A Ježiš odpovedal a riekol mu: Amen, amen ti hovorím.
Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie.
Ježiš mu odpovedal: Amen, amen ti hovorím,
že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.

Ján 3:3,5

… znova splodení súc nie z porušiteľného semena,
ale z neporušiteľného živým slovom Boha a zostávajúcim na veky.

1. Petrov 1:23

Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími,
tým, ktorí veria v jeho meno;
ktorí nie z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha sú splodení.

Ján 1:12–13

Stať sa Božím dieťaťom

Každý, kto prijal Ježiša Krista – kto uveril (a v tejto viere aj vytrvá) v Ježiša Krista, v jeho identitu a v jeho obeť na kríži – sa stal Božím dieťaťom (Ján 1:12–13). Božím dieťaťom sa stal skrze vieru. Božím dieťaťom sa stal vďaka tomu, že Boh mu dal právo aj moc stať sa Božím dieťaťom (Ján 1:12–13). Toto sa udialo splodením z Boha (Ján 1:12–13).

Prečo je znovu-narodenie nevyhnutne potrebné pre spásu?

Kvôli ľudskej vzbure, pádom Adama do hriechu, vošla smrť do života človeka. Smrť je Božím trestom za hriech. Táto smrť má tri roviny či tri rozmery:

• duchovná smrť
• fyzická smrť (smrť tela)
• druhá smrť (večné zatratenie)

Duchovná smrť znamená, že človek stratil to spoločenstvo so svojim Bohom, do ktorého bol pôvodne stvorený. Spolu s tým stratil aj pravé poznanie Boha a rozlišovanie duchovných skutočností. Človek sa stal svojou prirodzenosťou telesný (duchovne mŕtvy). Písmo to opisuje výrazmi, že človek je „mŕtvy vo svojich hriechoch a previneniach“ (Efezským 2:1, Kolosenským 2:13). Telesný človek nerozumie duchovným veciam: „Ale telesný človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať“ (1. Korintským 2:14).

Medzi veci Ducha Božieho, ktoré je treba duchovne posudzovať, patrí aj cesta spásy a evanjelium. Telesný človek preto ani nedokáže uveriť v Krista, uveriť evanjeliu (Matúš 16:17, 1. Korintským 2:14). Aby mohol uveriť evanjeliu a byť spasený vierou, musí ho Boh splodiť. Telesný človek je „telo a krv“ (1. Korintským 15:50, Matúš 16:17). Telesný človek nemôže vojsť do Božieho kráľovstva (Ján 3:3, 3:5), nemôže získať večný život, lebo: „… telo a krv nemôžu zdediť kráľovstvo Božie…“ (1. Korintským 15:50). Aby bol človek spasený a získal večný život, musí sa stať Božím dieťaťom, musí duchovne ožiť, byť Bohom duchovne vzkriesený, musí sa narodiť znova (narodiť sa zhora).

Telesný človek nemôže vojsť do večného života, pretože je hriešny a porušený: „… telo a krv nemôžu zdediť kráľovstvo Božie, ani porušenosť nezdedí neporušiteľnosti“ (1. Korintským 15:50). Preto musí byť človek splodený z Ducha: „… znova splodení súc nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného živým slovom Boha a zostávajúcim na veky“ (1. Petrov 1:23, Ján 1:12–13).

Pán vyučuje o znovuzrodení

Udalosť, pri ktorej Pán Ježiš vyučuje Nikodéma, farizeja, o znovuzrodení (Ján 3:1-22), je veľmi dobre známa. Nikodém prichádza k Ježišovi potajme a s vyznaním: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nikto nemôže činiť divy, ktoré ty činíš, keby nebol s ním Boh.“ Označuje Ježiša za veľkého učiteľa a divotvorcu, s ktorým je Boh. V tomto vyznaní však chýba vyznanie o Kristovej pravej identite.

Nie je to také vyznanie, aké verejne urobil učeník Peter: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ (Matúš 16:16). Pán Ježiš preto Nikodéma nepochválil, nepovedal mu to, čo povedal Petrovi: „Blahoslavený si, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“, ale využil túto príležitosť, aby Nikodéma vyučoval o znovuzrodení.

Nové narodenie ako nutná podmienka spasenia

„A Ježiš odpovedal a riekol mu: Amen, amen ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie“ (Ján 3:3). Pán Ježiš výslovne povedal, že „vidieť Božie kráľovstvo“ – čo v skutočnosti znamená: byť spasený a vzkriesený do večného života – môže len ten, kto sa „narodil znova“. Pán Ježiš priamo a výslovne kladie nové narodenie ako nutnú podmienku pre spásu a večný život.

Z iných výpovedí Pána Ježiša a z iných miest novozákonného zjavenia je však zrejmé a zjavné, že nutnou podmienkou pre spásu a večný život je iba samotná viera (sola fide) v Ježiša Krista. Z týchto dvoch skutočností vyplýva, že medzi splodením z Ducha, vierou v Ježiša Krista a znovuzrodením musí existovať príčinná súvislosť. A skutočne aj existuje a Písmo (Božie slovo) ju aj vysvetľuje.

Teraz sa však ešte pozrime, ako pokračuje Ježišov výklad vo vyučovaní Nikodéma o znova-narodení. Nikodém je očividne zmätený a vôbec nerozumie tomu, čo také by on sám mohol urobiť, aby sa mohol narodiť znova: „Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Či azda môže po druhé vojsť do života svojej matky a narodiť sa?“ (Ján 3:4). Je to prirodzená reakcia telesného človeka. Je to v podstate námietka, pretože človek sám nemôže nič urobiť pre svoje znovu-narodenie.

Človek sa nemôže vrátiť do maternice svojej matky a druhý krát sa narodiť. Táto námietka je však telesná a absurdná, pretože Pán nehovorí o novom, druhom narodení sa v porušenosti tela. Ježiš však Nikodéma neodbije, ale snaží sa priviesť ho k porozumeniu, že ide o duchovné narodenie, a ako k nemu môže dôjsť.

Pán Ježiš mu odpovedá: „Amen, amen ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho“ (Ján 3:5). Pán Ježiš mu nepovedal, čo má urobiť, ale vysvetlil mu, ako dochádza k novému narodeniu. Vysvetlil, že nové narodenie sa deje „z Božieho slova“ (vody) a „zo Svätého Ducha“ (z Ducha). Pán ešte dodal a spresnil: „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch“ (Ján 3:6, pozri aj Ján 4:24). Tým Nikodémovi uviedol dôvod, prečo sa človek musí narodiť znova, ak má získať večný život – musí prejsť duchovným znovuzrodením – z telesného človeka („tela“) sa musí stať duchovný človek („duch“).

Človek sa na tento svet rodí ako „telo a krv“, pretože sa „rodí z tela“ (jeho rodičia sú telo a krv). Problém je, že „telo a krv“ nemôže „dediť Božie kráľovstvo“ (nemôže vojsť do večného života). Človek sa rodí ako „telesný“ (duchovne mŕtvy) – s adamovskou hriešnou prirodzenosťou. Do večného života však môže vojsť len ako „duchovný“ (v terminológii verša Ján 3:6 ako „duch“). To je dôvod, prečo sa človek musí narodiť znova, aby vošiel do večného života. Z veršov Ján 3:5-6 poznávame, že nové narodenie je „narodenie z vody a z Ducha“ (z Božieho slova a zo Svätého Ducha).

