca.

Rozhodla sa pridať sa na stranu Hospodina a jeho ľudu, očakávajúc vo viere záchranu v čase zarieknutia na úplné vyhladenie Jericha. Rachab uverila počutej zvesti, uverila v pravého Boha a uverila v Božiu milosť a spasenie. Rachab bola vierou zachránená: „Vierou nezahynula smilnica Rachab …“ (Židom 11:31). Ak Rachab bola vierou spasená, potom čo to znamená uveriť? Charakter spasiteľnej viery vysvetľuje Božie slovo: „A viera je podstatou toho, na čo sa človek nadeje, presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia“ (Židom 11:1). Čomu uverila Rachab? Zvesti o tom, ako Boh vyviedol Izraelských z Egypta, že im dal zem, a že národy v tejto zemi sú zarieknuté na záhubu.

Všimnime si, ako Boh vyviedol Izraelských z otroctva. Mohol ich vyviesť aj tak, že by obmäkčil faraónovo srdce a faraón by ich priateľsky v mieri prepustil? Áno, mohol: „Srdce kráľovo v ruke Hospodinovej ako potôčky vody: kamkoľvek chce, ta ho nakloní“ (Príslovia 21:1). Máme nejaký príklad aj takéhoto vyvedenia božieho ľudu zo zajatia? Áno, máme: Prepustenie izraelského ľudu z babylonského zajatia.

Z Egypta sa však išlo inak. „A Hospodin zatvrdil srdce faraona, kráľa Egypťanov, a honil synov Izraelových. Ale synovia Izraelovi tiahli von súc vedení vysokou rukou“ (2. Mojžišova 14:8). Prečo to Boh urobil s veľkou mocou a zázrakmi (palica-had, malomocná ruka, 10 rán, Červené more)? Na svedectvo národom (a samozrejme aj samotnému Božiemu ľudu). Aby sa oslávil, a aby národy uverili, že On je jediný pravý živý Boh. Preto aj zatvrdil srdce faraóna: „A zatvrdím srdce faraónovo a bude ich honiť, a vtedy sa oslávim na faraónovi a na všetkom jeho vojsku, a tak poznajú Egypťania, že ja som Hospodin…“ (2. Mojžišova 14:4).

Presvedčenie o veciach, ktoré sa nevidia

Rachab nevidela a nezažila tieto udalosti. Prišla k nej len zvesť. Rachab prijala túto zvesť za hodnovernú a pravdivú. Ako to môžeme vedieť? Podľa jej konania: Ukryla vyzvedačov a zaviazala ich prísahou ohľadom svojej záchrany a záchrany domu svojho otca.

Pokladali aj obyvatelia Jericha túto zvesť za hodnovernú a pravdivú? Áno, pokladali. Ako to môžeme vedieť? Podľa ich konania: Ochablo ich srdce, zmalátneli, zabarikádovali sa v Jerichu a očakávali boj. Ako Rachab, tak aj obyvatelia Jericha, mali rovnaké a správne presvedčenie o veciach, ktoré nevideli. Ich konanie, vyplývajúce z ich presvedčenia, však bolo rozdielne. Rachab sa pridala na stranu Hospodina. Obyvatelia Jericha zostali Božími nepriateľmi.

V čom bol rozdiel, ak presvedčenie o veciach, ktoré sa nevidia, mali rovnaké? Rozdiel bol v konaní, ktoré vyplýva z viery. Rachab sa spolu s presvedčením o pravde aj spoľahla na Hospodina (na jeho záchranu), aj vložila do toho svoju nádej. Obyvatelia Jericha však neverili v Božiu milosť, nespoľahli sa vierou na Božiu záchranu. Preto nás 11. kapitola listu Židom vyučuje, že Rachab vierou nezahynula, že záchrana je z viery.

Podstata nádeje

Jedným dychom nás pritom ale Božie slovo učí, že viera je vždy sprevádzaná konaním, ktoré z nej vyplýva – poslušnosťou viery. Obyvatelia Jericha „rozumovo uverili“ počutej zvesti, ale nekajali sa, nevložili svoju nádej na Hospodina, ktorý je milostivý a odpúšťa hriechy. Konali opačne ako obyvatelia Ninive, ku ktorým prišiel prorok Jonáš s posolstvom od Boha o Božom súde. Rachab uverila a konala. Obyvatelia Jericha neposlúchali vo viere, rovná sa neverili (Ján 3:36). Zachraňujúca (spasiteľná) viera má okrem presvedčenia o veciach, ktoré sa nevidia, aj zložku spoľahnutia sa na pravého Boha, ktorý odpúšťa hriechy a kriesi z mŕtvych.

Kto verí v Syna, má večný život;
ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.

Ján 3:36

Slovo „neveriť“ v Ján 3:36 sa prekladá aj ako „neposlúchať vo viere“ (nebyť vo viere poslušný). Z viery pramení poslušnosť viery a koreňom neposlušnosti je nevera („neviera“ ako opak viery). Poslušnosť viery a viera sú nerozlučné družky, sú siamske dvojčatá. Je to preto, lebo viera nie je len presvedčením o veciach, ktoré sa nevidia (ktoré poznáme zo zvesti, z Božieho slova), ale aj podstatou toho, na čo sa nadejeme. Viera v zmysle presvedčenia a spoľahnutia sa, dôverovania a nadejania sa – sa vždy premietne do nášho konania.

Boli by Rachab a dom jej otca zachránení, keby Rachab povedala: Dobre, áno, verím, že je to pravda, že Boh Izraelských je pravý Boh, verím, že ich vyviedol z otroctva, verím, že Boh ide súdiť Jericho a dať túto zem Izraelským, ale nič by nekonala? Toto presvedčenie by sa nijako nepremietlo do jej konania, neukryla by vyzvedačov, nezaviazala by ich prísahou ohľadom jej záchrany? NIE! Vidíme, že viera je viac než len správne doktrinálne presvedčenie. Má zložku dôvery a nádeje, spoľahnutia sa, ktorá sa vždy premietne do konania, do skutku.

Teraz nás už neprekvapuje, keď apoštol Jakub hovorí o mŕtvej viere, o démonickej viere, a o spasení zo skutkov tak, ako hovorí (Jakub 2:17–18): „Tak aj viera, keď nemá skutkov, je mŕtva sama v sebe. Ale niekto povie: Ty máš vieru a ja mám skutky. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov, a ja ti ukážem svoju vieru zo svojich skutkov“. Vieru poznať podľa skutkov viery. Svojimi skutkami Rachab ukázala svoju vieru. Svojimi skutkami obyvatelia Jericha ukázali svoju neveru. Existuje mŕtva viera. Mŕtva viera má správne doktrinálne presvedčenie, ale chýba jej podstata a zložka nadejania sa. Chýba jej premietnutie do konania a skutkov, čo však odkrýva to, že nenastalo obrátenie a vnútorné obnovenie od Boha.