Pán Ježiš však ešte stále neodpovedal Nikodémovi na otázku, ako sa môže človek znova narodiť. Preto pokračuje v svojej odpovedi, ale dosť záhadným spôsobom: „Vietor, kam chce, tam veje, a čuješ jeho zvuk, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide; tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (3:8). V tejto odpovedi nie je oznámené, čo má urobiť Nikodém, ale čo robí Svätý Duch. Preto aj Nikodém sa viac nepýta, čo má urobiť, ale sa pýta, ako sa to človeku môže stať: „A Nikodém odpovedal a riekol mu: Ako sa to môže stať?“ (3:9).

Pán Ježiš Nikodéma pokarhal, že on, učiteľ Božieho ľudu, to nevie (v prípade farizejov platilo, že slepí vedú slepých), ale následne mu to vysvetlil. Pánova odpoveď znie, že aby sa človek narodil znova, musí uveriť v identitu a dielo toho, ktorý prichádza zhora ako „Kristus, Syn živého Boha“. „A nikto nevstúpil hore do neba, iba ten, ktorý zostúpil z neba – Syn človeka, ktorý je v nebi. A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život“ (Ján 3:13–15).

Táto pasáž odhaľuje nasledovné skutočnosti: Znovuzrodenie je podmienené uverením v identitu a dielo Ježiša Krista, pričom ako uverenie, tak aj znovuzrodenie sa deje z Božieho slova a z Božieho Ducha. Ale aby človek spasiteľne uveril a narodil sa znova, musí byť najprv Bohom splodený (Ján 1:12–13). K tomuto splodeniu dochádza „živým slovom Boha“ (1. Petrov 1:23). Počuté Božie slovo (slovo evanjelia) sa stáva živým tým, na ktorých Svätý Duch oživujúco spolupôsobí s Božím slovom. T

akto však Svätý Duch nepôsobí na všetkých ľudí, ktorí počujú evanjelium,¹⁾ ale iba na tých, ktorí boli Bohom „odriadení do večného života“ (Skutky 13:48)²⁾. Čiže na tých, ktorí sú „deťmi zasľúbenia“ (Rímskym 9:8-11), ktorí sú „podľa vyvolenia milosti“ (Rímskym 11:5), ktorých si Boh vyvolil na spásu podľa svojho predurčenia (Rímskym 8:28-30) ešte pred založením sveta (Efezským 1:4-11). Táto skutočnosť sa postupne odkryje v učení Pána, ako je to zapísané v evanjeliu Jána.

Úloha Božieho slova v znovuzrodení

Podmienkou znovuzrodenia je uverenie v Ježiša Krista, ako sme to už vyššie vysvetlili. V srdci človeka musí byť živá spasiteľná viera, aby človek bol spasený a získal večný život (Rímskym 10:10). Božie slovo zohráva nezastupiteľnú úlohu v tom, aby človek mohol uveriť a byť spasený. Aby človek uveril v identitu a dielo Ježiša Krista, musí sa z Božieho slova dozvedieť, kto je Kristus a aké dielo vykonal na kríži: „Tak teda viera z počutia a počutie skrze slovo Božie“ (Rímskym 10:17, pozri kontext veršov 10:6–15). Zvestované, počuté Božie slovo, slovo evanjelia, je teda prostriedkom k uvereniu v Krista.³⁾

Je nutným, avšak nie postačujúcim prostriedkom. Nutným je preto, lebo uveriť v Krista je možné len uverením v Božie slovo, keď je človeku Kristus zvestovaný, kázaný (alebo keď mu ho zvestuje zapísané Božie slovo – Biblia, pri jej čítaní). Avšak nie je postačujúcim prostriedkom preto, lebo nie všetci, ktorí počuli, aj uverili: „Ale nie všetci poslúchli evanjelium. Lebo Izaiáš hovorí: Pane, kto uveril našej zvesti?“ (Rímskym 10:16). Nie všetci, ktorí počujú evanjelium, aj uveria (Rímskym 10:18). Je potrebné okrem počutia ušami aj uveriť tomu slovu v svojom srdci.

Výstižne to opisuje podobenstvo o rozsievačovi, ktoré vysvetľuje, ako je to s počutím Božieho slova a s uverením (Lukáš 8:4-15). Existujú štyri druhy odpovede (reakcie) ľudí na počuté Božie slovo (štyri druhy pôdy). Písmo aj priamo hovorí, že viera nie je vecou všetkých (2. Tesalonickým 3:2). Čo to teda je, čo pôsobí rozdiel medzi tými, ktorí počujú a uveria, a tými, ktorí počujú a neveria? Je to pôsobenie Svätého Ducha. Preto sme povedali, že Božie slovo je nutným, ale nie postačujúcim prostriedkom uverenia. Postačujúcim je vtedy, keď spolu s ním spolupôsobí aj oživujúci Duch. Vtedy, keď spolu s ním pôsobí pri človeku oživujúco aj Svätý Duch, sa Božie slovo stáva „mocou Božou na spasenie“ (Rímskym 1:16) tým, ktorí veria.

Úloha Božieho Ducha v znovuzrodení

Duchovne mŕtvy človek, telesný človek, nedokáže rozumieť a prijať (uveriť) duchovné veci, nedokáže vierou uchopiť identitu Krista a jeho vykupiteľské dielo, a preto nedokáže sám od seba ani uveriť evanjeliu a byť zachránený.⁴⁾ Aby mohol uveriť, musí na neho spolupôsobiť ako Božie slovo, tak aj Svätý Duch – musí sa narodiť z vody a z Ducha – musí byť Božím Duchom splodený, a tým uschopnený uveriť a prijať evanjelium Ježiša Krista.⁵⁾

Božie slovo túto skutočnosť opisuje na rôznych miestach rôznymi výrazovými prostriedkami. V Jánovi kapitola 6 je to opísané slovami, že „Otec pritiahne človeka ku Kristovi“ (Ján 6:37) alebo že „Otec daného človeka Kristovi dá“ (Ján 6:39). Výsledok je, že daný človek v Krista verí a bude spasený. Keď k tomu nedôjde, človek neverí, ba ani nemôže uveriť (Ján 6:44, Židom 3:9-4:2).

Kauzálny reťazec (reťazec príčin) v procese znovuzrodenia

Spasiteľná viera je príčinne podmienená splodením z Ducha

Na to, aby človek osobne uveril živou, trvácnou (spasiteľnou) vierou, musí mu Boh zjaviť v jeho srdci Ježiša ako Spasiteľa, pretože človek sám nedokáže v Krista uveriť, pretože jeho „telo a krv“ mu Krista v jeho srdci nedokážu zjaviť. Toto zjavenie musí pochádzať od Boha Otca. Božie slovo o tom učí priamo a na viacerých miestach.

Tento Boží akt („zákrok“ v ľudskom srdci) znamená splodenie z Ducha a je v evanjeliu Jána opísaný ako „splodenie z Boha“ (Ján 1:13), a v epištole apoštola Petra ako „splodenie z neporušiteľného semena“ (1. Petrov 1:23). Tak, ako v zemskom živote splodenie v telesnom zmysle (zo spermie a vajíčka) predchádza narodeniu a príčinne ho podmieňuje, rovnako to platí aj v duchovnom zmysle – splodenie z Ducha predchádza znovuzrodeniu a príčinne ho podmieňuje.

V šiestej kapitole evanjelia Jána je splodenie z Ducha opísané ako akt, v ktorom Boh Otec pritiahne človeka k svojmu Synovi, ktorý zostúpil zhora (Ján 6:44), dôsledkom čoho človek spasiteľne v Krista uverí (Ján 6:47 v kontexte celej šiestej kapitoly). Svätý Duch síce pôsobí na všetkých ľudí na svete (Ján 16:8), ale nie rovnakým spôsobom – nie všetkých splodí do nového života, k znovuzrodeniu neprivedie všetkých.

Splodenie z Ducha je opísané ešte aj iným spôsobom, a to ako akt, v ktorom Otec daného „človeka dá Synovi“ (Ján 6:37-39, 10:29, 17:2). „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli, a dal si ich mne, a zachovali tvoje slovo“ (Ján 17:6). Tí, „ktorí boli Otcovi“, sú tí, ktorí sú podľa vyvolenia milosti, ktorých Boh vyvolil na spasenie ešte pred založením sveta. Tým Syn zjavil meno svojho Otca. To je dôvod, prečo v Boha Otca spasiteľne uverili.

U nich sa naplnilo slovo, že kto „videl Syna“, „videl aj Otca“. Splodenie z Ducha, opísané v novozmluvnom Písme mnohorakým spôsobom, príčinne (kauzálne) podmieňuje spasiteľné uverenie na strane človeka. Ale nie u všetkých ľudí, len u tých, o ktorých platí, že ich „Otec dal Synovi“.

Téma spásy a zachovania svätých na základe Božieho vyvolenia je v Ježišovej veľpastierskej modlitbe (17. kapitola evanjelia Jána) nosnou témou: „… aby všetkým tým, ktorých si mu dal, dal večný život“ (Ján 17:2); „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli, a dal si ich mne, a zachovali tvoje slovo“ (Ján 17:6).

Pán Ježiš sa k svojmu Otcovi nemodlí za spásu a zachovanie všetkých ľudí, ale iba za tých, ktorých Otec dal Synovi, teda za tých, ktorí sú podľa vyvolenia milosti: „Ja prosím za nich, neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a to, čo je tvoje, je moje. A oslávený som v nich“ (Ján 17:9-19). Pán Ježiš nie je oslávený vo všetkých ľuďoch, ale iba v tých, ktorí dostali večný život ako dar.

V tomto splodení z Ducha, ktoré vedie k spasiteľnému uvereniu, zohráva nezastupiteľnú úlohu Božie slovo: „… lebo slová, ktoré si mi dal, dal som im, a oni prijali a poznali vpravde,⁶⁾ že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal“ (Ján 17:8). Splodenie z Ducha, splodenie z neporušiteľného semena, sa deje z Božieho slova oživeného Svätým Duchom: „… znova splodení súc nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného živým slovom Boha a zostávajúcim na veky“ (1. Petrov 1:23).

Splodenie z porušiteľného semena je telesné splodenie, dôsledkom ktorého je fyzické narodenie človeka. Splodenie z neporušiteľného semena je duchovné splodenie, splodenie z Boha, splodenie Svätým Duchom. Duchovné splodenie sa deje skrze „živé slovo Boha“. Preto platí, že viera je z počutia Božieho slova (Rímskym 10:17). Preto dochádza k novému narodeniu, ktoré začína (a je príčinne podmienené) splodením z Ducha a z Božieho slova, deje sa v moci Ducha a je zavŕšené aktom darovania Svätého Ducha na trvalé prebývanie a zapečatením Duchom (Ján 3:5).

Nové narodenie je príčinne podmienené spasiteľnou vierou

Darovanie Ducha, zapečatenie Duchom je príčinne (kauzálne) podmienené spasiteľnou vierou v srdci človeka: „… v ktorom aj vy počujúc slovo pravdy, evanjelium svojho spasenia, v ktorom aj [v Kristovi ako v slove pravdy], uveriac, zapečatení ste Svätým Duchom zasľúbenia“ (Efezským 1:13). Darovanie Ducha na trvalé prebývanie je z „počutia viery“ (Galatským 3:2), čiže skrze kázané a počuté Božie slovo (Rímskym 10) a uverenie tomuto slovu (Galatským 3:5).

Toto darovanie Ducha na trvalé prebývanie a zapečatenie v Kristovi je naplnením zasľúbenia, ktoré dostal Abrahám (Galatským 3:14), a plní sa každému, kto je z viery Abrahámovej (kto je dieťaťom zasľúbenia podľa vyvolenia milosti). Zasľúbenie o darovaní Ducha (na trvalé prebývanie) sa týmto vyvoleným plní pri uverení, čiže skrze vieru v evanjelium – v osobu a dielo Ježiša Krista a jeho vzkriesenie z mŕtvych (Rímskym 10:9-10). A dostáva sa im v Kristu Ježišovi: „… aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru“ (Galatským 3:14).

Darovanie Ducha na trvalé prebývanie, toto Abrahámovo požehnanie, dostávame až „na záver procesu znovuzrodenia“, keď dôjde k zjednoteniu s Kristom, nie skôr. Platí: kto nie je v Kristovi, nemá Ducha na trvalé prebývanie. Tiež platí: kto nemá Ducha, nie je Kristov (Rímskym 8:9). Aj z verša Galatským 3:14 vidíme, že uverenie (spasiteľnou vierou) príčinne (kauzálne) podmieňuje „dostanie Ducha na trvalé prebývanie a zapečatenie Duchom v Kristovi“ (Efezským 1:13). Darovanie Svätého Ducha na trvalé prebývanie a zapečatenie Svätým Duchom veriaceho v Ježišovi Kristovi je jedna nerozdeliteľná skutočnosť a udalosť.

Viera kauzálne podmieňuje darovanie Ducha na trvalé prebývanie. Viera (spasiteľné uverenie) je zase kauzálne podmienená splodením z Ducha. V tomto kauzálnom reťazci je prvotnou príčinou splodenie z Ducha a konečným dôsledkom (výsledkom) je darovanie Ducha na trvalé prebývanie, ktorým je dokonaný proces nového narodenia. Počiatočnou príčinou je splodenie z Ducha a konečným dôsledkom je akt nového narodenia (vlastné znovuzrodenie) a zapečatenie Svätým Duchom ku dňu vykúpenia. Výsledkom celého Božieho spasiteľného konania s jednotlivcom je „nový človek“ (2. Korintským 5:17), „nové stvorenie v Kristovi“, duchovne oživený (duchovne vzkriesený) človek, Božie dieťa, ktorý patrí k Božiemu ľudu, ktorý bude prebývať v novom nebi, na novej zemi a v novom Jeruzaleme.

Zhrnutie

Nové narodenie ako proces je príčinne (kauzálne) podmienené splodením z Ducha. Začína splodením z Ducha. Nové narodenie je zavŕšené (dokončené) darovaním Ducha na trvalé prebývanie (Rímskym 8:9), jeho prebývaním v Božom dieťati (Rímskym 8:23) a jeho zapečatením v Kristovi ku dňu vykúpenia (Efezským 1:13, 4:30).

Kauzálny reťazec procesu znovuzrodenia je nasledovný:

splodenie z Ducha →
uverenie spasiteľnou vierou →
akt znovuzrodenia
(nové srdce, nový duch, Svätý Duch darovaný na trvalé prebývanie a na zapečatenie ku dňu vykúpenia).