Viera spoluúčinkuje, spolupracuje so skutkami (Jakub 2:22). Jedno od druhého sa nedá oddeliť. Nedá sa oddeliť viera od poslušnosti viery. Ak chýba poslušnosť viery, chýba živá (spasiteľná) viera. Spasení (ospravedlnení) sme iba vierou. Boh nám za spravodlivosť počíta vieru samotnú bez skutku (Rimanom 4:5). Ale vieru nemožno oddeliť od skutkov viery, ktoré sú jej ovocím. Z milosti, vierou v evanjelium, získavame od Boha nielen ospravedlnenie, ale aj znovuzrodenie a nový život. Nový život, život poslušnosti viery, je dôkazom znovuzrodenia a obriezky srdca od Boha.

Na toto kladie obrovský dôraz apoštol Jakub (Jakubov 2:21–26), keď nás vyučuje (možno nám ťažko zrozumiteľnými slovami) „Či nebol Abrahám, náš otec, ospravedlnený zo skutkov donesúc obeťou svojho syna Izáka na oltár? Teda vidíš, že viera spoluúčinkovala s jeho skutkami, a že viera bola dokonaná zo skutkov. A naplnilo sa písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť, a bol nazvaný priateľom Božím. Tak teda vidíte, že sa človek ospravedlňuje zo skutkov a nie samo z viery. Tak podobne aj smilnica Rachab, či nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a súrne ich vyslala inou cestou? Lebo ako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva“.

Oboje je pravda: Rachab bola spasená vierou (Židom 11:31) a Rachab bola spasená zo skutkov (Jakub 2:25). Musíme však chápať tieto výroky tak, ako ich Božie slovo mieni. Keď Jakub hovorí o spasení zo skutkov, tak nehovorí o tom, a ani nepopiera, že nás Boh vyhlasuje za spravodlivých skrze vieru samotnú (pozri napr. list Rímskym), na základe čoho sme spasení, ale hovorí o tom, že spasiteľná viera nemôže existovať bez premeny života, bez konania, ktoré vyplýva z podstaty toho, na čo sa človek nadeje, a ktoré sa prejavuje tomu odpovedajúcimi skutkami.

Rachab: počula zvesť, uverila, správne sa rozhodla, podľa svojej viery konala a bola zachránená.

Obyvatelia Jericha: počuli tú istú zvesť, boli presvedčení, že je to pravda, nerozhodli sa správne, nekonali správne (konali ako Bohu neposlušní Boží nepriatelia) a zahynuli.

A čo my dnes?

Koľkokrát sme už počuli evanjelium? Koľkokrát nám už bola podrobne vykladaná cesta spasenia? Uverili sme? Rozhodli sme sa správne? Premietlo sa to do nášho konania? Alebo sme malátni a ochabnutého srdca, čo do vecí evanjelia a budúceho súdu, keď bude Boh súdiť živých aj mŕtvych? Som spasený vierou v Božieho Syna, Pána Ježiša Krista, alebo som ten, kto neverí a neposlúcha Syna, neuzrie života, hnev Boží zostáva na ňom a čaká ma zahynutie? Chcem aj naďalej žiť život pod Božím hnevom a čakať na večné zahynutie?

Božia záchrana a Boží súd

Rachab uverila a poslúchla (konala). Ona a domácnosť jej otca sa zhromaždili u nej doma a označili toto miesto povrázkom z dvakrát farbeného červca. Tam boli v bezpečí. Celý zvyšok Jericha bol zahladený, oni boli zachránení. Keby ale neposlúchla a neboli by sa tam zhromaždili (na určené miesto), aj oni by boli zahynuli. Noe uveril a poslúchol. Uveril Božej zvesti o súde a záchrane.

Postavil koráb a vošli do korábu. Keby ale neposlúchol, nepostavil koráb, alebo by postavil, ale on a jeho rodina by do korábu nevošli, aj oni by boli zahynuli. Izraelskí uverili a poslúchli. Natreli zárubne dverí krvou paschálneho baránka, aby nezahynuli prvorodení, keď anjel zhubca hubil všetko prvorodené v Egypte. Keby len počuli a uverili, ale neposlúchli by (nenatreli by zárubne krvou baránka), aj ich prvorodení by boli zahynuli.

Rachabin dom, Noeho koráb, dom so zárubňou potretou krvou baránka, to všetko sú miesta bezpečia a spásy – rovnako tak Kristus je „tým miestom“ záchrany od budúceho spravodlivého Božieho súdu. Kto je v Kristovi, je spasený. „Byť v Kristovi“ môžeš byť iba skrze samotnú vieru v evanjelium ukrižovaného a vzkrieseného Božieho Syna, Pána Ježiša Krista: Uver!, a budeš spasený.

A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu.
Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je,
a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom

Židom 11:6

Úvod

Je životne dôležité správne rozumieť tomu, čo je to viera, pretože spasenie (odpustenie, ospravedlnenie, vykúpenie, nové narodenie) a dar večného života je z viery samotnej. Obzvlášť dôležité je porozumieť, ako Písmo pracuje s pojmom „uveriť“. Nemôžeme si nevšimnúť, že nie každé uverenie v Božom slove má za výsledok spásu. Písmo pozná aj také uverenie, ktorého výsledkom nie je spasenie z viery. Len uverenie, ktorého výsledkom je spasiteľná viera, prináša človeku spásu. Akokoľvek čudným sa to môže javiť, existuje aj uverenie, ktorého výsledkom nie je spasiteľná viera. Na príklady takéhoto uverenia a životné situácie ľudí, ktorých sa to týka, sa pozrieme podrobnejšie.

Uverenie

Jadrom evanjelia spasenia z milosti je skutočnosť, že spása je z viery samotnej. O tejto skutočnosti sme písali už veľa, podrobne a do hĺbky. Božie slovo sa o spasení z viery často vyjadruje cez uverenie v evanjelium: „Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený“ (Marek 16:16). Aj Ján Krstiteľ vydal svedectvo, aby ľudia činili pokánie a uverili v Pána Ježiša ako Spasiteľa: „Ten (Ján Krstiteľ) prišiel na svedectvo, aby svedčil o tom svetle, aby všetci uverili skrze neho“ (Ján 1:7).