Poznámky

1) Dobrota Božia spočíva aj v tom, že Boh zhovieva a znáša hriech ľudí, a nesúdi ich okamžite, ale súd odkladá. Týmto zhovievaním vedie všetkých ľudí k pokániu a dáva im čas uveriť a byť spasení (Rímskym 2:4). Táto Božia dobrota však neprivedie všetkých ľudí k pokániu, viere a spáse. O mnohých bude platiť, že „podľa svojej tvrdosti a nekajúcneho srdca si hromadia sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravodlivého Božieho odsúdenia“ (Rímskym 2:4).

Podobne aj evanjelium Boh ponúka všetkým ľuďom na to, aby uverili a boli spasení – Boh podáva všetkým ľuďom vieru, vzkriesiac Ježiša Krista z mŕtvych (Skutky 17:31). Ale nie všetci uveria, pretože viera nie je vecou všetkých (2. Tesalonickým 3:2). V čom potom spočíva rozdiel medzi tými, ktorí uveria, a tými, ktorí neuveria? Veď ani jedni, ani druhí nie sú schopní uveriť sami zo seba, lebo sú telesní a duchovne mŕtvi. Rozdiel spočíva v pôsobení Svätého Ducha.

Tí, ktorí uveria, uveria preto, lebo ich Svätý Duch splodil. Tí, ktorí neuveria, neveria preto, lebo ich Svätý Duch nesplodil. Akým spôsobom pôsobí teda Svätý Duch pri tých, ktorí neuveria? Pán Ježiš svojim učeníkom vysvetľuje úlohu Svätého Ducha, ktorý príde na zem po jeho odchode. Okrem iného im povedal: „A keď on príde, bude usvedčovať svet o hriechu, o spravodlivosti a o súde“ (Ján 16:8).

A vysvetlil aj to, čo to znamená, že Svätý Duch bude usvedčovať svet o hriechu: „… a to o hriechu preto, že neveria vo mňa“ (Ján 16:9). To, že budú ľudia, ktorí neuveria v Pána Ježiša Krista, oznamuje evanjelium Jána hneď na svojom začiatku: „A to je ten súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia viacej milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Ján 3:19). Služba Svätého Ducha pri týchto ľuďoch je službou odsúdenia, pretože ich Svätý Duch usviedča o tom, že neveria v Ježiša Krista.

2) Pozorne si všimnime príčinnú súvislosť (podmienenosť) vo verši Skutky 13:48. Tento verš nehovorí, že „všetci, ktorí uverili, boli odriadení do večného života“, ale hovorí, že „všetci, ktorí boli Bohom odriadení (predurčení) do večného života, uverili“.

3) Uverenie, viera, je z počutia Božieho slova (Rímskym 10:17), avšak neuveria všetci, ktorí zvesť počujú (Židom 3:19-4:2). Ale splodenie, a tým aj znovuzrodenie je z Božieho slova ako zo semena, ktoré Svätý Duch oživuje, dáva mu vyrásť spôsobom ako v prípade štvrtej pôdy v podobenstve o rozsievačovi – preto je aj z Ducha.

4) Na trvalé prebývanie človek Svätého Ducha dostáva až uverením v srdci (spasiteľnou vierou) a vyznaním viery svojimi ústami (Rímskym 10:9-10). Svätý Duch je nazvaný aj Duch Kristov (Rímskym 8:9-10) a na trvalé prebývanie ho dostávame vtedy, keď nás Boh stotožňuje s Kristom – dostávame ho v Kristovi, resp. spolu s Kristom – my v ňom a On v nás (Galatským 3:14).

Až od okamihu uverenia a vyznania viery v evanjelium sme s Kristom zjednotení, dostávame Svätého Ducha na trvalé prebývanie, sme ním zapečatení a sme chrámom Svätého Ducha. Do tohto momentu v nás ešte neprebýva, ešte nie sme jeho chrámom. Tento rozdiel opísal Pán Ježiš takto: „… toho Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože ho nevidí ani ho nezná. Ale vy ho znáte, pretože prebýva u vás a bude vo vás“ (Ján 14:17). V tomto výroku Pána sú vyjadrené dve skutočnosti:

(a) telesný, duchovne mŕtvy človek nechápe vecí Ducha Božieho, a preto nedokáže uveriť v Ježiša Krista a prijať Ducha na trvalé prebývanie,

(b) V prípade učeníkov, ktorí uverili a verili v Ježiša Krista, v období pred Letnicami Svätý Duch „prebýval u nich“ a po vyliatí Ducha na Letnice dostali Ducha na trvalé prebývanie, čo je vyjadrené zasľúbením „bude vo vás“. Situácia, kedy Svätý Duch „prebýva u vás“, je špecifická pre učeníkov, ktorí uverili v Pána ešte pred Letnicami, a pre ľudí s abrahámovskou vierou v ére pred Letnicami.

Ako to vyzerá, keď Svätý Duch ešte nie je daný na trvalé prebývanie, vidíme zreteľne na prípade učeníkov ešte pre Letnicami, pred vyliatím Ducha. Učeníci chodili s Ježišom, videli jeho divy a zázraky, Pán Ježiš im vyjavil svoju identitu, opätovne a opätovne v neho „uverili“, aj vyznali, že je Kristus, Syn živého Boha. Dokonca ich Pán aj Duchom zmocňoval a aj oni mohli činiť divy a zázraky.

A predsa sa pri Ježišovom zajatí rozutekali a Peter Pána dokonca zaprel. Peter sa dokonca vrátil k loveniu rýb namiesto „lovenia ľudí do Božieho kráľovstva“. Správali sa tak preto, lebo im ešte nebol daný Svätý Duch na trvalé prebývanie. To všetko sa v prípade učeníkov, ktorí zažili Ježiša v tele, zmenilo až na Letnice pri vyliatí Ducha.

5) Neobrátený človek je mŕtvy v svojich hriechoch a neprávostiach. Je pod vládou hriechu, smrti, zákona skutkov, satana a všetkej moci zla, a temností. Ako taký sa nevládze sám spod ich vlády vyslobodiť, hľadať Boha a uveriť v evanjelium.

Aby sa mohol obrátiť k Bohu, najprv Boh musí zlomiť ich vládu nad človekom (pozri Kolosenským 1:12-13) – a aj o tom je splodenie z Boha, ktoré chápeme aj ako uschopnenie na obrátenie, čo je dielo potrebné na strane (zo strany) človeka. Jednoducho povedané, to, čo Boh od človeka požaduje ako podmienku pre jeho spásu (pokánie, viera, obrátenie, náprava, nový svätý život, poslušnosť, vytrvanie do konca), to všetko v človeku musí Boh sám vypôsobiť (spôsobiť), aby človek skutočne spasený aj bol, pretože človek sám od seba toho nie je schopný pre stav, v ktorom sa po páde Adama rodí na tento svet.

Boh takto musí v procese nového narodenia pôsobiť cez splodenie z Ducha. A keď ako podmienku spásy kladie vytrvanie svätých vo viere, rovnako tak On musí spôsobiť aj ich zachovanie vo viere (to je ale téma na samostatný článok). 6) Jedno z pomenovaní Svätého Ducha je Duch pravdy (Ján 14:17, 15:26). Preto výrazu „poznali vpravde“ rozumieme: poznali v Svätom Duchu alebo poznali prostredníctvom Svätého Ducha. To korešponduje aj s výkladom, ktorý tu uvádzame. Uverili preto, lebo boli Svätým Duchom splodení.