Pán Ježiš, vtelený Boží Syn, počas svojej služby tu na zemi vydával o sebe svedectvo ako slovom, tak aj skutkom, že On je ten Kristus (Mesiáš, pomazaný), skrze ktorého je spása a večný život. Vyučoval a činil divy a zázraky. Mnohí uverili v neho pre jeho slovo a pre zázračné skutky, ktoré konal. Keď sa Pán Ježiš modlil k svojmu Otcovi (Ján 17. kapitola), tak tých, ktorí ho prijali, opisuje ako tých, ktorí uverili: „… lebo slová, ktoré si mi dal, dal som im, a oni prijali a poznali v pravde, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal“ (Ján 17:8).

V tejto modlitbe sa Pán Ježiš prihovára za učeníkov, ktorí v neho uverili. Prihovára sa, aby ich Boh Otec posvätil v pravde a zachoval. A neprihovára sa len za nich, ale aj za tých, ktorí majú uveriť v budúcnosti skrze slovo svedectva uverivších učeníkov: „Ale neprosím len za týchto, ale aj za tých, ktorí majú skrze ich slovo uveriť vo mňa“ (Ján 17:20). To znamená, že aj po tom, ako skončí zemská služba Pána Ježiša v tele, spasenie bude skrze uverenie v zvestované slovo evanjelia, uverenie v ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista.

Už aj počas zemskej služby Pána Ježiša bolo zrejmé, že pre spásu nestačí uverenie v zmysle intelektuálneho (rozumového) presvedčenia o pravde. Pán Ježiš vyzýval uverivších, aby ho nasledovali. Išlo teda o uverenie, ktoré viedlo k zásadnej premene života. Takej premene, po ktorej človek už nežije sám sebe, ale žije a slúži Bohu. Zo 17. kapitoly Jána, čiže z modlitby Pána Ježiša, je zrejmé, že pre spásu nestačí uverenie, ktoré je len dočasné. Pán Ježiš sa modlí za uverivších, aby ich Otec zachoval posvätených v pravde. To znamená, že pre spásu je potrebné také uverenie, ktoré vedie k viere v pravdu evanjelia, ktorá to viera vytrvá až do samého konca.

Po ukrižovaní a vzkriesení Pána Ježiša vydávali učeníci svedectvo o ňom a mnohí uverili: „Ale mnohí z tých, ktorí počuli slovo, uverili, a narástol počet mužov tak asi na päťtisíc“ (Skutky 4:4). Celá kniha Skutkov je plná výpovedí o tých, „ktorí uverili“.

To, čo v týchto veršoch o „uverení“ je len skryté, nie rozvinuté naplno, je, že na spasenie nie je dostatočné akékoľvek uverenie. Uverenie, ktoré je len dočasné, ktoré nesplodí živú vieru, ktorá Boha miluje, poslúcha a vytrvá za každých okolností až do konca, spásu priniesť nemôže. Toto nie je zjavné z veršov, ktoré hovoria o uverení. Je to zjavné až z kontextu novozákonného Písma, z plnšieho porozumenia a vyučovania o vlastnostiach a charaktere spasiteľnej viery.

Písmo sa aj o ospravedlnení vyjadruje spôsobom, že je skrze uverenie: „Lebo veď čo hovorí Písmo? A Abrahám uveril Bohu, a bolo mu to počítané za spravodlivosť“ (Rímskym 4:3, pozri aj Galatským 2:16 a 3:6). Aj na iných miestach Božie slovo hovorí, že Abrahám dostal zasľúbenia preto, lebo „uveril“ Bohu (Rímskym 4:17-18). Avšak opäť zo širšieho kontextu aj starozákonných písem je zrejmé, že k ospravedlneniu nevedie jednorazové dočasné uverenie, ale živá viera, ktorá zotrváva a premáha ťažkosti a problémy časného života, ktorá Boha miluje a poslúcha. Vidíme to aj v prípade Abraháma.

Aby to bolo zjavné, Boh podrobil Abraháma skúške. Žiadal od neho, aby obetoval svojho syna, toho podľa zasľúbenia. Abrahám bol poslušný a šiel túto Božiu požiadavku splniť. Keď bola Abrahámova poslušnosť dokázaná, Boh ho zastavil a namiesto Izáka bol obetovaný baránok. A práve vďaka skutkom preukázanej a potvrdenej poslušnosti Abrahámovej viery vyhlásil Boh o Abrahámovi, že je verný a má bázeň pred Bohom (1. Mojžišova 22:12 v kontexte celej kapitoly).

Boh však vidí do srdca človeka, poznal charakter „uverenia“ Abraháma už na počiatku, keď mu započítal uverenie za spravodlivosť (1. Mojžišova 15:6). Už vtedy Boh vedel, že ide o uverenie, výsledkom ktorého bude Abrahámova vernosť a poslušnosť. Svetu a ľuďom bol však charakter Abrahámovej viery (jeho uverenie Bohu) zjavný až cez Abrahámove skutky, cez Abrahámov život.

Práve preto Boh povedal (dokonca prisahal), pri preukázaní a potvrdení Abrahámovej poslušnosti viery, že mu vyplní zasľúbenia, ktoré mu dal už skôr: „Vtedy zavolal anjel Hospodinov na Abraháma po druhé z neba a riekol: Na seba samého som prisahal, hovorí Hospodin, lebo preto, že si učinil túto vec a neodoprel si mi ani svojho syna, toho svojho jediného, požehnám, áno požehnám ťa a rozmnožiť rozmnožím tvoje semeno tak, že ho bude ako hviezd na nebi čo do počtu a ako piesku, ktorý je na brehu mora, a tvoje semeno zdedí bránu svojich nepriateľov, a v tvojom semene budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol na môj hlas“ (1. Mojžišova 22:15–18).

Písmo aj o spáse hovorí priamo, že je na základe uverenia: „Lebo keď vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (Rímskym 10:9). Vo svetle toho, čo sme povedali vyššie o Abrahámovi a o modlitbe Pána Ježiša, by sme už mali rozumieť, že nejde o uverenie len v zmysle intelektuálneho presvedčenia či dočasného postoja, ale o uverenie, ktoré vierou mení človeka tak, že ho obracia k Bohu.

Spasiteľné uverenie je pevne spojené s poslušnosťou viery, poslúchaním Boha

Písmo prepája uverenie s poslušnosťou (Rímskym 10:16): „Ale nie všetci poslúchli evanjelium. Lebo Izaiáš hovorí: Pane, kto uveril našej zvesti?“ Vzťah viery (či uverenia) a poslušnosti plynúcej zo spasiteľnej viery je zrejmý aj z učenia samotného Pána: „Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom“ (Ján 3:36).

Uverenie, ktoré nevedie k viere, ktorá vytrvá až do konca, nazýva Písmo „uverením nadarmo“ (1. Korintským 15:2). Uverenie nadarmo neprinesie človeku spásu. To, že spasiteľná viera je vierou živou, ktorá prináša ovocie, a je vierou, ktorá zotrvá až do konca, je zrejmé najmä z podobenstva o rozsievačovi. Tu je vysvetlený vzťah uverenia počutému slovu evanjelia k charakteru viery a k premenenému životu na príklade štyroch druhov pôdy (pozri aj sériu článkov o bezpečnosti spasenia v rubrike (kategórii) „Bezpečnosť spasenia“).

Podobne ako o ospravedlnení, aj o zapečatení Duchom platí, že je z uverenia: „… v ktorom aj vy počujúc slovo pravdy, evanjelium svojho spasenia, v ktorom aj, uveriac, zapečatení ste Svätým Duchom zasľúbenia“ (Efezským 1:13). Opäť platí, že nejde o akékoľvek uverenie, ale o uverenie, ktoré plodí trvácnu živú (spasiteľnú) vieru. Podobne to platí aj o vojdení do odpočinku skrze uverenie (Židom 4:3).

Uverili, ale v konečnom dôsledku neverili

Žalm 106 reflektuje nad tým, aký bol Boží ľud, ktorý Hospodin (Jahve) vyviedol mocou a zázrakmi z otroctva v Egypte. Uverili v neho pre tie veľké moci, divy a zázraky. V svojho Boha uverili pre skúsenosť, že prešli suchou nohou cez Červené more, a keď sa o to isté pokúsilo egyptské vojsko, more sa zavrelo a Egypťania zahynuli. Ale aké to bolo uverenie? Božie slovo dáva izraelskému národu takéto svedectvo: „Hrešili sme aj so svojimi otcami; prevrátene sme robili; páchali sme bezbožnosť. Naši otcovia v Egypte neporozumeli tvojim divom a nezmúdreli z nich; nepamätali na tvoju mnohú milosť, ale sa protivili pri mori, v Červenom mori“ (Žalm 106:6-7). Bolo to uverenie dočasné a povrchné, ktoré nemôže spasiť.

Napriek tomu bol Boh k nim ľútostivý, nie pre nich samých, ale pre svoje meno ich opäť zachránil: „Avšak ich zachránil pre svoje meno, aby dal znať svoju hrdinskú silu. Okríkol Červené more, a vyschlo, a previedol ich morskými hlbinami ako púšťou. A zachránil ich z ruky toho, ktorý ich nenávidel, a vyprostil ich z ruky nepriateľa. A tak pokryli vody ich protivníkov; nezostal z nich ani jeden“ (106:8-11). A tu je to kľúčové miesto pre porozumenie uverenia, ktorá je nadarmo.

Písmo hovorí, že Izraelskí po skúsenosti s Červeným morom „uverili“: „A hoci aj uverili jeho slovám a spievali jeho chválu…“ (Žalmy 106:12). Aké to bolo uverenie? Čo bolo výsledkom tohto uverenia? Aká premena srdca? Aký život? Výsledkom bola nevera, neposlušnosť, reptanie: „… rýchle zabudli jeho skutky a nečakali na jeho radu“ (Žalmy 106:13). Ich následný život charakterizovala zlá žiadosť (106:14-15), závisť (106:16-18), modloslužba (106:19-20), odpadnutie od Boha: „Zabudli na silného Boha, svojho spasiteľa, ktorý činil veľké veci v Egypte, divy v zemi Chámovej, strašné veci neslýchané pri Červenom mori“ (106:21-22).

Výsledkom toho bolo, že Boh sa rozhodol zahladiť ich na večnú záhubu. Avšak kvôli prostredníkovi Mojžišovi sa nad nimi opäť zľutoval: „Preto povedal, že ich zahladí, čo by aj bol urobil, keby nebol Mojžiš, jeho vyvolený, stal do trhliny pred neho, aby odvrátil jeho rozpálený hnev, aby nezahubil“ (106:23). Poučili sa z tejto skúsenosti? Učinili pokánie a nápravu? Vrátili sa k Bohu? Nie! Neverili Božiemu plánu, neverili Božiemu zasľúbeniu o zasľúbenej vlasti: „Potom zase opovrhli želanou zemou; neverili jeho slovu“ (106:24). Reptali a boli Bohu neposlušní (verš 25). Ich srdce zostalo v Egypte, v zemi ich útlaku a otroctva. A kvôli čomu? Kvôli čiastočnému a dočasnému hriešnemu zemskému pôžitku.

Miera ich nevery, neposlušnosti a hriechu dosiahla takú úroveň, že Boh sa rozhodol nadobro (definitívne) ich zahladiť na záhubu: „Vtedy pozdvihol svoju ruku na nich, aby učinil to, žeby popadali na púšti“ (Žalmy 106:26). Na túto udalosť a skutočnosť sa odkazuje aj Božie slovo v spisoch Novej zmluvy: „… preto som zanevrel na to pokolenie a riekol som: Vždycky blúdia srdcom. A oni nepoznali mojich ciest, takže som prisahal vo svojom hneve: Nevojdú do môjho odpočinku!“ (Židom 3:10-11). Napriek tomu, že pri Červenom mori „uverili“ a spievali Bohu pieseň (chválili ho piesňou), nevošli do Božieho odpočinku, čo znamená, že neboli spasení. Bolo to preto, že „nepoznali Božie cesty“, čo znamená, že Bohu neverili.

Máme tu príklad množstva ľudí, ktorým sa Boh dával poznať, viedol ich, oni mu v istom momente dočasne uverili, ale svojím životom preukázali, že mu v skutočnosti nikdy neverili. Ich uverenie pri Červenom mori neviedlo k spasiteľnej viere a zmene života. Ich uverenie im neprinieslo spásu. Celý čas v nich bolo zlé a neverné srdce, ktoré odstupuje od živého Boha (Židom 3:12).