Hľa, idú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu…
Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Pán:
Dám svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia
a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.
Lebo budem milostivý ich neprávostiam a na ich hriechy
a na ich bezzákonné skutky viacej nespomeniem.

Židom 8:8,10,12

Zasľúbenie o Novej zmluve

Apoštol v Liste Židom pripomína zasľúbenie o novej zmluve, ktorú Boh zasľúbil svojmu ľudu už v ére starej zmluvy, ešte vtedy, keď boli pod zákonom, pod mojžišovskou zmluvou skutkov: „Hľa, idú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu“ (Židom 8:8). Apoštol sa odkazuje na (cituje) Jeremiášovo proroctvo, v ktorom bolo toto zasľúbenie o novej zmluve oznámené: „Hľa, idú dni, hovorí Hospodin, že učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu“ (Jeremiáš 31:31). Jeremiáš prorokuje, že v budúcnosti Boh uzavrie so svojím ľudom („dom Izraelov a dom Júdov“, dvanásť pokolení Jakobových, čiže celý etnický Izrael) novú zmluvu.

Prečo je táto prorocky oznámená a zasľúbená zmluva nová? Preto, lebo Izrael už pod zmluvou je. Je pod zmluvou zákona, pod mojžišovskou zmluvou skutkov. Pre akú príčinu Boh uzavrel na Sinaji (a v Moábskej púšti) s Izraelom zmluvu zákona po tom, ako ich vyviedol zo zajatia v Egypte? Zmluvu s nimi uzavrel preto, aby mu boli ľudom a On aby im bol Bohom (3. Mojžišova 26:11-12 v kontexte celej kapitoly; Jeremiáš 7:23, 11:4). Táto zmluva však bola dvojstranná a zo strany Izraela vyžadovala splnenie zmluvných podmienok – naplnenie zmluvy, čiže poslušnosť zo skutkov zákona.

Zmluvná garancia, že Boh im bude Bohom a oni mu budú ľudom, mala platiť výhradne a len pod podmienkou ich zmluvnej poslušnosti. Oni však neustále neposlúchali, zmluvu nenapĺňali (prestupovali, porušovali), a preto sa neustále míňali toho, čo mala zmluva pri nich docieliť – aby boli Božím ľudom, uprostred ktorého Boh prebýva, ľudom milujúcim a poslúchajúcim Boha, ľudom, ktorý pozná Boha. Keďže mojžišovská zmluva, zmluva zákona skutkov, tento Boží zámer nedokázala docieliť, bolo potrebné, aby Boh s nimi uzavrel novú zmluvu a aby táto zmluva bola iná.

Jeremiáš o tom prorokuje takto: „… učiním s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú zmluvu. Nie takú zmluvu, akú som učinil s ich otcami toho dňa, ktorého som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, ktorú to moju zmluvu oni zrušili, hoci som ja bol ich manželom, hovorí Hospodin“ (Jeremiáš 31:31-32).

Nová zmluva musí byť iná ako stará zmluva preto, aby docielila to, čo stará zmluva docieliť nedokázala a nemohla. Izrael „zrušil zmluvu“ s Hospodinom, čo sa stalo tým, že nedodržal zmluvné podmienky, ktorými bol viazaný, a preto zmluva nepriniesla výsledok, ktorý by bola priniesla v prípade dodržania zmluvy. Izrael zmluvu zrušil svojou neposlušnosťou, svojou tvrdou šijou, svojím kamenným srdcom, svojou neverou, čo všetko bolo výsledkom ich neverenia Bohu (neviery, absencie viery – ako sme to vyložili v prvej časti tejto série venovanej výkladu listu Židom, kde sme rozoberali kapitoly 3 a 4 Listu Židom).

Na túto skutočnosť poukazuje aj apoštol v Liste Židom: „… nie podľa zmluvy, ktorú som učinil s ich otcami toho dňa, keď som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, lebo oni nezostali v mojej zmluve, a ja som si ich nepovšimnul, hovorí Pán“ (Židom 8:9).

Preto ak výsledkom novej zmluvy má byť to, čo tá stará nemohla docieliť – Boží zámer mať svoj milujúci, poslušný, verný ľud –, musí byť nová zmluva iná. Iná v tom, že nebude dvojstranná, ale jednostranná. Iná v tom, že to, čo Boh od svojho ľudu požaduje, v ňom on sám aj spôsobí – obrezanosť srdca a poslušnosť Božiemu zákonu: „Lebo toto je zmluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútornosti a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.

A nebudú už viacej učiť druh druha ani brat brata hovoriac: Poznajte Hospodina! Lebo ma budú znať všetci od najmenšieho z nich do najväčšieho z nich, hovorí Hospodin, pretože odpustím ich neprávosť a na ich hriech viacej nespomeniem“ (Jeremiáš 31:33-34).

Na toto proroctvo éry starej zmluvy o charaktere novej zmluvy odkazuje aj apoštol v Liste Židom: „Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Pán: Dám svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom. A nebudú viacej učiť každý svojho blížneho a každý svojho brata hovoriac: Poznaj Pána! Lebo ma budú všetci znať, od malého z nich až do veľkého z nich. Lebo budem milostivý ich neprávostiam a na ich hriechy a na ich bezzákonné skutky viacej nespomeniem“ (Židom 8:10-12). Toto proroctvo o príchode novej zmluvy je zároveň zasľúbením, ktoré sľubuje, že:

• Boh svojmu ľudu obreže srdcia, aby boli obrezaného srdca a poslúchali Boží zákon,
• Boh vloží svoj zákon do ich vnútra (mysle a srdca), aby boli Bohu poslušní
• Boh odpustí svojmu ľudu ich hriechy.

Všimnime si, že táto zmluva je zasľúbená ako jednostranná. Boh v nej zaväzuje sám seba, ale na človeka ako druhú zmluvnú stranu nekladie žiadnu podmienku. Je to zmluva zasľúbení, pretože sľubuje, čo urobí Boh ako zmluvná strana, ale nekladie žiadnu podmienku na strane človeka. Je to zmluva rovnakej povahy ako abrahámovská zmluva – je postavená na Božej milosti. Garanciou naplnenia zmluvy je sám Boh, pretože zaväzuje samého seba, pričom sa zaväzuje vyplniť zmluvnej strane (Božiemu ľudu) zasľúbenie zmluvy bez toho, aby na zmluvnú stranu uvalil nejaké zmluvné podmienky.

Len nová zmluva dokáže docieliť Boží zámer mať svoj ľud, ktorý je poslušný a obrezaného srdca, pretože Boh sám túto obriezku srdca a poslušnosť Božiemu zákonu spôsobí vo všetkých tých, ktorí budú pod touto novou zmluvou. Kľúčovým preto je, na koho sa táto zmluva bude vzťahovať, kto pod touto zmluvou nakoniec bude.

S kým Boh uzavrie novú zmluvu?

Starozákonné proroctvo (Jeremiáš 31:31) aj novozákonný odkaz na toto proroctvo (Židom 8:8) hovorí, že Boh túto novú zmluvu uzavrie „s domom Izraelovým a domom Júdovým“ či „s domom Izraelovým“ (Jeremiáš 31:33; Židom 8:10). Javí sa to teda tak, že ide o izraelský národ, Izrael ako etnikum, dvanásť kmeňov Izraela, Boží ľud vyvolený na zemi za zvláštne Božie vlastníctvo.

Z pohľadu potomstiev („semena“) zasľúbených Abrahámovi sa to javí tak, že Boh uzavrie novú zmluvu so „zvláštnym telesným Abrahámovým potomstvom“ (pozri publikáciu „Zmluva zasľúbení: Abrahámovo potomstvo“). Výrazy „dom Izraelov a dom Júdov“ a „dom Izraelov“ sú vzájomne zameniteľné, čo je zrejmé z vyššie citovaných veršov. Aj výrazy „dom Izraelov“ a „Izrael“ sú vzájomne zameniteľné, keďže oba odkazujú na izraelský národ ako na etnikum.

Vo svetle apoštolského učenia, apoštolského výkladu starozákonných Písem však musíme spozornieť, pretože vysvetľuje a odkrýva niečo, čo v starozákonných Písmach bolo zakryté: „Lebo nie všetci, ktorí sú z Izraela, sú Izraelom“ (Rímskym 9:6). Tento apoštolský výklad teda otvára možnosť, že uzavretie novej zmluvy nie je prorocky zasľúbené celému etnickému Izraelu, ale iba skutočnému, pravému Izraelu, čiže tým z Izraelitov, ktorí sú deťmi zasľúbenia (Rímskym 9:8), ktorí sú podľa vyvolenia milosti (Rímskym 11:5), ktorých Písmo nazýva aj „zostatok Izraela“ (Rímskym 11:5). T

o, s kým Boh novú zmluvu uzavrie, zistíme nakoniec podľa toho, komu všetkému sa zasľúbenia novej zmluvy (o obriezke srdca a zapísaní Božieho zákona na myseľ) vyplnia, keď nová zmluva nadobudne platnosť. Už asi tušíme, že sa to bude týkať nielen uverivších zo Židov (zostatku Izraela), ale aj uverivších z pohanov, ktorí sú duchovným semenom Abrahámovým v množnom čísle (Galatským 3:29), ktorí sú vetvami vštepenými do dobrej olivy (Rímskym kapitola 11). Ale nepredbiehajme, vyložme to pekne po poriadku z Písma.

Starozákonné proroctvá obsahujúce rovnaké zasľúbenia ako zasľúbenie o novej zmluve

V ére starej zmluvy zazneli viaceré zasľúbenia, ktoré boli prorocky oznámené, ktoré mali rovnakú podstatu (charakter) ako zasľúbenia spojené so zasľúbením o novej zmluve. Pre všetky z nich je charakteristické to, že Boh sľubuje, že urobí niečo, k čomu zaväzuje sám seba, pričom na človeka nekladie žiadnu podmienku. Tieto zasľúbenia sa týkajú nasledovných skutočností:

1. Boh bude svojmu ľudu Bohom a bude prebývať v ich strede.
2. Boží ľud bude Bohu jeho ľudom.
3. Boh svojmu ľudu obreže srdcia, inak povedané odníme ich kamenné srdce a dá im mäsité srdce, aby Boha poznali (čo neznamená mali o ňom známosť, ale znamená poslúchali ho a boli mu verní).
4. Boh svojmu ľudu napíše svoj zákon na ich mysle či na ich srdcia.
5. Boh dá svojmu ľudu nového ducha.
6. Boh dá svojmu ľudu svojho Ducha.

Rovnako ako sme to vyložili vyššie, aj tieto zasľúbenia sú dané Božiemu ľudu v zmysle pravého Izraela (zostatku Izraela) a nie Izraela ako etnika. A rovnako sú tieto zasľúbenia určené aj uverivším z pohanov, deťom Abrahámovým podľa viery, čo v starozákonných Písmach je ešte zakryté, ale novozákonné Písma to odkrývajú a zjavujú. Aj to si ukážeme nižšie.

Zasľúbenie, že Boh bude svojmu ľudu Bohom, bude uprostred nich prebývať a oni mu budú ľudom, nachádzame napríklad v Jeremiášovi 24:7, 30:22, 31:1, 32:38; Ezechielovi 11:20, 36:28, 37:23, 37:27; Zachariášovi 8:8. Zasľúbenie, že Boh dá svojmu ľudu nové poslušné srdce, nachádzame napríklad v Jeremiášovi 24:7, 32:39-41; Ezechielovi 11:19, 36:26). Zasľúbenie o dare nového srdca je v Jeremiášovi 32:39-41 prepojené so zasľúbením o uzavretí večnej zmluvy s Božím ľudom (verš 40).

Táto večná zmluva nie je ničím iným ako novou zmluvou, pretože stará zmluva (zmluva zákona skutkov) nie je večná, je určená na to, aby zastarala a zanikla s príchodom novej zmluvy (Židom 8:13). Podobne v Ezechielovi 37:26 sú tieto zasľúbenia prepojené so zasľúbením zmluvy pokoja, ktorá bude večnou zmluvou. Zasľúbenie, že Boh dá svojmu ľudu nového ducha, nachádzame napríklad v Ezechielovi 11:19, 36:26. Zasľúbenie, že Boh dá svojmu ľudu svojho Ducha, nachádzame napríklad v Ezechielovi 36:27.

Tieto prorokované zasľúbenia sú často vyrieknuté v bezprostrednom kontexte obnovy a záchrany Izraela po zajatí a odvlečení do vyhnanstva (ako severného izraelského, tak aj južného judského kráľovstva) a rozptýlení medzi pohanské národy (o čom prorokoval dokonca už Mojžiš, pozri 5. Mojžišova 30:3), avšak ich konečné naplnenie sa týka večnej spásy a príchodu Novej zmluvy spolu s príchodom Spasiteľa Ježiša Krista. Tieto proroctvá a zasľúbenia sú adresované izraelskému národu. Nie je v nich otvorene odhalené, že sa budú týkať rovnako aj pohanských národov.

Pri prvom Kristovom príchode izraelský národ (s výnimkou jednotlivcov) pod Novú zmluvu nevchádza (zostáva pod Starou zmluvou). Naopak pohania (uverivší z nich) vchádzajú pod Novú zmluvu a plnia sa im zasľúbenia Novej zmluvy o dare nového srdca a nového ducha, o dare Božieho (Kristovho, Svätého) Ducha, o poslušnosti skrze zákon zapísaný na srdce a myseľ.

Všetky tieto vyplnené zasľúbenia súvisia so znovuzrodením. Keďže Izraelu ako národu, ako etniku, sa tieto zasľúbenia nenaplnili pri prvom Kristovom príchode, ostáva aby sa naplnili pri jeho druhom príchode. Pri Kristovom druhom príchode Izrael ako národ Krista vierou prijme a až vtedy sa domu Izraelovmu a domu Júdovmu definitívne (s konečnou platnosťou) vyplnia zasľúbenia prorokované starozákonnými prorokmi. Tieto proroctvá sa preto definitívne týkajú, čo do izraelského národa, druhého Kristovho príchodu.