Celý čas boli zatvrdení zvodom hriechu (Židom 3:13). Ich uverenie pri Červenom mori nesplodilo vernosť, ktorá by bola vydržala až do konca (Židom 3:14). Ich uverenie pri Červenom mori neznamená spasiteľné uverenie, neviedlo k spasiteľnej viere (Židom 3:17-19). V konečnom dôsledku aj im bolo zvestované evanjelium, avšak na ich strane sa evanjelium nestretlo s vierou: „Lebo aj nám sa zvestovalo evanjelium ako aj tamtým. Ale tamtým neosožilo slovo zvesti, pretože sa nezmiešalo s vierou tých, ktorí počuli“ (Židom 4:2).

Ešte o udalostiach pri Červenom mori

Boh vyviedol svoj ľud z otroctva v Egypte veľkými mocami, divmi a zázrakmi. Izraelskí boli svedkami takých divov a zázrakov ako žiaden národ na zemi. Osobne mohli zažiť, že Boh je živý a je s nimi. Božia prítomnosť bola uprostred nich (oblakový a ohnivý stĺp). Boh im aj oznámil, že ich vyviedol z Egypta, aby boli slobodným národom, aby boli oddeleným Božím ľudom, ktorý slúži svojmu Bohu. Potom Boh dal (znovu zatvrdil faraónovi srdce), aby kráľ so svojím vojskom prenasledoval ľud. Izraelských dostihli Egypťania pri Červenom mori. Toto bol čas, keď mal izraelský ľud preukázať vieru v svojho Boha. Ako sa zachovali?

„A keď sa priblížil faraón, pozdvihli synovia Izraelovi svoje oči, a hľa, Egypťania sa rušia za nimi, a báli sa veľmi, a kričali synovia Izraelovi k Hospodinovi. A povedali Mojžišovi: Či preto, že nebolo dosť hrobov v Egypte, vzal si nás preč, aby sme pomreli na púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta!? Či nie je toto to, čo sme ti hovorili v Egypte vraviac: Nechaj nás, nech slúžime Egypťanom; lebo lepšie by nám bolo bývalo slúžiť Egypťanom, než aby sme pomreli na púšti“ (2. Mojžišova 14:10-12). Toto nie je prejav viery.

Naopak, je to prejav hrubej nevery. Naozaj si ľud myslel, že Boh ich zázrakmi a mocami vyviedol z Egypta na to, aby zahynuli na púšti rukou Egypťanov? Viera sa aj v čase prenasledovania prejaví ako viera v Boží plán, v Božie zámery, v Božie sľuby. Pre vieru je charakteristická dôvera v Pána aj v čase nebezpečenstva, nepriazne, ohrozenia života. Ľud (stále hovoríme o väčšine z nich, nie o všetkých jednotlivcoch) preukázal, že ani po všetkom tom, čo Boh pre nich vykonal v Egypte, Bohu neveria, nemajú vieru.

Mojžiš, ako Boží prostredník, im dodával vieru a povzbudenie: „A Mojžiš povedal ľudu: Nebojte sa! Stojte a vidzte spasenie Hospodinovo, ktoré vám učiní dnes, lebo Egypťanov, ktorých vidíte dnes, neuvidíte nikdy viacej až na veky. Hospodin bude bojovať za vás, a vy budete mlčať“ (14:13-14). Následne sa udiali udalosti, ktoré zhrňme tým, že Hospodin nadprirodzene previedol svoj ľud cez Červené more a Egypťanov v mori zahubil: „Toho dňa zachránil Hospodin Izraela vyslobodiac ho z ruky Egypťanov. A Izrael videl Egypťanov mŕtvych na brehu mora“ (14:30). Aká bola reakcia Izraelských na túto veľkú zázračnú záchranu?

Takáto: „A keď videl Izrael tú veľkú ruku mocnú, to, čo učinil Hospodin na Egypťanoch, bál sa ľud Hospodina a verili Hospodinovi i Mojžišovi, jeho služobníkovi“ (14:31). Dokonca spievali Bohu pieseň, v ktorej vyznávali: „Mojou silou a mojou piesňou je Hospodin, a stal sa mi spasením“ (15:2) a aj: „… vo svojej milosti viedol si ľud, ktorý si vykúpil. Pozvoľne ho vedieš vo svojej sile k príbytku svojej svätosti“ (15:13). To znie dobre. Presne takúto reakciu by sme od Božieho ľudu očakávali. To znie ako odpoveď viery. Je napísané, že „ľud sa bál Hospodina a verili Hospodinovi aj Mojžišovi“.

Problém je len v tom, že v tomto predsavzatí viery nevydržali dlho, nevytrvali. Túto vieru opustili. Potvrdilo sa to rýchle ich následným konaním, ich skutkami aj slovami. Už o tri dni neskôr, ako šli púšťou a nemali čo piť, keď prišli k horkým vodám Mary, ľud zase reptal. A takto to išlo s nimi stále a dookola.

Toto ich „verenie Hospodinovi“ je taký druh viery, ktorý Božie slovo opisuje v podobenstve o rozsievačovi v súvislosti s druhou pôdou: „… ktorí, keď počujú slovo, hneď ho s radosťou berú, lež nemajú v sebe koreňa, ale sú dočasní; a potom, keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď sa horšia“ (Marek 4:16), pozri aj: „A tí na skale sú takí, ktorí, keď počujú, prijímajú slovo s radosťou, ale tí nemajú koreňa, ktorí veria do času a v čas pokušenia odpadajú“ (Lukáš 8:13).

Obrazne povedané, uverenie tých, ktorí sú druhou pôdou, je „viera, ktorá vyschla“, či „dočasná viera“. Sú to takí, ktorí veria do času a potom definitívne odpadnú. Podobne sú na tom tí, ktorí sú treťou pôdou. Tí majú „vieru, ktorá bola udusená“. V oboch prípadoch ide o uverenie, ktoré splodí len povrchnú, dočasnú vieru, ktorá nemôže spasiť.

Na naše poučenie – výstražný príklad

To, že sa tým pobitým na púšti zvestovalo evanjelium (Židom 4:2), je vysvetlené v 1. liste Korintským: „Lebo nechcem, aby ste nevedeli, bratia, že všetci naši otcovia boli pod oblakom a všetci prešli cez more a všetci boli pokrstení v Mojžiša v oblaku a v mori a všetci jedli ten istý duchovný pokrm a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá išla za nimi, a tou skalou bol Kristus“ (10:1-4). Nič z toho im (väčšine z nich) však neosožilo, pretože sa to na ich strane (u väčšiny z nich) nestretlo s vierou: „Ale vo väčšine z nich sa nezaľúbilo Bohu, lebo boli pobití a rozmetaní na púšti“ (1. Korintským 10:5).

Božie slovo nám však tieto dejinné udalosti dnes predkladá ako výstražný príklad:

„A to všetko sa nám stalo výstražným príkladom nato, aby sme neboli žiadostiví zlého,
ako aj oni žiadali. Ani nebuďte modlármi ako niektorí z nich, ako je napísané:
Posadil sa ľud jesť a piť, a vstali, aby sa hrali. Ani nesmilnime, ako niektorí z nich smilnili,
a padlo ich v jeden deň dvadsaťtritisíc. Ani nepokúšajme Krista, ako tiež niektorí z nich pokúšali
a pohynuli od hadov. Ani nerepcite, ako niektorí z nich reptali a zhynuli od zhubcu“
(1. Korintským 10:6-10).

Prečo je to napísané pre nás ako výstražný príklad?

Pretože jedno uverenie raz v živote a verbálne vyznanie ku spáse nestačí.

To uverenie musí byť hlboké a skutočné, také, ktoré splodí trvácnu vieru a nový život v posvätení a spravodlivosti. Boh tieto dejinné udalosti používa na to, aby boli prostriedkom nášho zachovania, aby sme vytrvali vo viere až do samého konca:

„A toto všetko sa dialo tamtým predobrazne,
a je napísané na naše napomenutie, ku ktorým došli konce vekov“

1. Korintským 10:11

Záver

Nie každé uverenie vedie k ospravedlneniu, zapečateniu Duchom a k spáse. Existuje aj uverenie, ktoré je nadarmo, výsledkom ktorého je večné zahynutie preč od tvári Pánovej. Len uverenie, ktoré splodí vieru, ktorá je živá, ktorá miluje a poslúcha Boha, ktorá donáša ovocie spravodlivosti a posvätenia, ktorá vytrvá až do konca, je spasiteľným uverením. Nie je to tak, že tí, ktorí uverili nadarmo, boli pri uverení spasení a neskôr spásu stratili. Ich uverenie bolo plytké, povrchné, „daromné“. Neprinieslo dočasnú spásu. Dočasná spása v zmysle „dočasného vlastnenia večného života“ neexistuje. Neexistuje ani dočasné ospravedlnenie.

Neexistuje ani dočasné zapečatenie Duchom, dočasné nové stvorenie (v zmysle znovuzrodenia a dočasného nového človeka). Existuje len dočasná viera! Tí pobití na púšti spasení nikdy neboli. Ochutnali len záchranu od Egypťanov v rámci časného života. Aj keď dočasne uverili, celý čas im zostalo neobrezané tvrdé neposlušné srdce, čo sa potvrdilo ich rozhodnutiami, ich skutkami, ich nepremeneným starým telesným hriešnym životom, čiže ich prirodzenosťou starého človeka.

„Bojme sa teda, aby snáď nejako, keď sa ešte ponecháva zasľúbenie vojsť do jeho odpočinku,
nezdal sa niekto z vás, že zaostal“

Židom 4:1

Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom,
ktorá nás vyučuje, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí
a aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete
očakávajúc blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a
nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý dal sám seba za nás,
aby si nás vykúpil od každej neprávosti a
očistil sebe ľud zvláštny, horlivý dobrých skutkov

Úžasné na tom, čo nám Božie slovo v tejto pasáži oznamuje, je to, že táto milosť je ponúknutá všetkým ľuďom, a ňou môžu byť všetci ľudia spasení. Milosť Božia nás vedie k tomu, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete. Milosť Božia nás vedie k tomu, aby sme očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista.

Milosť Božia spočíva v tom, že náš Spasiteľ Ježiš Kristus dal sám seba za nás, aby si nás vykúpil od každej neprávosti a očistil sebe ľud zvláštny, horlivý dobrých skutkov. Do tejto milosti vstupuje človek vierou. Výsledkom tejto milosti je to, že Boh má svoj ľud, ktorý je očistený a vykúpený zo svojich hriechov a neprávostí, Tento ľud je zvláštny, pretože je Bohu verný, poslušný a je horlivý dobrých skutkov.

Táto milosť vstúpila do nášho života vtedy, keď sme v Krista uverili. Z milosti, skrze vieru v Ježiša Krista sme ospravedlnení, zmierení a máme večný život. Už nie je priepasť medzi nami a Bohom a môžeme žiť nový život ako nové stvorenie a v nádeji, že raz príde ten okamžik, keď ho budeme vidieť tvárou v tvár a byť tam, kde aj on je.

Božia milosť je spasiteľná všetkým ľudom. Je dostatočne veľká na to, aby každý jeden človek mohol byť spasený. Je tu ponuka milosti, ponuka spasenia a je to pre každého jedného na tejto zemi. Táto ponuka milosti je úplne zadarmo – je to dar, že väčšieho od neho niet. Nepotrebujeme nič vykonať, nepotrebujeme mať zásluhy, nemôžeme si milosť Božiu ničím zaslúžiť – lebo je to dar:

„Ale keď sa zjavila dobrota a ľudomilnosť nášho Spasiteľa Boha,
nie zo skutkov spravodlivosti, ktoré by sme asi my boli činili,
ale podľa svojho milosrdenstva nás spasil kúpeľom opätovného splodenia
a obnovením Svätého Ducha, ktorého vylial na nás bohate skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa,
aby sme súc ospravedlnení jeho milosťou boli dedičmi podľa nádeje večného života“

Títovi 3:4-7

My sami si nedokážeme spasenie získať či zaslúžiť. Akokoľvek by sme sa snažili, stále nám podľa Božieho metra, podľa zákona nariadení a prikázaní, bude niečo chýbať (pozri Marek 10:21). Stále budeme nejaký kus pod latkou a nedokážeme naplniť zákon a svojou silou dosiahnuť odplatu, ktorá plynie z dodržania zákona. Dostáva sa nám však milosti bez našich zásluh, bez skutkov, vierou skrze Ježiša Krista.