Ako názorný príklad dobre poslúži Ezechiel 11:17-20. Verše 17-18 prorokujú o bezprostrednej obnove a náprave izraelského národa: „Preto povedz: Takto hovorí Pán Hospodin: A zhromaždím vás z národov a zoberiem vás zo zemí, do ktorých ste rozptýlení, a dám vám zem Izraelovu. A vojdú ta a odpracú z nej všetky jej mrzkosti a všetky jej ohavnosti.“ Avšak verše 19-20 prorokujú o naplnení zasľúbení, ktoré sú spojené so zasľúbením novej zmluvy: „A dám im jedno srdce a nového ducha dám do vášho vnútra, odstránim kamenné srdce z ich tela a dám im srdce z mäsa, aby chodili v mojich ustanoveniach a ostríhali moje súdy a činili ich. A tak mi budú ľudom, a ja im budem Bohom.“

Keďže tieto prorokované zasľúbenia sa naplnili až s príchodom Novej zmluvy pri príchode Krista, vyplýva z toho, že aj konečné naplnenie proroctva o obnove izraelského národa a jeho zhromaždenie z rozptýlenia (verše 17-18) sa definitívne naplnia pri príchode Krista. Keďže sa však nenaplnili pri jeho prvom príchode, pretože Izrael Spasiteľa neprijal, ostáva ich konečné naplnenie odložené až na druhý Kristov príchod.

Ďalším takýmto príkladom je Ezechiel 36:24-38. Bezprostredný kontext je zemská obnova národa a jeho krajiny (verš 24 v kontexte zvyšku kapitoly). Hlbší duchovný kontext je však očistenie od hriechov (verš 25) a vnútorná duchovná obnova spojená so znovuzrodením (verše 26-27) – darované nové srdce, darovaný nový duch, darovaný Boží (Svätý) Duch a Bohom spôsobená poslušnosť zvnútra (zo srdca, Boží zákon zapísaný na mysli). A výsledkom obnovy bude: „… a budete mi ľudom, a ja vám budem Bohom“ (verš 28).

Opäť, keďže táto duchovná obnova Izraela (týkajúca sa ostatku Izraela) je spojená s ich uvedením pod novú zmluvu, udeje sa tak až pri druhom príchode Krista. Z toho vyplýva, že aj tá časť proroctva o obnovení zemskej vlasti sa síce vyplní, ale je to predobraz večnej vlasti, ktorá znamená definitívne konečné naplnenie proroctva o obnove vlasti Božieho ľudu.

Platí to aj o proroctve v Ezechiel 37:21-27. Bezprostredný kontext je zemský – obnova po rozptýlení (verš 21): „Takto hovorí Pán Hospodin: Hľa, ja vezmem synov Izraelových zpomedzi národov, kam odišli, a zhromaždím ich zo všetkých strán a dovediem ich do ich zeme.“ Ani už viac nebude nikdy izraelský národ rozdelený na dva národy a dve kráľovstvá (verš 22). Boh im sľubuje aj očistenie a následne: „… a budú mi ľudom, a ja im budem Bohom“ (verš 23).

Bezprostredný kontext týchto zasľúbení je zemská rovina, ktorá sa vyplní etnickému Izraelu (synovia Abrahámovi podľa tela): vrátia sa do svojej zemskej vlasti, nebudú viac uctievať modly a falošných bohov a Boh im bude Bohom a oni mu budú tu na zemi jeho ľudom – zvláštnym oddeleným vlastníctvom.

Zemská rovina však nepredstavuje konečné naplnenie tohto proroctva a týchto zasľúbení. Vieme, že Abrahám nehľadal zemskú vlasť, ale večnú vlasť (Židom kapitola 11). Konečným cieľom Božieho plánu nie je mať svoj ľud na zemi, ale mať svoj oslávený ľud vo večnosti, v novom Jeruzaleme, v novom nebi a na novej zemi. Toto proroctvo sa preto v konečnej miere naplní až pri druhom Kristovom príchode. A čiastočne sa naplnilo už aj pri prvom príchode synom Abrahámovým podľa viery, ale najmä tým z pohanov a nie tým z Izraela.

Definitívna, konečná rovina týchto proroctiev a týchto zasľúbení sa teda týka večnej spásy. A je adresovaná izraelskému národu. Z novozákonného zjavenia je však zrejmé, že sa v skutočnosti týka len zostatku z Izraela a týka sa aj uverivších z pohanov. Uverivší (zo Židov i pohanov), ktorí sú Božími synmi a synmi Abraháma podľa viery, sú obrazne povedané vzatí a zhromaždení zo všetkých národov. Platí o nich, že Boh im je Bohom a oni sú mu ľudom.

Platí o nich, že Boh prebýva uprostred nich (skrze svojho Ducha). A bude uprostred nich prebývať v novom Jeruzaleme na novej zemi. Synovia Abrahámovi podľa viery so židovským rodokmeňom budú definitívne vzatí a zhromaždení zo všetkých národov (kedy ani jeden z nich už viac v rozptýlení neostane) až pri druhom Kristovom príchode.

To, že Boh za „svoj ľud“ považuje pravý Izrael (zostatok Izraela) a nie celý národ Izrael, je zrejmé dokonca už z týchto starozákonných proroctiev. Napríklad v kapitole 24 proroka Jeremiáša sú dve skupiny izraelského národa obrazne označené ako kôš s dobrými figami a kôš so zlými figami. Len o koši s dobrými figami sa oznamuje, že sa navrátia k Hospodinovi celým srdcom, pretože

Boh im dá srdce, aby ho znali, v dôsledku čoho on im bude Bohom a oni mu budú ľudom. Toto zasľúbenie sa netýka tých z koša so zlými figami (judského kráľa Cedekiáša, jeho kniežat a ostatku Jeruzalema). Na nich sa naopak vzťahuje Božia kliatba, časné Božie tresty a nakoniec zatratenie. Podobne v kapitole 11 proroka Ezechiela sa zasľúbenie o dare nového srdca a nového ducha a o tom, že Boh im bude Bohom a oni jemu ľudom, netýka celého Izraela, ale iba zostatku Izraela, pretože verš 21 hovorí o tých z Izraela, ktorých srdce chodí za ich mrzkosťami a za ich ohavnosťami, ktorým Boh odplatí podľa ich skutkov.

Novozmluvný apoštolský výklad proroctiev o tom,
že Boh bude svojmu ľudu Bohom a oni mu budú ľudom

To, koho sa týkajú všetky starozákonné zasľúbenia „ja im budem Bohom a oni mi budú ľudom“, odkrýva, zjavuje a vykladá priamo a výslovne apoštolské učenie: „A aká je zhoda medzi chrámom Božím a medzi modlami? Lebo veď vy ste chrámom živého Boha, ako povedal Boh: Budem bývať v nich a prechádzať sa, a budem ich Bohom, a oni mi budú ľudom“ (2. Korintským 6:16).

Tými, ktorí sú Božím ľudom, na ktorých sa vzťahujú tieto starozákonné zasľúbenia, nie je nikto iný ako „chrám živého Boha“, čiže „Cirkev zo Židov i pohanov“. A rovnako to platí aj o ostatných starozákonných prorokovaných zasľúbeniach (o novom duchu, novom srdci, Božom Duchu, atď.), pretože tieto zasľúbenia sú previazané a nemožno ich rozdeliť. Aj starozákonné zasľúbenie o darovaní Ducha, adresované v starej zmluve „domu Izraelovmu“, sa naplnilo aj uverivším z pohanov: „… aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru“ (Galatským 3:14).