Ponuka milosti je dar a je pre každého. Ale sú a budú mnohí, ktorí ju odmietnu. Buď nebudú veriť, že Boh existuje, alebo nebudú veriť, že sami sa nemôžu zachrániť. Ľudia sami seba vidia vo svojich vlastných očiach ako dobrých a spravodlivých. Sú presvedčení, že ich dobré skutky sú hojnejšie ako tie zlé, a že prevážia na Božích vážkach spravodlivosti ich hriechy. Stav človeka pred Bohom je však iný:

„Alebo či neviete, že nespravodliví nezdedia kráľovstva Božieho?
Nemýľte sa, ani smilníci ani modlári ani cudzoložníci ani mäkci ani samcoložníci
ani zlodeji ani lakomci ani opilci ani nadávači ani dráči nezdedia kráľovstva Božieho.
A to ste boli niektorí, ale ste sa umyli, ale ste posvätení, ale ste ospravedlnení
v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“

1. Korintským 6:9

Mnohí ľudia majú problém prísť pred Boha, skloniť sa pred ním a priznať si vinu, a to kvôli svojej pýche. Sú pyšní sami na seba a žijú v presvedčení, že sú dobrí a spravodliví. Ale:

„ako je napísané: Nieto spravodlivého ani jedného; niet toho, kto by rozumel,
niet, kto by vážne hľadal Boha; všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými;
niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného“

Rímskym 3:10

Božia milosť je dostatočná na spasenie všetkým hriešnikom, lebo všetci zhrešili:

„Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej,
ospravedlňovaní súc zadarmo jeho milosťou,
skrze vykúpenie, vykúpenie v Kristu Ježišovi“

Rímskym 3:23–24

Božia milosť sa začína pri nás prejavovať už v okamžiku, keď si uvedomujeme svoj stav pred Bohom, keď chápeme (pochopíme), že sme pred ním porušení, vinní a hriešni.

Milosť je o ospravedlnení, o zmierení, o spasení. „Ale keď sa zjavila…“. Dnes máme k dispozícii toto novozmluvné zjavenie o Božej milosti. Nie je to tajomstvo, niečo, o čom by sme nevedeli a netušili. Môžeme počuť, ako sa káže evanjelium milosti, ako sa káže viera v Ježiša Krista a dielo jeho kríža. Skrze neho sme spasení. Dielo spasenia je vykonané (dokonané) a môžeme ho vierou prijať.

Už nám netreba nič urobiť. Z Božej strany je všetko urobené, všetko zariadené – Boh pre našu záchranu urobil všetko. Pán Ježiš Kristus prelial svoju krv, aby sme my boli očistení, aby sme nemuseli zahynúť vo večnom zatratení. Vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie. Žije a sedí po Božej pravici a raz príde, aby si zobral svojich, tých, ktorí v neho uverili. Všetko je vykonané, stačí len uveriť! Len toľko: uveriť v Ježiša Krista.

Prijať milosť

Prijať milosť, o ktorej tu hovoríme a čítame v Písme, znamená pre človeka prijať ten trestnoprávny úkon, keď sudca nad nami vyhlási rozsudok a ten znie: omilostený, ospravedlnený. Boli sme vinní a teraz už nie sme. Toto potrebujeme dobre pochopiť. Musíme si dať pozor, aby sme milosť prijali, a prijali ju ako dar. Tu sa ale nemáme zastaviť, lebo milosť je viac než len ospravedlnenie. Musíme ísť ďalej. O tejto istej ospravedlňujúcej milosti v spomínanom texte čítame ďalej: „…, ktorá nás vyučuje…“.

Všimnite si, že Božia milosť neurobila len to, že nás ospravedlnila a učinila z vinníkov nevinných, z hriešnikov Božie deti. Milosť nás vyučuje. Milosť nás premieňa. Vyučuje nás niečoho sa odriekať a vyučuje nás, ako máme po ospravedlnení ďalej žiť a ešte máme niečo aj očakávať.

Máme sa odriekať bezbožnosti.

Pod bezbožnosťou sa rozumie stav človeka, ktorý žije a všetko robí tak, ako keby Boh ani neexistoval. Žiť bezbožne znamená žiť bez Boha. Znamená to žiť tak, ako keby sme neboli nikomu zodpovední a nemali nikomu vydať počet zo svojho života. Žiť život, ako keby neexistoval Boží zákon, neexistoval Boží súd, neexistovala Božia vôľa. Znamená žiť si sám podľa seba, podľa svojich predstáv a podľa svojej vôle, kedy si človek sám rozhoduje, čo je dobré a správne a čo je zlé.

Máme sa odriekať svetských žiadostí. Čo sú svetské žiadosti? Žiadosť tela, žiadosť očí a chlúbna pýcha života („Nemilujte sveta ani vecí, ktoré sú na svete. … Lebo nič z toho, čo je na svete – žiadosť tela, žiadosť očí a chlúbna pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta. A svet ide ta i jeho žiadosť, ale ten, kto činí vôľu Božiu, trvá na veky“, 1. Jánov 2:15–17).

Vieme, o čo všetko nemáme požiadať. Zjavuje nám to Božia vôľa, zjavuje to Boží zákon. Prečo hovorí: nepožiadaš? Lebo to je opak toho: požiadaš. Požiadať znamená mať žiadosť vo svojom srdci, mať žiadosť v sebe. Znamená chcieť mať niečo, čo nie je dobré, čo je hriešne. Nepožiadaj a zriekni sa žiadostí sveta. Ale svet a tvoje srdce a tvoja telesnosť, tie zvyšky starého človeka, ti hovoria: požiadaj! Božia vôľa ti však hovorí: nepožiadaj! Preto sa máme odrieknuť svetských žiadostí – a aj tomu nás vyučuje Božia milosť.

Celý svet leží v zlom

Milovať svet a veci, ktoré sú na svete, nejde dohromady s milovaním Boha: „Keď niekto miluje svet, nie je v ňom lásky Otcovej“ (1. Jánov 2:15). Pristihli ste sa niekedy, že vaše srdce je chladné a je v ňom málo lásky Božej? Preskúmajme vtedy, či to nie je preto, že milujeme svet a veci, ktoré sú na svete. Žijeme na svete, hýbeme sa medzi ľuďmi zo sveta. Potrebujeme bývanie, potrebujeme auto, potrebujeme mať prácu, aj dovolenku, máme rodinu a potrebujeme ju zabezpečiť a používame aj iné veci zo sveta, ale kľúčovým slovom v tomto všetkom je slovo nemilovať; nemilovať svet ani svetských vecí.

Jeden z významov slova milovať niečo je: mať to na prvom mieste, túžiť celou svojou bytosťou po tejto veci, všetko podriadiť tomu, aby som toto mal, kochať sa v tom. Láska k veciam a spôsobom sveta bráni Božej láske prebývať v nás. Keď hľadám a chcem mať v sebe lásku Otcovu, tak sa musím hnať za vecami, ktoré sa nevidia, ktoré nie sú z tohto svetského kráľovstva, ale z nebeského, ktoré sú z viery a nie z telesných žiadostí a toho, čo tento svet ponúka.

Dôležité je tu, koho a čo milujem predovšetkým. Písmo nás usmerňuje, aby sme vo svojom živote mali lásku k Bohu a lásku k bratom a sestrám: „A toto je to jeho prikázanie: aby sme verili menu jeho Syna, Ježiša Krista, a milovali jedni druhých tak, ako nám dal prikázanie“ (1. Jánov 3:23).

Vieme teda, že sa máme odrieknuť bezbožnosti a máme sa odrieknuť svetských žiadostí. Milosť nás však vedie ešte ďalej a vyučuje, aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete.

Čo znamená žiť rozumne?

Písmo nám v tomto smere dáva dostatok praktických inštrukcií. Čo by malo byť pre starších mužov, aby rozumne žili na tomto svete? „Starší mužovia nech sú triezvi, vážni, rozumní, zdraví vo viere, láske, trpezlivosti“ (Titovi 2:2). Staršie ženy? „Staršie ženy tak podobne, v držaní sa ako svedčí svätým, nie ohováračné ani zotročené mnohému vínu, ktoré učia tomu, čo je dobré a krásne, aby učili mladé ženy rozumu, aby milovali svojich mužov, aby milovali svoje deti, aby boli rozumné, cudné, opatrujúce domácnosť, dobré, podriaďujúce sa vlastným mužom, aby sa nerúhali slovu Božiemu“ (Titovi 2:3).

Majú byť príkladom pre mladšie ženy a vyučovať ich. Táto inštrukcia je rovnako aj pre mladšie ženy. Podobne v Písme máme usmernenie pre pánov a sluhov. Dnes by sme to mohli chápať a aplikovať na nadriadených a podriadených (verše 2:9–10 a iné). Ďalej si zoberme za príklad manželku/manžela, ktorí majú neveriaceho partnera (1. Korintským 7:13–16, 1. Petrov 3:1–7).

Čo znamená žiť pobožne?

Pobožnosť je opak bezbožnosti. Žiť pobožne na tomto svete znamená žiť s vedomím, že Boh je mojim Pánom, On je meradlom všetkých vecí a On je sudcom môjho života. Potrebujem žiť podľa jeho vôle a nie podľa vôle, ktorá by bola iná ako Božia vôľa.

Očakávať príchod Spasiteľa

Milosť Božia nás ďalej vedie k tomu, aby sme žili život v očakávaní príchodu Spasiteľa Ježiša Krista. Poviem vám jeden príklad, ktorý sa mi živo vybavuje z môjho detstva. Ako šesťročný som veľa času trávil u starých rodičov asi 160 km od bydliska rodičov. Rodičia prichádzali na víkend autom a keď som ich dlhšie nevidel a vedel som, že majú prísť, tak som ich tak túžobne očakával, že som bol nalepený na bráne dvora, lebo odtiaľ bol do veľkej diaľky výhľad na cestu, ktorá viedla do dediny, kde som bol.

Bol som tam hodiny a čakal bez dychu a s rozbúšeným srdcom, kedy sa už objaví auto s rodičmi. Mohlo to byť aj inak. Mohol som sa hrať na dvore a vôbec neočakávať, kedy rodičia prídu, spoľahnúť sa na to, že prídu, však to sľúbili, ohlásili sa. Mohol som sa hrať, rodičia by prišli a ja som si to ani nemusel všimnúť, že už prišli.

Je rozdiel v očakávaní a očakávaní. V jednom očakávaní človek očakáva s túžbou a rozbúšeným srdcom a nevie sa dočkať. A môžeme očakávať aj tak, že si robíme svoje veci, žijeme si svoje životy, a veľmi nám nezáleží na tom, o čom tvrdíme, že očakávame. Z Písma vieme, že Pán Ježiš Kristus má prísť, ale žijeme si tak, akoby sa to nemalo stať alebo akoby sa nás to netýkalo. Milosť Božia nás vedie k tomu, že žijeme v očakávaní. A čo očakávame? Z listu Rímskym z 8. kapitoly vieme, že očakávame vykúpenie svojho tela. Očakávame premenu nášho fyzického tela do oslávenej existencie. Žijeme tak, že vieme, že nie sme občania z tejto zeme, ale naše občianstvo je v nebesiach:

„Lebo naše občianstvo je v nebesiach, odkiaľ i Spasiteľa očakávame.
Pána Ježiša Krista, ktorý premení telo nášho poníženia,
aby bolo súpodobným telu jeho slávy podľa pôsobenia, ktorým si môže aj podriadiť všetky veci“

Filipským 3:20–21

Je to slávna nádej, lebo budeme premenení do novej existencie. Zo zemského tela do nebeského (1. Korintským 15:48–49).

„A každý, kto má túto nádej na neho, očisťuje sa, tak ako je aj on čistý“

1. Jánov 3:1–3

Žiť život v nádeji očakávania druhého príchodu Pána Ježiša Krista vedie k tomu, aby sme seba zachovávali ďaleko od hriechu v nepoškvrnenosti a čistote. V živote príde okamih, že podľahneme pokušeniu a zhrešíme. Veľakrát ani nevieme, ako sa nám to stalo a niekedy je aj tak, že si to veľmi dobre uvedomujeme. V každom prípade nám však treba byť rýchlymi ku pokániu. Vieme, že ak zhrešíme, máme príhovorcu v nebesiach. On je verný a očisťuje nás od každého hriechu. Na mojej strane to však vyžaduje aktivitu prísť k nemu, prísť v pokání k Spasiteľovi Ježišovi Kristovi. O tom je očisťovanie.

Vráťme sa k textu listu Títovi 2:11–14: „Lebo sa zjavila milosť Božia, ….aby si nás vykúpil od každej neprávosti a očistil sebe ľud zvláštny, …“ Môžeme povedať, že potiaľto je to bez našich zásluh a aktivít. Verš 14 však končí slovami: „… horlivý dobrých skutkov“. Náš Spasiteľ nás neočistil len preto, aby sme boli čistí a už ďalej nič, aby sme boli len očistení a pasívni. On „…očistil sebe ľud zvláštny, horlivý dobrých skutkov“. Rovnako aj „Upomínaj ich, aby … boli hotoví ku každému dobrému skutku“ (Titovi 3:1).

Náš život po obrátení a uverení má byť svedectvom prijatej Božej milosti. Prijali sme Božiu milosť ako dar a tá istá milosť nás vedie k tomu, aby sme užitočne žili na tomto svete a konali skutky tejto milosti – boli horliví v konaní dobrých skutkov na slávu Boha a nášho Spasiteľa, ktorí si nás vykúpil svojou krvou.