Toto zasľúbenie „ja im budem Bohom a oni mi budú ľudom“ sa v jednom význame (duchovnom) naplnilo uverivším zo Židov i pohanov už po Letniciach, keď bol vyliaty Duch, keď sa uverivší stali Božími deťmi a získali nebeské občianstvo, avšak v plnosti, v konečnej miere sa naplní až po vzkriesení a oslávení: „A počul som veľký hlas od trónu z neba, ktorý hovoril: Hľa, stán Boží s ľuďmi, a bude bývať s nimi, a oni budú jeho ľudom, a on, Boh, bude s nimi a bude ich Bohom“ (Zjavenie 21:3).

Podstata zasľúbenia o novej zmluve

Ústredným a zásadným pri novej zmluve je to, že:

čo Boh od svojho ľudu požaduje (vieru, vernosť, lásku, poslušnosť),
to on nakoniec jednostranne zabezpečí a vo vnútornostiach človeka,
ktorý má patriť do Božieho ľudu, aj spôsobí.

To, čo Boh od svojho ľudu požaduje, je zrejmé – mať nové srdce a nového ducha: „Odvrhnite od seba všetky svoje prestúpenia, ktorými ste prestupovali, a zadovážte si nové srdce a nového ducha! Lebo veď načo máte zomrieť, dome Izraelov?“ (Ezechiel 18:31). A to, čo Boh od svojho ľudu požaduje, nakoniec On zasľubuje ako súčasť novej zmluvy: „A dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra a odstránim to kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa“ (Ezechiel 36:26).

Podobne Boh prikazuje svojmu ľudu mať obrezané srdce: „Obrežte sa Hospodinovi a odstráňte všelijakú neobrezanosť svojho srdca, mužovia Júdovi a obyvatelia Jeruzalema, aby nevyšla moja prchlivosť ako oheň a nehorela, takže by nebolo toho, kto by uhasil, pre zlosť vašich skutkov“ (Jeremiáš 4:4). Obrezané srdce nakoniec majú však len tí, ktorí sú v duchu a nie sú v tele, ktorým Boh sám dal svojho Ducha a obrezal im srdce: „… ale Židom je ten, kto je ním skryte, v srdci, a obriezkou je obriezka srdca v duchu, nie v litere, – ktorého chvála nie je od ľudí, ale od Boha“ (Rímskym 2:29, pozri aj 2. Korintským 3:3). Naplnením všetkých zasľúbení prepojených s novou zmluvou je znovuzrodenie – splodenie z Ducha a nové narodenie.

Príchod Novej zmluvy

Prostredníkom Novej zmluvy je Kristus (Židom 8:6, 9:15, 12:24). Nová zmluva teda vstúpila do platnosti s príchodom Krista. Lebo keď sa zamieňa kňazstvo, nevyhnutne sa deje i zámena zákona, čiže zámena zmluvy (Židom 7:12). Starozmluvné kňazstvo nahradil Kristus ako Veľkňaz, preto s Kristovým príchodom muselo dôjsť aj k zámene zmluvy, k príchodu Novej zmluvy. S Kristovým príchodom bola uzavretá a do platnosti vstúpila Nová zmluva.

Charakter a podstata Novej zmluvy

Zapísanie zákona na srdce a myseľ, dar Ducha, obriezka srdca – to všetko je ekvivalentné znovuzrodeniu. Boh teda uzavrel Novú zmluvu so všetkými, ktorých splodil z Ducha a daroval im nové narodenie. Pod Novou zmluvou teda sú všetci znovuzrodení Židia aj znovuzrodení pohania. „Dom Izraelov a dom Júdov“ (Židom 8:8) teda je Cirkev zo Židov i pohanov, skutočný pravý Boží ľud, všetci tí, ktorí sú v Kristovi (majú Kristovho Ducha – Rímskym 8:9), všetci tí, ktorí sú z viery, deti Abrahámove podľa viery, čiže duchovné semeno Abrahámovo v množnom čísle (Galatským 3:29), deti Božie skrze vieru (Galatským 3:26).

Nová zmluva je naplnením abrahámovskej zmluvy: „… aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru“ (Galatským 3:14).

Dôležitou skutočnosťou je aj to, že Nová zmluva je vlastne závet („posledná vôľa“). Aby závet vstúpil do platnosti a nastalo dedenie, musí ten, kto závet učinil, zomrieť. O Novej zmluve vieme to, že je to Božia večná zmluva, preto je to Boží závet. To znamená, že ten, kto musel zomrieť, aby závet platil, musel byť vtelený Boží Syn z večnosti a nikto iný to byť ani nemohol – súčasne Boh a súčasne aj človek. Kristovou smrťou vstupuje Nová zmluva do platnosti (Židom 9:16-17).

Nová zmluva je pozoruhodný závet, lebo zabezpečuje dedičstvo dvoma smermi. Skrze tento závet sa spasení, Božie deti, stali Božím dedičstvom (Efezským 1:11) a Božie deti sa stali dedičmi (Rímskym 4:13-14, 8:17, Galatským 3:29, 4:7, Títovi 3:7), lebo získali dedičstvo (Matúš 5:5, 19:29, 25:34, Kolosenským 3:24, Židom 9:15, 1. Petrov 1:4-5).

S kým Boh uzatvoril Novú zmluvu

Boh uzatvoril Novú zmluvu so skutočným, pravým „domom Izraelovým a domom Júdovým“, do ktorého patrí „zostatok Izraela“ všetkých generácií od Kristovho prvého príchodu a spolu s nimi aj všetci pohania, ktorí sú z viery v evanjelium Abrahámovými deťmi. Z tohto pramení veľké výkladové ponaučenie týkajúce sa starozmluvných proroctiev. Keď starozmluvné proroctvá sľubujú nejaké zasľúbenia „domu Izraelovmu či Jakobovmu“, tak to neznamená, že sa automaticky týkajú celého etnika, celého Izraela, celého židovského národa.

Môže to byť tak, že zemská rovina týchto proroctiev sa týka celého etnika, avšak konečné duchovné večné naplnenie sa týka len pravého Izraela a v ňom neviditeľne zahrnutých aj uverivších z pohanov – teda sa týka nakoniec Cirkvi zo Židov i pohanov –, zhromaždenia zbudovaného Ježišom Kristom z Nazareta (Židom 12:23; Matúš 16:18), Božím Synom z večnosti.

A preto je prostredníkom novej zmluvy,
aby, keď sa stala smrť na vykúpenie z prestúpení za prvej zmluvy,
dostali zasľúbenie večného dedičstva tí, ktorí sú povolaní.

Židom 9:15

A ktorých predurčil, tých aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil,
a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.

Rímskym 8:30

Súvisiace zdroje

A) článok „Pestún vedúci ku Kristovi“ v Solas číslo 36, jeseň 2017 (odkaz)
Vysvetľuje účel Mojžišovho zákona, prečo má charakter zmluvy a ako a prečo bol daný izraelskému národu, ako aj skutočnosť, ako sa pod zákon dostali pohania.

B) „Zmluva zasľúbení: Abrahámovo potomstvo“ publikácia vydavateľstva Solas (2017) (PDF)

C) Ohľadom splodenia z Ducha a nového narodenia pozri článok:
„Musíte sa narodiť znova: Splodenie z Ducha a nové narodenie“ (odkaz)